VS-3

28. března 2017 v 12:50 | Dí de Fast |  Vlk samotár
Zack zisťuje, že nie je jediný svojho druhu. To však neznamená, že svoju druhú podobu príjme.



Ráno mi do školy robil spoločnosť vreckový nožík, ktorého som sa nemienil vzdať. Bol mojou jedinou istotou a nádejou pre obyčajnosť. Snáď si nikto doma nevšimne, že zmizol.

Školskou bránou som prešiel mierne krívajúc, keďže sa ozvala zranená noha, no snažil som sa to na sebe nedať najavo. Prezúvanie som rovno vynechal a zamieril do triedy, aby som sa mohol konečne posadiť.

Vyhliadky na pokojný deň mi však skazila správa, že kvôli vysokému počtu chýbajúcich učiteľov sa opäť zúčastníme nejakej prednášky. Ak som dobre pochopil, od rovnakých magorov ako včera. Dobre, priznávam, trocha ma to zaujalo. Nepatrne som nastražil uši, keď do triedy vošiel náš triedny, no sklamal ma vetou, že prednášajúci budú meškať. Snáď dovtedy nezmizne môj záujem.

Bolo pár minút po zvonení, všetci prekvapivo sedeli na svojich miestach, keď sa dvere triedy konečne otvorili. Rýchlo som si uši prekryl rukami a nebol som jediný. Škrípanie kovových koliesok bolo odporné.
Dovnútra vošiel jeden z mužov zo včera a za sebou tiahol niečo veľké na kolieskach. Pre moju zvedavosť tam však kvôli bielej plachte nebola možnosť. Na malý moment sa pri pohybe plachta naddvihla a ja som stihol zaregistrovať jemné pletivo... klietky? Načo by tomuto magorovi bola klietka?

Na myslenú otázku som však odpoveď nedostal, keďže sa chlapík rozkecal. Opäť to boli hlúposti o nebezpečnosti takzvaných vlkodlakov a o ich smrteľnom uhryznutí. Čo to boli hady, že mali jedové zuby? Fakt som začínal pochybovať o jeho príčetnosti. Avšak niečo mi nedovoľovalo prestať počúvať. Tento muž bol vlastne jediným mojim zdrojom informácii.

Zvedavo som prižmúril oči, keď som spozoroval pohyb. Chlap pristúpil ku klietke a rukou chytil roh plachty. Nestiahol ju však dole a tým ma neskutočne vytáčal. Čo tu stváral za dramatické efekty?

"Tak a teraz vám konečne ukážem pravého vlkodlaka," povedal a jedným pohybom strhol bielu plachtu. Napäto som čakal kým spadne na zem a ironicky sa zadíval na klietku ako som to správne odhadol. V rohu klietky sa krčil biely vlk, ktorého srsť sa leskla striebrom.

"Veď je to obyčajný vlk," odfrkol si výsmešne jeden zo spolužiakov. Trieda sa jeho poznámke rozosmiala. Pretočil som očami. Keď myslíš, že si múdry, chlapče.

Očakávaný efekt v podobe výbuchu prednášajúceho sa však nedostavil. Všetci opäť zmĺkli a prekvapene sa na neho zadívali. Jeho pohľad však smeroval len k stvoreniu v klietke. Nenávisť v jeho očiach sa dala len ťažko prehliadnuť. Na chvíľu mi prišlo bieleho vlka ľúto. Zavrtel som hlavou. Prečo sympatizujem s divokým zvieraťom?

"Nehodlám vyvracať vaše názory. Stačí mi ak mi ho niekto z vás po hodine postráži," oznámil a všetci v triede ostali napätí ako struny. Kto by sa nechcel vyhnúť ďalšej hodine? Teda ja určite nie. Radšej fyziku ako robiť opatrovateľku nejakému blcháčovi.

Spolužiaci sa začali prekrikovať a mávať rukami nad hlavou, aby upútali mužovu pozornosť. Zavrtel som nad tými idiotmi hlavou. Ako malé deti.

"Aby ste nemysleli, že nadržiavam, spravíme to jednoducho," prerušil ich krik a opäť si získal pozornosť. Vzal do ruky triednu knihu a so zavretými očami ňou začal listovať. Zastal na jednej strane a náhodne položil prst do stredu strany. Potom oči otvoril a najprv sa zadíval na list papieru, a potom stočil pohľad späť k triede. Všetci čakali na verdikt.

"Zack Tyler," vyslovil a ja som zbelel. To si snáď zo mňa robí srandu!

"Prečo ja?" ozval som sa podráždene neskrývajúc tak nechuť nad jeho rozhodnutím. Rozhodne som nehodlal stráviť ani minútu v spoločnosti chlpatej obludy.

"Pretože som povedal. Máte s tým snáď nejaký problém?" opýtal sa s pozdvihnutým obočím. Mňa však svojim pohľad nemohol zastrašiť.

"Áno," nevzdával som sa.

"Tak to je váš problém," oznámil mi a ďalej mi nevenoval pozornosť. Vyvalil som oči. Čo dopekla? To už nemám ani právo na názor? Obmedzovanie slobody! Priznávam, podráždený som mal sklony k dramatickosti.

Z naštvaných myšlienok ma vyslobodilo zvonenie. Počkal som kým všetci odídu a ako posledný sa zodvihol zo svojho miesta. Podišiel som k prednášajúcemu a čakal.

"Takže?" vyslovil som, keďže on sa k ničomu nemal. Trpezlivosť tiež nepatrila k mojim silným stránkam.

"Postráž ho. Jedno jediné pravidlo; za žiadnu cenu ho nepúšťaj z klietky," povedal a rukou pohodil ku krčiacemu sa vlkovi. Mlčky som prikývol, no studený ľad v jeho očiach nerozmrzol.

"To by ma ani nenapadlo," uistil som ho. Len pokýval hlavou, zhrabol zo stola nejaké papiere a odišiel nechávajúc ma osudu napospas. Ostal som s chlpáčom sám.

Posadil som sa na blízku lavicu a začal si vlka viac prezerať. Opätoval mi pohľad a náhle začal vytrvalo kňučať. Dokonca mi venoval šteňací pohľad.

"Ak si myslíš, že ťa pustím, si na veľkom omyle," upozornil som ho a uškrnul sa. Skvelé, Zack, už sa dokonca rozprávaš so zvieratami. Ide to s tebou stále viac a viac dolu vodou.

"Tak toto je skvelé. Najprv ma unesú tí idioti a teraz tu musím trčať v klietke s týmto blbcom." Vydesene som na chlpaté stvorenie vyvalil oči. Stalo sa práve to, čo si myslím, že sa stalo? V hrdle mi vyschlo. Asi som sa už vážne zbláznil. Ak je toto celé výplod mojej fantázie, tak prečo to nedokopať ešte viac a neprerušovať rozhovor? Blázon, Zack, blázon.

"Láskavo si svoje monológy nechaj na potom. A hlavne ma z nich vynechaj," odpovedal som na jeho kyslú poznámku. Vlk otočil veľkú hlavu ku mne a zvedavo sa pritisol na pletivo klietky.

"Ak je to monológ, prečo sa zapájaš?" spýtal sa pobavene. On si zo mňa vážne uťahuje? Celé je to na hlavu. Neviem, čo sa mi týmto moje svedomie snaží naznačiť, ale rozhodne to nie je vtipné.

"Prečo mi ti odpovedáš?" oplatil som mu otázku a zmorene sa zložil na lavicu. Rukami som si prekryl tvár. Už som na tom vážne zle, keď sa tu rozprávam so zvieraťom. A to mi dokonca odpovedá!

"Lebo sa pýtaš," vyslovil a ja som mohol prisahať, že som v jeho hlase začul smiech.

"Vážne mi už hrabe. Prečo sa s tebou dopekla vlastne rozprávam?" položil som rečnícku otázku a vlka nadychujúceho sa k odpovedi som spražil pohľadom. Zrazu začal ostrými pazúrmi škrabať o dvere klietky. Na chvíľu prestal a začal kňučať. Odo mňa sa však reakcie nedočkal, a tak sa vrátil k otravnému škrabaniu.

"Prosím, pusť ma von," poprosil. Zadíval som sa na neho ako na blázna.

"Mal by som?" nasadil som ironický tón a posadil sa.

"Mal," zavrčal. Náladový vlk, ešte to mi chýbalo.

"Nemyslím si," ubezpečil som ho. Opäť hlasno zavrčal a labou narazil do klietky. Na chvíľu som sa zdesil, no dúfal som, že si to biele stvorenie nevšimlo.

"Ale ja áno," trval vlk na svojom. Pretočil som očami. Prečo ma konečne moja sfetovaná predstavivosť nenechá na pokoji?

"Prečo?" vyslovil som jednoduchú otázku. Ani neviem či bola smerovaná jemu alebo mne.

"Lebo si ako ja." Otriasol som ako mnou prešla povestná smrtka. Však je toto ďalší výplod mojej fantázie? Prosím! Ja prosím! Toto už nie je vtipné! Začínal som sa uchyľovať k zúfalosti.

"A na to si prišiel ako?" snažil som sa udržať si pokojný tón.

"Rozumieš mi," odpovedal jednoducho.

"To nič neznamená," odfrkol som si sebavedomo hoc som sa vo vnútri lámal na kúsky. Prečo sa to musí diať práve mne? Nikdy som nebol žiadnym fanatikom do Twilightu, tak prečo ja?

"Nie? A čo slovo smečka? To ti tiež nič nehovorí?" zavrčal. Smečka? Doparoma, čo tu na mňa skúša?

"Nie, nič," povedal som pokojne. Vlka som tým evidentne ešte viac rozzúril.

"Smečka je rodina! Pomáha si! Tak to u vlkov chodí," snažil sa ma presvedčiť alebo skôr poučiť. Len som nad jeho slovami pretočil očami. Prečo by ma mal trápiť názor nejakého preludu mojej fantázie? Žiadni vlkodlaci neexistujú, nepatria do žiadnych smečiek a ja sa tu práve s jedným exemplárom nerozprávam.

"Nezaujíma ma ako to u vlkov chodí," zaklamal som mierne. Chcel som predsa nejaké informácie, no nie od hovoriaceho vlka. Iróniou bolo, že ma akosi netrápilo, že ja som bol tiež jedným.

"Malo by. My si totiž pomáhame," vlk to však so mnou nevzdával.

"Je mi jedno či si vy pomáhate," uistil som ho.

"Ale ty patríš k nám!" Žeby mu konečne dochádzala trpezlivosť?

"Nepatrím," ja som si však stále stál za svojim.

"Si vlkodlak tak ako ja, tak prečo to nepriznáš?"

"A prečo si ty v klietke?" vrátil som mu otázku. Vlk si povzdychol a posadil sa. Prekvapene som sa na neho zadíval. Rýchla zmena.

"Zajali ma lovci," podal svoje vysvetlenie, keď som ho už nečakal. Nechápavo som naklonil hlavu na bok.

"Lovci?" zopakoval som po ňom zmätene. Vlk prikývol.

"Áno, lovci. Aj ten chlap, čo tu bol predtým bol jedným z nich." Čím viac vysvetľoval, tým viac som bol zmätený. Prečo by ho niekto zatváral do klietky? A hlavne tamten chlapík?

"Prečo?" vypadla zo mňa jednoduchá otázka. Na nič viac som sa kvôli víchrici v hlave nezmohol.

"Je to fanatik. Myslí si, že sme obludy. Príšery, ktoré nemajú právo na život. Pri tom sme len dokonalejší ľudia." Zamyslel som sa nad jeho odpoveďou. Dokonalejší ľudia? Rozhodne som nesúhlasil. No určite som si nechcel predstaviť seba na jeho mieste. Nejako som s ním začal sympatizovať.

"Tak fajn, neznámy. Stačilo informácií." Zoskočil som z lavice a chvíľu ostal stáť na mieste, aby som si svoje rozhodnutie ešte raz poriadne premyslel.

"Som Sam," predstavil sa mi. Povzdychol som si. Začínal som uznávať, že toto je predsa len skutočnosť.

"Zack," vyslovil som svoje meno. Nemal som, čo stratiť. Teda, aspoň dúfam.

Prišiel som bližšie ku klietke a jednoduchým pohybom narušil mechaniku klietky. Zámok povolil a dvierka sa otvorili. Odstúpil som o krok ďalej, aby som zanechal vlkovi priestor.

"Vďaka, Zack. Máš to u mňa," ozval sa a vzápätí predo mnou stál bielovlasý chlapec. Vyvalil som na neho oči. Nemal som sa k slovo, a tak som len mechanicky prikývol.

"Rád by som pokecal, ale nechcem tu byť, keď sa vráti. Maj sa," zaškeril sa na mňa a vyskočil otvoreným oknom do školskej záhrady. Prekvapene som za ním hľadel než som sa spamätal. Rýchlo som sa z triedy spakoval skôr než ma mohol niekto vidieť a utekal šprintom domov.

Cestou sa vo mne opäť začala pulzovať bolesť. Teraz nie! Prosím nie! Aj cez vibrujúce kĺby som zrýchlil a modlil sa nech sa predo mnou konečne zjaví môj dom.

Dovnútra som sa dovalil ako blesk a ešte rýchlejšie som vybehol schody do svojej izby. Zvalil som sa na zem a kopnutím zatvoril dvere. Bolesť už bola silná. Prestával som cítiť svaly na rukách, no nevzdával som sa. V myšlienkach sa mi zjavil môj záchranca. Rýchlo som sa načiahol k školskej taške a vytiahol z nej nožík, ktorý som tam ráno ukryl.

Netrvalo ani sekundu kým sa ostrí hrot čepele stretol s odhalenou kožou na nohe. Očami som priam fascinovane sledoval putujúcu kvapku krvi na zem a potešene som cítil ako bolesť z premeny utícha a nahradila ju iná, pálčivá bolesť na stehne.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 zuzu zuzu | 1. dubna 2017 v 16:49 | Reagovat

proste dokonalé....dikiiiiiiii

2 raeru raeru | 16. května 2017 v 22:40 | Reagovat

Jsem tu poprvé a tahle povídka je úžasná <3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama