VS-1

13. března 2017 v 21:01 | Dí de Fast |  Vlk samotár
Môj prvý príbeh, ktorý bol kedy na tomto blogu uverejnený. Preto si podľa mňa nezaslúži hniť v šuflíku spolu s ostatnými príbehmi, ktoré nedostali šancu. Taktiež je to menšia ukážka ako moje príbehy a celkovo písanie po rokoch vyzerá. Snáď si nájdete čas a vypočujete si tento príbeh odznova, i keď trochu inak.
PS: V menu som pridala rubriky s príbehmi, ktoré hodlám písať. Môžete si tam všimnúť aj dva nové príbehy, ktorých prvé kapitoly pridám niekedy v priebehu mesiaca.



A je to tu zas. Samozrejme, že sa musíme opäť sťahovať. Tieto zmeny v mojom živote už radšej viac ani nejdem komentovať. A za všetko môže jeden blbý deň v celom blbom roku. Aby ste to mali všetko po poriadku, vrátim sa s vami o nejaký ten čas dozadu. Do okamihu, kedy sa z bežných tínedžerských problémov stali katastrofy gigantických rozmerov.

Zo začiatku to vyzeralo ako bežný deň, ktorý by som presedel v škole s boľavou hlavou od rachotu školského zvončeka a s prázdnym žalúdkom očakávajúcim domáci obed. Normálne som vstal o čosi neskôr ako by som mal, rýchlo na seba hodil prvé, čo som našiel a s jablkom v ruke utekal do školy. S hlavou na lavici a slúchadlami v ušiach mi hodiny ubiehali ako voda, a tak po nudnej biole, matike a chémii, ktorú som z duše nenávidel, kedy som už pomaly zaspával, prišla drobná zmena v rozvrhu. Učitelia nám, prosím pekne, prichystali prednášku s nejakými vedátormi či čo. Jej názov som však prepočul, ako inak.

Zodvihol som sa z vyhriatej lavice, na ktorej som si stihol spraviť pohodlie a presunul sa s davom do učebne číslo tridsaťdva, kde sa mala prednáška konať. Predsa len to bola najväčšia z tried na škole, a tak niet divu, že celý náš ročník natlačili sem. Aj tak sme tam boli ako sardinky.

So zvonením do triedy vošli dvaja muži. Obaja vyzerali ako jasní suchári, čo značilo len jediné; ďalšia nudná hodina, ktorú presedím na nepohodlnej stoličke.

V momente ako jeden z nich zahlásil tému takzvanej prednášky, som vypol. Koho dopekla majú zaujímať vlkodlaci? Čo žijeme v nejakom fantasy svete s Červenou Čiapočkou? Vraj napol ľudia, napol vlci. Takže vlčia hlava a ľudské telo? Hlúposti. Zbytočné hlúposti, lepšie povedané.

I tak som napokon chvíľku počúval. Neviem čím ma to zaujalo, no predstava, že sa niečo také pohybuje medzi nami bola tak absurdná, že sa tá myšlienka usadila v mojej hlave. Hoc som tomu neveril, zamestnalo to moju myseľ na zbytok hodiny, a tak som sa nedostal k viacerým informáciam. Čo bola prvá chyba toho dňa.

Zvonenie som, ako inak, prepočul. Prebralo ma až to, keď sa všetci ostatní začali zdvíhať zo svojich miest. Vstal som teda a zamieril k skrinkám. Nehodlal som si brať učebnice domov, keď som sa aj tak nikdy neučil. Čo si budeme hovoriť, lenivosť a fotografická pamäť je proste najlepšia kombinácia.

Od skriniek som zabočil rovno k šatniam a už prezutý sa vybral domov. Až tam sa začali diať zázraky. Teda, nie hneď od začiatku, no už silná bolesť hlavy ma mala varovať. Moje obvyklé tresknutie dverami jej samozrejme vôbec nepomohlo.
Do postele som sa doslova zvalil ako ma náhle rozboleli všetky svaly. Úprimne som si pripadal ako ženská pri krámoch. Teda aspoň ja som si tak tie ich krvilačné bolesti predstavoval.

V ústach mi neprijemne vyschlo, a tak som sa aj cez prudkú bolesť v spánkoch sprevádzanú kŕčmi v nohách i rukách postavil, rozhodnutý ísť do kuchyne. Iste, že som tam nedošiel. Skoro som sa zložil na zem v momente ako sa moje päty dotkli podlahy. Roh postele ma však pred škaredým pádom zachránil.

Opatrne som sa posadil na studenú zem a zahľadel sa na vlastné dlane. To, že moja pokožka bola bielšia než sneh by sa v tomto momente dalo považovať za najnormálnejšiu vec. Kosti hýbajúce sa v oboch mojich predlaktiach už mali od normálnosti pomerne ďaleko. Samovoľne kmytali sem a tam a vracali sa na pôvodné miesto. Rýchlosť ich pohybu sa stále stupňovala a s ňou aj bolesť vystreľujúca po celom mojom tele. Chcel som kričať, chcel som plakať, no nedovolil som si ani jedno. Hrýzal som si do pier, nechty zatínal do stehien. Všetko, len aby som sa odpútal od bolesti.

Náhle bolesť utíchla a ja som vydesene otvoril oči. Ani neviem, kedy som ich v návale pocitov zavrel. Potom však prišla horšia skutočnosť. Bolesť bola síce preč, ale s ňou aj moja schopnosť pohybu. Nechápal som, čo je zle.

Pohľad mi skĺzol na ruky, no tie som nenašiel. Vzrástla vo mne hrôza. Čo to dočerta bolo?! Hystéria dosahovala bodu varu a predné končatiny pokryté ryšavou srsťou zakončené ostrými pazúrmy mi nijak k pokoju nepomáhali.

Vydesene som spravil prvé, čo mi napadlo. Otočil som hlavu k veľkej drevenej skrini, na ktorej bolo upevnené zrkadlo. Chyba číslo dva! Môj zrak sa totiž stretol s chlpatou ryšavou guľou, ktorú by biológovia nazvali VLK!

Snažil som sa upokojiť vlastné zbesilé dýchanie. Zatvoril som oči, v mysli sa presúval na bezpečné miesto a videl sám seba ležať v posteli prisudzovať divné udalosti obyčajnému snu.

Realita ma, ale dobehla. Aj po opätovnom rozlepení viečok na druhom konci zrkadla stálo chlpaté zviera. Šelma, ktorá sa rozhodla zničiť moje psychické zdravie.

To, že som sa nedokázal pohnúť bola ďalšia hrozivá skutočnosť. Chcel som sa detinsky schúliť do klbka a nechať slaný dážď spustiť sa zo zelených očí, no nemohol som. Moje vlastné telo mi to nedovoľovalo. A tak som skúsil poslednú možnosť. Odpútal som myseľ a doslova sa na zem zvalil.

Pri pokuse o plač zo mňa vyšlo len zaskučanie podobné psovi. To mi ako ďalšie zaútočilo na psychiku. Vysilene som zatvoril oči a trhane položil hlavu na predné laby. Ani neviem ako a prepadol som sa do bezstarostného spánku.

Otvoril som oči a prekvapene zamrkal. Čo som robil na zemi? Poznanie do mňa udrelo ako blesk. Vyskočil som na nohy a prvý pohľad smeroval k zrkadlu oproti. Nižšia chudá postava, ryšavé vlasy a dve hlboko zasadené smaragdy. Opäť som to bol ja!

Pristúpil som bližšie, aby som sa presvedčil. Vlasy, tvár, telo, všetko sa zdalo byť v poriadku. Úľavne som vydýchol. V tom som si všimol drobnej chybyčky. Vyceril som svojmu odrazu zuby a hneď som pochopil, čo bolo zle. Zuby, takzvané špicáky, by sa v mojom prípade mohli rovno nazvať tesákmi. Boli o čosi dlhšie ako to bolo obvyklé, o ich špicatosti radšej nehovorím. Tie jediné sa mi vysmievali, dávajúc tak najavo, že to, čo sa odohralo nebol len sen.

Vyklepaný som spravil jedinú vec, ktorá ma v tom momente napadla. Ľahol som si do postele. Tam, kde som sa ako malý schovával pred monštrami, len s tým rozdielom, že tentoraz som tým monštrom bol ja.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama