VS-2

19. března 2017 v 17:10 | Dí de Fast |  Vlk samotár
Druhá kapitola. Zack sa rozhodne riešiť situáciu trochu drasticky.



Večer ma prišla skontrolovať mama. Hneď spoznala, že niečo nie je v poriadku. Upokojil som ju, že mi je len zle a ona do mňa hneď vtlačila nejaké lieky od bolesti. Tie však nefungovali na psychickú bolesť.

"Je to jasné. Zajtra ostávaš doma," prehlásila. V duchu som jej aspoň na moment ďakoval. Nedokázal by som sa v takomto stave dostať do školy. Na druhú stranu som mal ostať celý deň v tichu len s mojimi myšlienkami. Desivá predstava.

"Vďaka, mami," zamrmlal som do prikrývky. Nežne ma pohladila po vlasoch a mne do očí vtislo slzy. Hladila by ma takto aj keby vedela, že som monštrum? Keby videla tie odporné tesáky, zľakla by sa?

"Samozrejmosť, miláčik." Usmiala sa na mňa a pobozkala ma na čelo. Bolo mi zo seba ešte horšie. Teraz som už domáči maznáčik, mama.

Mama odišla z izby a ja som osamel. Celá miestnosť bola zahalená v tme, no nevadilo mi to. Nemalo prečo. Nemal som sa čoho báť, keď som bol náhle desivejší než všetky možné strašidlá.

Tabletky zabrali za necelú polhodinu. Nemohol som povedať, že sa môj stav zlepšil, no bezsenný spánok bol najlepšie, čo ma mohlo prekvapiť.

Ráno ma zobudila mama, ktorá sa chystala do práce a pred odchodom ma chcela ešte skontrolovať. Zmerala mi teplotu, navarila mi čaj a donútila ma odprisahať, že nevystrčím prst z postele. Nikdy som totiž nebol poslušným pacientom. Odkýval som jej to a ona spokojne aj s otcom odišla do práce.

Obaja moji rodičia boli zverolekári. Pracovali spolu na tej istej klinike, jediný rozdiel bol v tom, že mama sa viac špecializovala na domáce a poľnohospodárske zvieratá, zatiaľ čo otec na tie exotické.

Počkal som ešte chvíľu, aby som si bol istý, že sa už nevrátia. Potom som vyliezol z postele a následne aj z izby. Na chodbe som sa zrazil s Markom, mojím starším bratom.

"Nemáš byť chorý?" spýtal sa ma. Uškrnul som sa.

"A ty v škole?" oplatil som mu otázku.

"Mám sa o teba postarať, marod," oznámil mi. Zamračil som sa. Nie som decko, aby som sa o seba nevedel postarať.

"Nepotrebujem opatrovateľku, tam sa radšej staraj o svoju háveď," odsekol som. Jeho zbierka zvierat sa dala nazvať obludáriom. Teda aspoň ja som ju tak nazýval. Mark totiž choval všemožné zvieratá od myší po jašterice. Rodičia jeho záľubu tolerovali, keďže sami milovali zvieratá. Vsadím sa, že ak by zistil čím som sa stal, s radosťou by si ma ochočil.

"Že sa starám." S povzdychom zaliezol späť do izby. Pretočil som očami a konečne zbehol po schodoch smer kuchyňa.

Zarazil som sa v chôdzi. Niečo mi tu nesedelo. Vrátil som sa tých pár krokov k zrkadlu v chodbe. Zahľadel som sa na svôj odraz a opäť som sa musel držať, aby som sa nezosypal. Chcel som kričať, no vedel som, že som nemohol kvôli bratovi. Nevedel som ako by som mu vysvetľoval, že sa mi na hlave týčili dve vlčie uši!

Opatrne som sa ich dotkol. Jasne som cítil to teplo. Boli pravé, o tom nebolo pochýb. Len nechápem ako sa tak rýchlo objavili. Mohol som prisahať, že hore som ich ešte nemal, to by si mama alebo brat určite všimli.

Zdesene som vybehol späť do izby bez toho, aby som sa zastavil v kuchyni. Smäd ma rázom prešiel. Popri chôdzi som si však všimol ďalšieho problému. Svet sa div, mal som aj chvost!

Náhle mi prišlo zle. Hlava sa mi točila a ja som nevedel či to bolo z šoku alebo som si len niečo nahováral. Pribuchol som dvere od izby a skĺzol chrbtom po dverách.

Prešla mnou bolesť a ja som mohol prisahať, že bola ešte horšia než včera. Teraz som o skutočnosti celej situácie nepochyboval. Na to to príliš bolelo.

Bolesť bola neúnosná a nedovoľovala mi jasne premýšľať. Tak niet divu, že jediná myšlienka, ktorá sa zrodila v mojej hlave bola tak drastická. Bolesť najlepšie rozptýliš inou bolesťou.

Nápad ma rýchlo poháňal vpred, a tak nebolo ťažké vyrobiť ostrý predmet z prvej veci, ktorú som našiel. Schytil som do ruky rozbité sklo a ďakoval bohu za to, že sa moje pyžamo skladalo z kraťasov. Neviem ako by som vysvetľoval zakrvavené nohavice.

Zatvoril som oči a bodol si sklo do stehna. Dlaňou som si na poslednú chvíľu prekryl ústa, aby som stĺmil bolestný výkrik. Celé telo som mal v agónií. Triasol som sa a z očí mi padali slzy. Bolesť však bola preč. Jediné, čo som cítil bola teplá krv stekajúca po nohe a osté pychanie vychádzajúce z rany.

Rýchlo som si rukou siahol na hlavu. Uši boli našťastie preč. Pootočil som hlavu. Ani chvost nejavil žiadne známky prítomnosti. Spokojne som si oddýchol.

Čo som, ale nečakal, že sa stane bol prudký tlak z dverí, ktorý ma donútil posunúť sa. Do izby vošiel Mark. Jeho zrak ihneď padol na moje krvácajúce stehno. Nič nehovoril, len tam stál ako oparený. Očami skenoval sklo v mojej ruke, ktoré som rýchlo vytiahol.

Podišiel bližšie ku mne a opatrne si kľakol na zem. Prstami prešiel po rane a ja som bolestivo sykol. Zamračil sa, no stále neprehovoril. Schytil ma za ruku a zatiahol. Chcel, aby som sa postavil. Aj cez ostrú bolesť som ho radšej poslúchol.

Dotiahol ma do kúpeľne, kde ma posadil na okraj vane. Potom sa dal do ošetrovania krvácajúcej rany.

"Prečo?" opýtal sa potichu, keď posledný krát obtáčal obväz okolo nohy. Jeho hlas bol nestály a zranený. Určite si to dával za vinu. Ja som sa ale nezmohol na slovo. Čo som mu mal povedať? Že som vlkodlak? Monštrum z rozprávok? Na to som bol príliš zmätený a hlavne vydesený. Bol to môj brat, no nemohol som vedieť ako sa zachová. Vzal by to dobre alebo by zo mňa spravil pokusného králika?

Sklonil som hlavu k zemi. Nemohol som sa mu dívať do očí. Stisol mi ruku. Chcel, aby som vedel, že je tu pre mňa, ale ja som nemohol. Nedokázal som byť viac v jeho prítomnosti.

Najrýchlejšie ako som to zvládol som sa postavil a ušiel do svojej izby. Zabuchol som dvere a pritisol sa k stene. Hystericky som sa rozplakal. Triasol som sa od vzlykov a po chvíli som sa dokonca začal pohupovať. Nedokázal som sa zastaviť. Musel som to zo seba dostať.

Nevnímal som nič len svoj plač. Stratil som pojem o čase, čo sa mi skoro vymstilo. Z melancholie ma vytrhlo buchnutie vchodových dverí. Plačom som stratil niekoľko hodín, a tak ma príchod rodičov riadne vydesil.

Rýchlo som zo zeme schmatol zakrvavenú rozbitú fľašu a neprihliadajúc na to, že sa môžem porezať, ju v rukách preniesol až k drobnej medzere medzi skryňou a posteľou. Potom som sa zvalil do postele a zakryl sa až po krk, aby nebola vidieť rana ani mokré tričko od sĺz.

Práve včas. Do izby vošla mama. Prudko som zatvoril oči a tváril sa, že spím. Opäť som na tvári cítil láskavý dotyk, ktorý mi jemne stieral slané kvapky. Musela si myslieť, že ma znova trápili nočné mory. Smutne si povzdychla a vstala z postele. Počkal som kým sa za ňou zavrú dvere a otvoril oči. Pretočil som sa na chrbát a v duchu presviedčal brata nech drží jazyk za zubami.

Na chodbe som začul kroky a vrátil sa k predstieranému spánku. Dvere sa potichu otvorila a dovnútra niekto opäť vošiel. Netušil som, kto to mohol byť. Žeby mi mala doniesla čaj? Alebo ma ocko prišiel skontrolovať?

"Spíš?" Mýlil som sa. Nebol to ani jeden z rodičov. Opatrný hlas patril Markovi. Neodvažoval som sa mu však odpovedať.

Snažil som sa tváriť, že spím a otočil sa k nemu chrbtom. Dúfajúc, že na mňa nevidí som otvoril oči. To však bola chyba. Hneď to spozoroval a prudko ma pretočil späť. Odtrhol som pohľad od jeho sklamaných očí a uprene skenoval prikrývku.

"Prečo?" spýtal sa potichu. Neodpovedal som. Neodvažoval som sa ani pípnuť. Dúfal som, že ho moja ignorácia vyhodí, no naopak ho ešte viac podnietila. Schytil ma za bradu a donútil ma zodvihnúť hlavu. V jeho očiach sa leskli slzy. Nedokázal som sa na to dívať, a tak som zavrel oči.

"Prepáč," zašeptal som takmer nepočuteľne.

"Tentoraz to rodičom nepoviem, ale musíš mi sľúbiť, že už to nespravíš," prehlásil prísnym tónom. Mlčky som prikývol.

"Zack," oslovil ma hrubo. S povzdychom som sa na neho opäť pozrel.

"Sľubujem," zahlásil som rozhodne hoc som vedel, že to nebolo naposledy. Radšej sa zraním ako by som sa mal stať monštrom.


Mark spokojný s mojou odpoveďou opustil izbu, nevediac, že som práve vyslovil najväčšie klamstvo môjho života.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama