ZU-2

27. března 2017 v 20:25 | Dí de Fast |  Z ulice
Druhá kapitola. Kto vyhrá súboj?



Aj keď bojuješ je šanca, že môžeš prehrať. Keď nebojuješ, tak si už dávno prehral. Nebojoval som od chvíle, čo som sa ocitol na ulici. Teda nie fyzicky, každý deň na ulici som prekonával svoju myseľ, aby som sa z tej samoty nezbláznil. Teraz však nemali tiecť slzy po mojej tvári, ale krv po telách nepriateľov. Oni však nechápali, že ich boj bol dávno prehraný. Zatiaľ. Chystal som sa im to ukázať viac než názorne.

Mohutne som zavrčal. Studený vietor rev ešte zosilnil a rozniesol do všetkých strán. Z neďalekého stromu splašene vyletel kŕdeľ vtákov. Zacítil som závan potu a s radosťou som zistil, že pochádzal od prenasledovateľov.

Obozretne som vyšiel z krovia. Ich pohľady sa stočili na mňa. Oči rôznych farieb mali jedno spoločné; nenávisť. Nechápal som odkiaľ sa tá emócia brala. Rodičia ma vždy upozorňovali na fanatikov, ktorí ľuďmi ako som ja opovrhovali, no nikdy som nemal tú česť sa s nimi osobne stretnúť.

"K špinavým tesákov sa pridal aj kožuch? Odporné," rozchechtal sa muž, ktorý ma predtým tak nešetrne zdrapil. Zavrčal som. Jediný, kto tu bol odporný bol on. On a jeho otrasný smiech.

"Na čo čakáte?! Chyťte ho!" vykríkol jeden z chlapov, čo pre mňa znamenal signál k útoku. Prikrčil som sa v kolenách a počkal kým jeden z tých mamľasov podíde bližšie. Ešte jeden krok a malo byť po ňom. V tele mi stúpal adrenalín. Konečne prišiel bližšie. Ihneď som mu skočil po krku a začal trhať. Vykríkol od bolesti a pomaly sa rútil k zemi. Ostrými zubami som mu roztrhol tepnu a jeho telo bezvládne padlo k zemi.

Ani som sa nestihol spamätať a už na mňa útočili ostatní. Snažil som sa rýchlo uhýbať útokom, no i tak som cítil prudkú bolesť na zadnej labe. V momente ako som na ňu dopadol som vedel, že sa na nej dlho neudržím. Nedával som však slabosť najavo. Nemohol som im dať pocit výhody.

Ostali dvaja. Ten, ktorý opovrhoval mojimi tesákmi a jeden, z ktorého šla hrôza už od pohľadu. Zhodnotil som ich na tých najsilnejších. Navyše ich poháňala nenávisť, nie rešpekt či skôr strach z nadriadeného ako tých na zemi.

"Bude z teba krásny kožuch pre moju mladú," zazubil sa valibuk a naskytol mi tak výhľad na dokonalo žltý chrup. Otriasol som sa odporom. Nevedel som sa rozhodnúť, ktorí z nich bol viac odporný. Pri pohľade do očí druhého muža bolo rozhodnuté. Bez neho by ma neoznačili za zlodeja, nemusel by som sa predierať davmi ľudí, nemlžilo by sa mi pred očami z bolesti vystreľujúcej z nohy. On musí zomrieť posledný. Vychutnám si ho.

Zakňučal som od bolesti, keď sa mi o ranu na nohe niečo šuchlo. Pootočil som hlavu. Ďalšia chyba. Muži sa na mňa vrhli. Jeden mi držal predné laby, zatiaľ čo druhý mi nožom machroval okolo pysku. Podarilo sa mi ho uhryznúť do ruky vďaka čomu pustil nôž, no druhý mi to hneď oplatil ranou do hlavy. Aj cez biele svetielka pred očami som sa na neho vrhol a začal som trhať ako zmyslov zbavený.

Síce padol na zem, no jeho zranenia neboli až tak vážne. Krvácal však silno a mne to pre tento raz muselo stačiť, keďže pred očami už som mal dosť hustú tmu.

Ani druhý muž neváhal. Opäť po mne skočil, ale ja som včas uhol. Dopadol na zem blízko mňa a ja som na nič nečakal. Rozbehol som sa do útrob lesa. Zranený a vysilený som nebol schopný ďalšieho boja. Noha ma nepríjemne štípala rovnako ako krk, no horšie bolo, že točenie hlavy neprestávalo, ba sa stupňovalo.

Snažil som sa meniť smer, aby ma nemohol sledovať, no vlastne som netušil kam bežať. Lesy som poznal, no nikdy som nešiel nijak ďaleko. Väčšinou som sa zdržiaval v miernych lesoch po blízku parku a ďalej sa neodvážil, no teraz som musel riskovať. Musel som zohnať pomoc skôr než bude neskoro. Nemohol som si dovoliť len tak si niekde odpadnúť. Znamenalo by to môj koniec.

V rýchlosti akou som bežal som ledva vnímal okolie. Vypomstilo sa mi to v momente ako moju cestu skrížil ostrý kameň, o ktorý som samozrejme zakopol. Posledné, čo som si pamätal predtým než môj svet sčernel bol tvrdý pád na zem.

"Mami! Mami! Preberá sa!"

V hlave mi nepríjemne bzučalo a žalúdok som mal ako na vode. Snažil som sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo, no každá jedna myšlienka ma bolela. Otvoril som oči a hneď ich aj pod návalom svetla zavrel.

"Nechaj ho, Cleo. Nevieš či nie je nebezpečný. Navyše si musí odpočinúť." Začul som ďalší hlas, no nestaral som sa oň. Jediné, čo ma zaujímalo bola ostrá bolesť rozliehajúca sa po tele a prázdnota v hlave. Čo sa dopekla stalo? Zakňučal som.

"Mami, on plače!"

"Neboj, dám mu injekciu, nech si oddýchne. Keď sa neskôr zobudí, nič ho bolieť nebude." Injekciu? Ja nechcem žiadnu injekciu. Kde to vôbec som? Panikáril som.

Chcel som od seba odlepiť viečka a porozhliadnuť sa, no nedokázal som to. Bol som príliš slabý. Musel som tým divným ľuďom dôverovať. Nezdalo sa, že by som im nejako vadil. Aspoň tým som sa upokojoval. Nakoniec ma slabosť premohla a ja som zaspal bezbolestným spánkom.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Haru Haru | 27. března 2017 v 22:39 | Reagovat

To je úžasné, ale je to chudák... Snad to s ním dopadne dobře...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama