ZU-3

9. prosince 2017 v 22:20 | Dí de Fast |  Z ulice
Som tu znova :) Vlk sa prebudil.



Nič nie je horšie ako nevedieť. Nevedieť, kde sa nachádzate, čo sa stalo, koľko ubehlo času. Nevedieť, čo bude ďalej. A to sa práve dialo mne.

Hlava sa mi nepríjemne točila a žalúdok robil otočky. Cítil som sa neskutočne zle a bezmocne. Jediné pozitívum bolo, že noha, ktorá na seba ešte nedávno upozorňovala pri každom drobnom pohybe, teraz mlčala.

Započúval som sa do ticha miestnosti. Podľa všetkého som tu bol sám, no kde vlastne bolo to tu? Matne som si spomínal na neznáme hlasy, a potom štípavý pocit pri svale, ktorý myslím patril injekčnej striekačke.

Otvoril som oči a na moje prekvapenie som zistil, že som ležal v útulne zariadenej izbe a nie žiadnej ordinácií ako som predpokladal. Celá miestnosť bola ladená do pomarančova so svetlým nábytkom a huňatým krémovým kobercom, na ktorom som sa práve nachádzal. Za sebou som počul jemné praskanie dreva, čo nasvedčovalo tomu, že v miestnosti bol aj krb. Odtiaľ to príjemné teplo.

Pomaly som sa pretočil z boku. Skúšobne som sa pokúsil zaprieť o predné laby a s radosťou som zistil, že mi to nerobilo až taký problém. So zadnými to, ale taký med byť nemal. Noha síce nebolela, no neviem či bol dobrý nápad ju zaťažovať. Opatrne som našliapol najprv na pravú, a potom ešte opatrnejšie na ľavú zadnú labu. Kolená sa mi po pár úspešných sekundách podlomili a ja som sa zvalil späť na mäkký koberec. Nenechával som sa však odradiť. Som vlk, hrdé stvorenie, nenechám sa len tak položiť drobným zranením.

Znova som sa zaprel na všetky štyri, tentoraz však opatrnejšie a pomalšie. Oči som prižmuroval ako som sa sústredil. Vzoprel som sa a úplne sa postavil. Nohy sa mi triasli trochu menej, no stále nebol môj postoj dostatočne istý, aby som mohol spraviť krok vpred.

Otvorenie dverí bolo pre mňa takým šokom, že som z toho padol na zadok, doslova. Už ste niekedy videli vlka rozpľasnúť sa na zemi? Nie? Tak poviem vám, musel to byť neskutočne vtipný pohľad. Nie však pre toho vlka. Ten totiž vidí len hviezdičky.

"Pokoj, chlapče." Otočil som hlavu za vľúdnym hlasom. Skláňala sa ku mne žena. Stredne vysoká, s hnedými vlasmi, v pohodlnom oblečení, proste žena. Jej hlas sa mi zdá povedomý. Pravdepodobne to bola ona, kto ma ošetroval.

Opatrne ku mne načiahne ruku. Váha, vidím to na nej. Jej ruka je však pevná, netrasie sa a ani na okamih s ňou necukne späť. Čaká na moju reakciu. A ja váham tiež. Dovoliť jej to? Vďaka nej ešte stále žijem, lesná zver by ma neošetrila. Neverím, že je nebezpečná. To ja som tu tá šelma.

Nakoniec sa pyskom prisuniem k jej ruke. Opatrne sa o ňu opriem a privriem oči. Teraz je to len na nej. Spokojne si oddýchne. Mala strach hoc som zranený a oslabený. Divé zviera, ktoré vzala k sebe domov a ošetrila. Aspoň myslím, že k sebe domov. Nevyzerá to tu ako zvieracia klinika, ale kto vie.

Skúšobne ma pohladí kĺbmi na ruke kým presunie celú dlaň na môj pysk. Jemne prejde rukou hore a dole. Musím uznať, že je to príjemné. Už dlho mi nik neprejavil sympatie.

"Dobrý chlapec," zašepce potichu. Neviem či by som sa nemal uraziť, že sa ku mne prihovára ako k psovi.

Žena sebou mykne. Ten pohyb je tak prudký, že rýchlo očami vyhľadá tie moje, aby zistila, či ma to nevydesilo. Nemusí sa však báť. Nie som vystrašený, len zvedavý.

Klopanie sa ozve znova. Bruneta sa pomaly postaví a prejde k dverám, ktoré sa i tak už otvárajú. Nevidím, kto stojí za nimi. Žena mi blokuje výhľad. Nemôžem povedať, že nie som zvedavý, no moje nohy mi nedovoľujú sa posunúť. Navyše na mňa už znova padá únava. Doslova cítim ako sa mi zatvárajú oči.

"Nemal by si sem chodiť." Počujem ako niekomu dohovára. Mužovi, evidentne.

"Nejdem dnu, len za tebou. A navyše som klopal," ohradí sa. Teraz už nepochybujem, že je to muž, len o tom koľko môže mať rokov. Znie tak mlado.

"Aj tak nechcem, aby si sem chodil. Je to nebezpečné," žena si stojí za svojim. Asi si myslí, že ak by sem muž prišiel, neprežil by to. A ja sa jej ani nedivím.

"Mami, je to miestnosť v našom dome. Ak tam máš zavretú šelmu, nezastavia ju drevené dvere." Takže matka. Zaujímavé. Navyše tým potvrdil moju teóriu o tom, že nie som na žiadnej klinike.

"Nebudem o tom diskutovať, Ryan." Nemusím ju vidieť, aby som vedel, že sa mračí. Počuť jej to v hlase.

"Mami..." Viac už však nepočujem, keďže sa za ňou zatvárajú dvere. Neviem či je to tým, že chce mať súkromie alebo sa vážne bojí o synov život. Tak či onak, je to smiešne. Nikdy by ma nenapadlo, že sa ocitnem práve v takejto situácii. Tak trochu mi to pripomína starý život. Život predtým než som sa ocitol na ulici. Malý dom, len ja a moji rodičia. Nemal by som o tom premýšľať. Zbytočne si prinášam smútok. Navyše už je to dávno. Premlčaná minulosť.

Všetko aj tak začína a končí s mojim pôvodom. Vlk v svete ľudí dlho neprežije. Aspoň v prípade mojich rodičov to tak bolo. Zomreli, keď som mal sedemnásť. Odvtedy som bol na všetko sám. Prežíval zo dňa na deň. Svet by bol oveľa krajší, keby som sa len mohol premeniť do zvieracej podoby a ostať tak navždy. Škoda, že to takto nefunguje.

Raz byť vlkom, raz človekom. Znie to ako kliatba. Možno by som malo svoj príbeh predať tvorcom rozprávok. Určite by do neho vsunuli aj nejakú zlú čarodejnicu. Dovtedy však môj príbeh a pôvod ostávajú len mojimi. Možno ich raz niekomu prezradím, kto vie. To ukáže len čas.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 zuzu zuzu | 28. prosince 2017 v 19:25 | Reagovat

och...nadhera ...  diki krasne za kapitolku...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama