Opatrovateľka 2/2

19. března 2017 v 15:09 | Dí de Fast |  Jednorázové poviedky
Druhá časť :)



Ráno som sa zobudil ešte viac unavene než keď som zaspával. Celé telo ma bolelo z toho ako som sa celú noc prehadzoval. Na rozum mi doľahla včerajšia situácia. Ako sa mám k nemu teraz chovať? Veď som vlastne ani netušil či sa včerajšok naozaj udial. Celé to bolo až príliš neskutočné. Uplakaný opatrovateľ a ja ako utešovateľ? Nezmysel.

Aj tak mi to však nedalo. Musel som sa uistiť, že som si to len nevysnil. Zodvihol som sa z postele a bosky prešiel k skrini. Vymenil som pyžamo za pohodlné tepláky a obtiahnuté čierne tričko s gombíkmi. Rýchlym pohľadom som sa premeral v zrkadle. Vyzeral som celkom dobre. O čom som tu točil? Bol som doma len s tým otravným opatrovateľom, tak čo na tom záležalo či som vyzeral dobre?

Zavrtel som nad sebou hlavou a radšej sa vybral do kúpeľne, aby som sa trochu skultúrnil. Vyčistil som si zuby a učesal vrabčie hniezdo na hlave. Potom som sa trochu opatrnejšie presunul dole do kuchyne. Ani tam som však nezvanú návštevu nestretol. Kde bol?

Chcel som na neho zavolať, ale rozmyslel som si to. Aj tak som nevedel jeho meno a nebudem ho nazývať bratrancom. Radšej som sa rozhodol zasýtiť prázdny žalúdok. Jogurt to samozrejme istil. Tentokrát však čokoládový.

"Dobré ráno." Poplašene som sa zvrtol na stoličke a zabodol sa pohľadom do čiernovlasého chalana. Vyzeral nevyspato a spuchnuté oči neboli o nič lepšie.

"Dobré," vyslovil som zo seba priškrtene. Netušil som ako sa k nemu po včerajšku správať. Nič ďalšie z neho nevypadlo, a tak som sa rozhodol v rozhovore nepokračovať ani ja a ďalej sa sústredil len na lyžičku a jogurt na nej.

Dojedol som, vyhodil prázdny kelímok do koša a opláchol za sebou lyžičku. Obišiel som čiernovláska bez toho, aby som mu venoval čo i len pohľad a rozhodol sa namiesto izby zašiť pre zmenu do obývačky. Vo dverách kuchyne ma však zastavil jeho hlas.

"Ten včerajšok," začal opatrne. Otočil som sa tvárou k nemu a čakal som, čo ďalšie z neho vypadne.

"Ďakujem," dodal. Pousmial som sa.

"Niet zač." Mykol som ramenami akoby to čo som včera spravil bola samozrejmosť. V skutočnosti to však malo od môjho bežného správania ďaleko.

"Som Dean," znova ma vyviedol z miery. Nechápavo som ho prebodol pohľadu.

"Včera som sa ti nepredstavil a myslím, že ani ty si si nezisťoval ako sa volám." Mlčal som. Mal pravdu, tak načo sa k tomu viac vyjadrovať?

"Ešte niečo?" rozhodol som sa vrátiť k svojmu bežnému tónu, ktorý mal možnosť započuť už včera hneď ako prišiel. Prekvapene zamrkal. Evidentne nečakal takú zmenu v mojom chovaní, no stále je to menšia zmena ako včera.

"Nie." Otočil som sa na päte a vykráčal z miestnosti. Zazdil som tak ďalší rozhovor. Nie že by som o neho nestál, ale stále vo mne bola zvláštna zmätenosť, ktorej som potreboval prísť na kĺb.

Posadil som sa na gauč a niekde medzi vankúšmi vyhrabal ovládač. Stlačil som mäkký gombík na zapínanie a dal sa do prepínania programov. Nakoniec som to znudene nechal na nejakom hudobnom kanáli.

Pohovka sa prehla ako na ňu dopadlo ďalšie telo. Nevenoval som Deanovi pozornosť a sústredene sledoval televízor. Čakal som, kedy začne kecať, no očividne ani on nemal na rozhovor chuť.

Ticho v miestnosti nakoniec po pol hodine prerušilo vyzváňanie telefónu. Obývačku zaplnili Linkin Park, a tak bolo jasné, že môj to nebol. Strelil som pohľadom po čiernovláskovi, no ten už bol na nohách a z poličky pri zástrčke bral telefón.

"Sally, ahoj," vydýchol do mobilu mierne prekvapene a následne pohľadom vyhľadal ten môj. Ani som sa neunúval odvrátiť zrak. Táto konverzácia ma vážne zaujímala a on sa ju ani nesnažil spraviť súkromnou, keď ostával v izbe.

"Je mi lepšie, nemusíš sa báť." Mlčky som ho prebehol pohľadom. Fyzicky nevyzeral nijako zle až na ten smútok v očiach. Ale ak mal toho týpka fakt rád, určite ho to neprešlo tak rýchlo. Sebecky som však dúfal, že sa tu tá Sally nedotrepe. Nemal som rád cudzincov v mojom dome, no to nebol jediný dôvod prečo som ju tu nechcel.

"Nie som sám." Zbystril som sluch. Prizná sa ku mne? Bude sa tváriť, že sa nič nestalo?

"Je hneď pri mne." Odvrátil sa odo mňa pohľadom a sklopil hlavu tak, že som mu kvôli dlhším vlasom nevidel do tváre. Neskutočne ma to štvalo. Chcel som vidieť jeho reakciu.

"Pomohol mi," vyslovil potichu, no i tak som to počul. Priznal sa. Mal som chuť skákať radosťou. Vážne som nechápal, čo sa to so mnou dialo!

"To vôbec nie je vtipné, Sall," zavrčal a zodvihol hlavu. Naše pohľady sa opäť stretli a on zavrtel hlavou. Nechápal som. To akože ja nie som vtipný?

"Nehodlám sa s tebou baviť, Sall, keď máš takéto poznámky," uistil dievčinu na druhej strane. Poznámky? Ona si ho doberala, keď bol takto zničený? Aj keď momentálne veľmi zničene nevyzeral. Skôr naštvane kvôli niečomu čo povedala. Žeby sa mu vracala nálada? Zaujímavé.

"Postarám sa o seba sám. Ahoj." Nahnevane jej to položil a vrátil mobil späť na policu. Potom sa otočil ku mne a doslova ma prebodol očami. Čo som dopekla zas urobil?

"Si ešte škvrňa." Čo prosím?! Povedal vážne to čo som počul? Ak sa ma snažil vytočiť, tak bol vážne na správnej ceste!

"Asi som zle počul," zavrčal som s prižmúrenými očami. Včera som mu bol dobrý a dnes som škvrňa? To sotva. Ja so sebou nenechám len tak zametať.

"Nepočul," ubezpečil ma. Zovrel som ruku v päsť. Nehádaj sa s ním, Blake! Nestojí ti to za to!

Odfrkol som si a zhliadol naň povýšeneckým pohľadom. Nestál mi už ani za slovo. Ja mu tu pomáham a nakoniec som aj tak len hlúpe decko. A decko samozrejme patrí do detskej izby. A presne tam som aj mieril.

Vo dverách ma zastavila ruka na predlaktí. Trhol som rukou, no stisk nepoľavil, naopak zosilnel. Nechápavo som sa na Deana otočil. Čo odo mňa ešte chcel? Myslel som si, že som pre neho len obyčajné decko tak o čo mu išlo?

"Nechápeš to." Páni! Bez teba by som to nevedel! Venoval som mu ironický pohľad.

"Nepotrebujem to chápať," odpovedal som mu odmeraným tónom a znova mykol rukou. Ani tentoraz ma však nepustil. Urobil som jediné, čo ma napadlo. Zaťal som mu do ruky nechty. Sykol.

"Pusť ma!" rozkázal som mu naštvaným hlasom. Mal čo chcel! Vytočil ma! O to mu predsa šlo, nie?

"Si naštvaný," vyslovil evidentné. To si snáď myslí, že nerozoznám vlastné pocity či čo?!

"Priamo na nervy. Z teba," oznámil som mu a prebodol ho najlepším nenávistným pohľadom aký som dokázal.

"To som nechcel." Vážne?! Tak o čo sa teda snažíš?! V duchu som na neho kričal všemožné nadávky, no navonok som mlčal. Nehodlal som z neho všetko ťahať ako z chlpatej deky. Keď chce niečo povedať, nech to povie!

"Vieš čo, Dean? Daj mi láskavo pokoj!" Odsotil som ho od seba voľnou rukou čím som ho donútil ma pustiť a čo najrýchlejšie sa spakoval z jeho dohľadu. Nemal som chuť byť ďalej v jeho prítomnosti a už vôbec nie na jeho hádanky. Kto sa v ňom mal dopekla vyznať? Jediné šťastie, že poobede odchádza inak by som sa zbláznil. Nevediac prečo ma pri tejto myšlienky zabolelo v hrudi.

Dvere izby som za sebou pre istotu zamkol a až potom si dovolil zvaliť sa do prikrývok, ktoré som po sebe neupratal. Z toho všetkého ma začínala bolieť hlava. A na tú mi už vôbec nepomáhalo búšenie na dvere.

Snažil som sa to ignorovať. Tváril som sa, že to nepočujem a jeho prosby o to, aby som ho pustil dnu už vôbec nie. Nakoniec to vzdal a ja som sa vysilene zababušil do perín. Bolo mi z toho všetkého zle. Mama by povedala, že to bolo mojimi búriacimi sa hormónmi, ktoré spôsobovali moje zmeny nálad.

Nakoniec som z izby vyšiel sám. Bolo to presne na obed, kedy som dúfal, že Deana záujem o moju osobu prešiel a ja by som sa mohol v kľude naobedovať. Isteže som sa šeredne mýlil. Zrazil som sa s ním hneď vo dverách kuchyne, kde ma v momente schytil a prišpendlil svojím telom k stene. Rukami sa zaprel vedľa mojej hlavy z oboch strán, takže pokus o útek bol márny.

"Čo chc-" Podráždené vyšteknutie som však nedokončil, keďže ma umlčal svojimi perami. Vytreštil som oči a rukami sa zaprel o jeho hrudník. Odtiahol sa odo mňa a zahľadel sa mi do očí. Pery mal jemne načervenalé a spuchnuté. Bol som si istý, že moje vyzerali rovnako.

"Zbláznil si sa?" vyprskol som na neho hneď. To čo urobil bolo nemiestne, nesprávne, nelogické! Ja som nehodlal byť žiadna náhrada za jeho podareného ex! Nech si hormóny krotí niekde inde! S niekým iným!

"Chcel som," povedal pokojne ignorujúc moje rozpoloženie. Tak on si ma pobozká, a potom mi ešte oznámi, že presne to chcel?! On vážne zošalel!

"Chcel si sa pobaviť s deckom?" vytrúsil som uštipačnú poznámku. Ešte nedávno som pre neho bol len deckom a naraz ma bozkáva? Čo si o sebe myslí?

"To som nepovedal." Zamračil sa. Prevrátil som oči v stĺp.

"Ani si nemusel," uistil som ho. Pritisol sa mi kolenom na stehno až som bolestne sykol.

"Nedomýšľaj si hlúposti, Blake." Tak hlúposti, hej?!

"Ešte včera si reval kvôli bývalému a naraz chceš mňa? Nebuď smiešny, Dean," odsekol som výsmešne. Zarazil sa. Mierne povolil stisk, no stále mi v úteku bránili jeho ruky okolo hlavy.

"Včera," povzdychol si a odmlčal sa. Sklonil hlavu a oprel si čelo o môj krk. Jeho havranie vlasy ma zašteklili na brade.

"Včera som bol na dne a ty si tu pre mňa bol. Myslel som si, že si namyslené decko, to nepopieram, no teraz viem, že si viac ako to. Nie si žiadna náhrada, Blake," povedal do môjho trička, no i tak som nemal problém mu porozumieť. V hlave som si jeho slová opakoval ešte niekoľko krát. Nechápal som to. Nechápal som seba. Bol som obyčajný násťročný chalan. Mal som chodiť po vonku, jazdiť na skateboarde a baviť sa s babami. Dean mal ale do baby riadne ďaleko. Keď ma pobozkal bol som šokovaný, to áno, ale nepripadalo mi to nejak odporné. Možno sa moja orientácia vyvýjala alebo čo, no pochybujem, že by bol najlepší nápad to zosťovať práve s ním.

"Vravíš teraz," odfrkol som si a pokračoval, "počkaj si kým ťa prejde všetok ten smútok a hnev z rozchodu a uvidíme či po mne ešte štekneš." Hovoril som pravdu. Takto to bolo v skutočnosti a aj on to musel vedieť.

"Takže." Konečne sa odo mňa odtiahol a znova sa mi zahľadel do očí. "Ak sa vrátim za mesiac či za dva, dáš mi šancu ťa viac spoznať?" Nechápavo som naklonil hlavu na bok. Spoznávať ma môže aj teraz, nie?

"Chceš ma spoznať?" vyslovil som zmätene. Na čiernovláskovej tvári sa zjavil úsmev.

"Presne tak, Blake, chcem ťa spoznať. Chcem vedieť aký drzý až dokážeš byť a zároveň ako rýchlo sa tvoja nálada dokáže zmeniť. Verím, že sa do teba dokážem zamilovať," povedal niečo čím mi vzal vietor z plachiet. Zamilovať? Zbláznil sa?

"Čo tak počkať kým prestaneš milovať toho svojho ex?" utrúsil som uštipačným tónom. Bolo mi jasné, že z neho hovoril len smútok z odkopnutia a bolesť. Dean zavrtel hlavou až sa mu pramene ebenových vlasov roztancovali okolo tváre.

"Si až príliš rozumný na svoj vek, vieš to? Poviem ti to takto. Miloval som ho a samozrejme to nevyprchalo hneď. Bolí ma to a najhoršie je, že k nemu stále niečo cítim. Ublížil mi a vlastne som koniec čakal už dlhšie, no i tak ma to takto zobralo. Ale aj cez to všetko sa mi páčiš. To ako vyzeráš, ako hovoríš, ako sa chováš. Mohli by sme to spolu raz skúsiť." Usmial sa. Znova som si len odfrkol.

"Čo tak za dva roky, keď nebudem pod zákonom?" zasmial som sa.

"To už budem dávno odmilovaný," nenechal sa mojimi slovami rozhodiť.

"Fajn, potom ostáva posledný problém, bratranček." Zaškeril som sa. Dean sa na počudovanie rozosmial.

"Čo je také vtipné?" opýtal som sa podráždene. Neznášal som, keď mi unikala pointa.

"To, že stále nájdeš nový problém, no na jedno si zabudol." Zatváril som sa zmätene. Na čo som zabudol? Skôr než som sa stihol spýtať, predbehol ma.

"Stále si mi nepovedal, že sa ti nepáčim." Nahol sa k môjmu uchu a zašepkal. Zo studeného dychu mi naskočili zimomriavky.

"Netvrdil som ani opak," vydýchol som a zatvoril oči. Nepáčilo sa mi kam tento rozhovor smeroval.

"Tak skúsime drobný pokus." Ani som sa nestihol nadýchnuť, aby som sa ho spýtal, čo tým myslel. Druhý krát za tento deň sa jeho pery prilepili na moje. Najprv som chcel protestovať, odstrčiť ho od seba a vlepiť mu facku, ale potom. Potom som sa rozhodol, že za skúšku nič nedám a za tričko si ho pritiahol bližšie k sebe.

"Chlapci?!" Rýchlo som od seba Deana odtrhol a nakopol ho do kolena, aby ma pustil. Práve včas, kedže do kuchyne nakukla blond hlava.

"Ahoj, mami." Vykúzlil som najlepší úsmev a nevinne spojil ruky za chrbtom. Čiernovlások hneď pochopil a postavil sa vedľa mňa.

"Všetko v poriadku?" Zahľadela sa prezieravo najprv na Deana, a potom na mňa. Súhlasne som zakýval hlavou.

"Nemusíš sa ničoho báť, Carol. Všetko sme zvládli bez problémov. Vlastne, ak by si ešte niekedy potrebovala záskok, stačí brnkúť." Neviem, čo mamu prekvapilo viac, Deanove žmurknutie alebo jeho slová. Prekvapene stočila pohľad na mňa.

"To len ty si myslíš, že som neslušný," oznámil som jej s vážnou tvárou a pokrčil ramenami. Čiernovlások vedľa mňa sa rozosmial.

"Vážne sa celý čas choval slušne?" Pochybovačne sa opýtala.

"Priam ukážkovo," ubezpečil ju pokojným tónom bez náznaku smiechu. Pretočil som očami. Zas taký diabol, akého zo mňa robila, som nebol.

"Tak to vyzerá, že máš na neho dobrý vplyv, Dean. Mal by si k nám chodiť častejšie." Mama bola z jeho prehlásenia priam nadšená.


"To rozhodne." Nenápadne na mňa žmurkol. Moje líca mimovoľne nabrali červenú farbu. Tak toto mu rozhodne ešte spočítam! Teš sa až prídeš nabudúce, Dean! Ja sa teda rozhodne teším.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Siginitou Siginitou | Web | 19. března 2017 v 15:14 | Reagovat

Moc krásná povídka :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama