Opatrovateľka 1/2

18. března 2017 v 20:45 | Dí de Fast |  Jednorázové poviedky
Musela som to kvôli dĺžke rozdeliť. Nenechajte sa odradiť názvom :)



"Opatrovateľku? Ste sa zbláznili?" vyštekol som v momente ako mi to rodičia oznámili. Dopekla, mám dosť rokov na to, aby som sa o seba vedel postarať!

"Nie je to opatrovateľka, ale dozor. A nie, nezbláznili sme sa. Len nestojíme o dom plný pubertiakov, alkoholu a cigariet," odpovedala mi mama úplne pokojne. To ma dožralo ešte viac. Už zas mi predhadzovala pred oči veci z minulosti. Typická ženská!

"Koľko krát mám opakovať, že tie cigy neboli moje?!" Dobre, klamal som, no a?

"Kedy sme dospeli k bodu, kedy mi klameš pri každej príležitosti?" Mama pozdvihla obočie a prísne sa na mňa zadívala. V duchu som pretočil očami. Myslí si, že ma dostane. To ťažko.

"Vtedy, keď si sa rozhodla mi v ničom neveriť," vyslovil som rovnako pokojne ako ona.

"Snáď ťa tvoj bratranec naučí správnemu chovaniu," prehlásila, čím ma vytočila ešte viac.

"Nie je to môj bratranec! V živote som ho nevidel!" zavrčal som a na dôkaz svojich slov som si dupol. No a čo, že som sa choval ako decko. Deti predsa potrebujú opatrovateľku, nie?

"A dosť, Blake! Nehodlám si kaziť náladu tvojim detinským správaním! Je ti trinásť, tak sa tak chovaj!" vybuchla. V duchu som cítil spokojnosť. Konečne som ju dohnal k rovnakému šialenstvu, aké mi spôsobovala ona. Potešene som sa uškrnul a ona sa s vrčaním zvrtla na podpätku. Isteže bežala za otcom.

"Blake?" ozval sa mi za chrbtom hrubší hlas. Mala moje uznanie. Tentoraz jej to netrvalo ani minútu.

"Áno, oci?" Otočil som sa na staršieho muža s anjelským úsmevom.

"Musel si ju vytočiť ešte aj dnes? Ja viem, že si už dosť starý a hlavne rozumný, no tvoja mama sa o teba bojí a nechce, aby sa ti niečo stalo," pokúšal sa mi dohovoriť milým tónom. Fajn, uznávam, kaziť im ich výročie bolo kruté aj na mňa. S povzdychom som prikývol.

"Som kľudný," zamrmlal som. Otec sa pousmial a zmizol za mamou.

"Blake!" Počul som ako na mňa mama kričala. V duchu som narátal do desať a presunul sa k vchodovým dverám.

"Dean tu bude o chvíľku, tak prosím nič nevystrájaj." Pobozkala ma na čelo a hneď na to mi ukazovákov pohrozila. Pretočil som očami a dlaňou sa pokúšal zbaviť sa slín na čele.

"Aj tak to nie je môj bratranec," nedokázal som si to odpustiť.

"Je to bratranec z druhého kolena." Mama si zo mňa evidentne už nič nerobila. Otec mi postrapatil rukou vlasy. Spražil som ho škaredým pohľadom, čím som u neho vyvolal smiech.

"Tak my ideme, synak. Chovaj sa slušne," nezabudol ma poučiť. Odkýval som mu to, keďže som ich už chcel mať z krku. Chvalabohu sa ich odchod obišiel bez ďalších poznámok a ja som konečne osamel. Teda aspoň na chvíľu kým sa dotrepe ten idiot. Ten ešte uvidí.

S uličníckym úsmevom som vybehol schody do svojej izby. Zvalil som sa na posteľ a do uší vložil slúchadlá. Najlepší spôsob ako prepočuť zvonček. Chudák opatrovateľka sa bude musieť naučiť prechádzať cez dvere.

Hrdý sám na seba ako som to vymyslel som sa pretočil na brucho a hlavu zložil na pokrčené ruky. Zavrtel som sa, aby som získal viac pohodlia a spokojne zatvoril oči.

Poplašene som vystrelil do sedu, keď mi z ucha zmizlo slúchadlo. Pohľad mi okamžite padol na tmavovlasého chalana a hlavne na biele slúchadlá v jeho ruke. Nepriateľsky som sa mu zahľadel do očí a natiahol k nemu ruku. Ten idiot sa ale k ničomu nemal!

"Vráť mi ich!" zavrčal som na svoju novú opatrovateľku. Čiernovlások pozdvihol obočie.

"Kúzelné slovíčko?" Čo dopekla?! Tak on chce byť otravný?

"Ihneď!" Jeho pokoj mi neskutočne zdvíhal tlak a to som ho ani nepoznal!

"Tak to vyzerá, že Carol mala pravdu," prehovoril úplne od veci. Chvíľu mi trvalo než mi dockvaklo o čom vlastne točil. On si s mojou matkou tyká?

"Moja matka rada preháňa. A teraz mi láskavo vráť, čo je moje!" nevzdával som sa nepriateľského tónu. Ak si myslel, že budem skákať podľa toho ako on pískal, bol na obrovskom omyle.

"Ani by som nepovedal. Puberta s tebou trieska riadne. A toto," pozdvihol slúchadla do úrovne očí, "sa zabavuje." Samozrejme som po nich okamžite chmatol. Ten bastard s nimi však stihol uhnúť a ja som sa ledva pridržal kraja postele, ktorý ma uchránil pred pádom k zemi.

"Nemáš mi, čo rozkazovať!" vybuchol som podráždene. Kto si myslí, že je?!

"Omyl. Dnes ťa mám na starosť, takže sa budeš chovať podľa mojich pravidiel," oznámil mi akoby sa nechumelilo. Pobavene som sa zasmial. Taká naivita.

"Keď myslíš," odfkol som si so zbytkami smiechu v hlase.

"Myslel som, že spolu budeme vychádzať, ale ty evidentne nedokážeš vychádzať s nikým." Nechápal som o čo mu ide. Snažil sa ma zhodiť? Dokázať mi, že moje chovanie je zlé? To bola márna snaha.

"Tvoj názor, opatrovateľka," vyslovil som to oslovenie konečne nahlas.

"Každé batoľa potrebuje opatrovateľku," môj komentár ho nevyviedol z miery. Zamračil som sa na jeho spokojný úsmev. Neboj sa, nevyhral si!

"Kde máš ty svoju?" nenechal som sa zahanbiť.

"Odohnal si ju svojou protivnosťou," ani on nezaváhal.

"A to si ešte nič nevidel." Moja protivnosť bola jednou z mojich najlepších vlastností a nik ma nepresvedčí o opaku.

"Najradšej by som nevidel ani teba," uistil ma a s kľudom anglického lorda odišiel z izby. S mojimi slúchadlami!

"Hej!" kríkol som za ním a v okamihu bol na nohách. Zbehol som po schodoch na prízemie a vbehol do prvých dverí. Opatrovateľ sa rozvaľoval na pohovke. Ako sa to vlastne volal?

"Vráť mi ich," zopakoval som svoju požiadavku. Natočil hlavu, aby na mňa videl, no nepovedal ani slovo. Zamračil som sa na neho. Ignorovať ma teda nebude!

Prešiel som k nemu bližšie a postavil sa mu rovno do výhľadu zakrývajúc tak televízor. Čiernovlások jemne naklonil hlavu nabok a čakal na ďalšiu moju reakciu. Tá na seba samozrejme nenechala dlho čakať.

"Pozeráš telku, sú ti zbytočné," povedal som rozhodným hlasom. On však stále mlčal. Povzdychol som si.

"Prosím," zavrčal som cez zaťaté zuby.

"Vidíš, že to nebolo také ťažké." S úsmevom mi podal vytúžené slúchadlá. Mlčky som ich od neho vzal a bez ďalších poznámok vybehol späť do svojej izby.

Zatvoril som za sebou dvere a vrátil sa k predchádzajúcej činnosti, od ktorej ma predtým vyrušil. Až teraz mi vlastne došlo; ako sa dopekla dostal dnu? Nehovorte, že mu matka nechala kľúče! Ja idiot, mal som nechať v zámku tie svoje!

Naštvane som udrel päsťou do matraca. Ten chalan ma tak neskutočne vytáčal. Tak by som si teraz dal cigu na nervy, ale to by mi ich matka nesmela zhabať. S povzdychom som sa zavŕtal do deky a zapojil slúchadlá do telefónu. So zvukom mojej obľúbenej kapely v ušiach som sa pretočil na chrbát a rukou si prekryl oči. Moje nervy potrebovali odpočinok.

Ani neviem ako a zaspal som. Divil som sa, že ma ten otravník nezobudil. Natiahol som sa pre telefón a vypol pesničky, z ktorých ma už boleli bubienky. Pri tej príležitosti som rovno skontroloval aj čas. Bolo niečo po ôsmej. Rodičia odišli o pol šiestej, čo znamenalo, že som spal nejaké tie dve hodinky.

Zaškvŕkalo mi v bruchu. Naposledy som obedoval, tak nebolo divu, že sa môj žalúdok dožadoval pozornosti. Pomaly som sa zodvihol z postele a tichými krokmi sa dostal za dvere izby. Započúval som sa do zvukov domu. Televízor stále hral, takže ten parazit bude pravdepodobne stále v obývačke.

Zišiel som po schodoch potichu ako myška a rovno vošiel do kuchyne. Okolo dverí obývačiek som preletel ako blesk. Snáď si ma nevšimol, no nebudem sa mu vyhýbať vo vlastnom dome. Aj keby som vzbudil jeho pozornosť, myslím, že by mu to bolo ukradnuté. I keď, mal byť mojou opatrovateľkou tak by ma mal čas od času skontrolovať, nie?

Z chladničky som vytiahol pollitrový jogurt. V poslednej dobe mi tieto pochúťky nejako zachutili, a tak som ich mal v chladničke poriadnu zásobu. Navyše v tomto objeme som nemal problém jedným kelímkom zasýtiť škvŕkajúci žalúdok.

Zo stojanu som vytiahol lyžicu a posadil sa s oboma vecami k stolu. Spokojne som si otvoril maliovú pochúťku a pustil sa do toho. Z jedenia ma však vytrhla jedna jediná vec; zvuky z obývačky. Hlas patril opatrovateľke a podľa všetkého sa s niekým rozprával. Žeby telefonoval?

Moja zvedavosť na seba nenechala dlho čakať. Opatrne som sa priblížil k obývačke a v kľaku sa schoval za stenu vedľa dverí.

"Nemôžem, Sally! Sľúbil som tete, že tu ostanem," ozvalo sa až plačlivo a ja som žasol. Niečo mi uniklo? Čo sa stalo? Určite ho k takémuto zúfalstvu nedoviedlo moje podpichovanie.

"Je hore. Neboj, upokojím sa skôr než za ním pôjdem," jeho hlas sa stíšil, no stále kolísal. Zamračil som sa. Začínalo mi ho byť ľúto a to som ani nevedel o čo ide!

"Ja neviem, Sally. J-ja neviem, čo mám robiť. Nechcem sa tu zrútiť, nie pred Blakeom, ale ono...ono to tak strašne bolí," na chvíľu sa mu hlas úplne zlomil. Pichlo ma z toho zvuku u srdca. Síce mi ten idiot liezol na nervy, no počuť ho takto mi neprinášalo žiaden pocit radosti. Na sucho som prehltol. Jedna moja časť sa chcela rozbehnúť za ním, zatiaľ čo tá druhá sa chcela vrátiť späť do izby a tváriť sa, že sa nič nestalo.

"Nechoď sem, Sall. Budem v pohode, sľubujem. Zajtra za tebou zájdem a porozprávame sa o... tom," vydýchol. Skoro som ani nedýchal. Chcel som vedieť viac, no pýtať sa ho na to mi prišlo absurdné. A tak som ostával sedieť schovaný za dverami.

"Ahoj, Sally," chvatne sa rozlúčil s tou svojou kamarátkou asi? Potom som počul už len hluk akoby niečo dopadlo na zem a na chvíľu sa obývačka ponorila do ticha, ktoré rušilo len nezmyselné mrnčanie z telky. Vstal som zo zeme a chcel sa vrátiť do kuchyne, no zastavilo ma tiché popoťahovanie. Zamrzol som v pohybe. Tlmené vzlykanie sa ozývalo miestnosťou a v mojich ušiach vyvolávalo neskutočný zmätok. Nevyznal som sa v sebe. Mal som pokračovať v svojej role nevďačného bezcitného decka alebo ísť za ním? Veď ani neviem ako sa volá. Ako by som mu mohol pomôcť?

Pomalým opatrným krokom som sa postavil medzi dvere obývačky. S hlavou zaborenou do jedného z vankúšov si ma nemohol všimnúť. Mal som posledný pokus si to rozmyslieť. Pohľad mi mimovoľne spadol na zem. Takže ten rámus spôsobil jeho telefón. Musel ho hodiť na zem. To ma presvedčilo necúvnuť.

Potichu som prešiel k skrčenej postavičke na gauči. Hlavu mal vo vankúši, takže ma nemohol zaregistrovať. Jemne som sa posadil na bočnú opierku sedačky a ešte jemnejšie mu rukou prešiel po vlasoch. Prekvapene sebou trhol. Zodvihol hlavu a jeho oči sa stretli s mojimi. Zabolelo ma z toho pohľadu u srdca. Modré safíry boli zaplnené slzami.

Naprázdno otvoril ústa. Mlčal. Nevedel, čo povedať. Bolo jasné, že nechcel, aby som ho takto videl, no ja som si nemohol pomôcť.

"Si v poriadku?" vyslovil som prvú blbosť, ktorá ma napadla. Jasné, že nebol v poriadku.

"Nič mi nie je, bež späť hore." Zamračil som sa.

"Nikam nejdem!" povedal som to prudšie než som chcel. Opatrovateľ prekvapene zamrkal a posadil sa. Mlčky sme oproti sebe sedeli dívajúc sa tomu druhému do očí.

"Bež," zašepkal. Odfrkol som si.

"Nepočúvam tvoje rozkazy, zabudol si?" nasadil som svoj provokatívny tón.

"Prosím," vypadlo z neho tak bezmocne. Znova som bol na pochybách, čo urobiť. Potreboval pri sebe niekoho, no nebol som si istý či som práve ja bol tou správnou osobou.

"Chcem ti pomôcť," rozhodol som sa vysloviť pravdu. Nakoniec som nebol otrasným pubertiakom dvadsaťštyri hodín denne.

"Nemôžeš mi pomôcť," jeho hlas naberal späť svoju výraznosť. V duchu ma to potešilo.

"Prečo nie?" nevzdával som sa. Povzdychol si. Evidentne sa necítil na hádku, no ani na vysvetľovanie, a tak som skúsil poslednú možnosť.

"Sme rodina, nie?" Stále som ho neuznával ako svojho bratranca, no to nemusel vedieť.

"Si dieťa, Blake. Nemôžeš mi pomôcť." Prebodol som ho pohľadom. Nie som žiadne decko!

"Nie som decko!" oponoval som hneď. Zúfalo si vošiel rukou do čiernych vlasov. Nadychoval som sa k ďalšej krutej poznámke, ale on sa rozhodol ma zaskočiť.

"Som teplý." Čo? Na moment sa mi zastavil rozum. Povedal práve to čo povedal? To má akože byť ten problém? Bol som zmätený ešte viac ako doteraz.

"Povedz niečo," podnietil ma pevným hlasom. Zdalo sa mi to alebo odo mňa vážne chcel, aby som ho odsúdil? Ani neviem prečo, no nemal som to v pláne. Prišlo mi to také...ja neviem, normálne? Mal som dosť rokov na to, aby som chápal, čo to znamená, no nikdy som sa nad takýmito vecami nejako nezamýšľal.

"Nechápem," bolo jediné, čo zo mňa vypadlo. Opatrovateľ sa uškrnul.

"Rád pichám chlapov do zadku." Pretočil som očami.

"To som nemyslel," uistil som ho. Tentokrát vyzeral zmätene on.

"Kvôli tomu by si tu nereval, nie?" Citlivosť nepatrila k mojim silným stránkam. Jeho pohľad znova pohasol.

"Bež hore," zopakoval po tretí krát. Škaredo som sa na neho pozrel a v popude ho schmatol za tričko. Skĺzol som zadkom z opierky na miesto vedľa neho.

"Ni-kam nej-dem," vyhláskoval som mu dostatočne nahlas.

"Pusť ma, Blake," prehovoril potichu a prekryl moju ruku na jeho tričku tou svojou.

"Nie," nezdržiaval som sa s dlhými odpoveďami.

"Odkopol ma! Si spokojný?!" náhle na mňa zhúkol. Zaskočene som ho pustil a pritisol si ruku k hrudi.

"To...to ma mrzí," zašepol som stále nesvoj. Nevedel som, čo robiť, ako sa chovať. Pozrel som sa na neho, no on mi nevenoval pozornosť. Hlavu mal v dlaniach.

"Už môžeš ísť." Skoro som ho prepočul, no vzlyk, ktorý nasledoval som nemohol nepostrehnúť.

"Ja...nechcem, nejdem." Stále som sa nedokázal vrátiť k svojmu typickému flegmatickému postoju. Nechápal som, čo so mnou tento chalan robil. A tak som sa odhodlal k najmenej očakávanému kroku z mojej strany. Objal som ho. Najprv sebou zarazene trhol, no o sekundu neskôr ma už tisol k svojej hrudi. Prekvapivo mi to nevadilo.

"Je idiot," zamrmlal som do jeho trička. Stuhol. Bolo jasné, že ma počul.

"Čo-čoze?" bol zmätený. Nedivil som sa mu. Mňa samého moje chovanie prekvapovalo.

"Je idiot, keď ťa nechal," objasnil som. Pritisol si ma ešte bližšie k telu. A ja som sa nechal. Celá táto situácia bola tak strašne absurdná. Nepoznal som ho, bol som posledný človek, ktorý by ho mal utešovať, no i tak som to bol ja koho rameno zmáčal slzami.

"Mal by si si ísť ľahnúť, je veľa hodín." Náhle sa odo mňa odtiahol a bez nejakej väčšej emócie sa zodvihol. Vyjavene som ho sledoval, no niečo vo mne mi nedovoľovalo odporovať. Mlčky som prikývol a rýchlo, skoro až behom, sa presunul do svojej izby.

Ležal som v posteli už prezlečený do pyžama, no nedokázal som zaspať. Čakal som či sa neukáže, no nič tomu nenasvedčovalo. Myšlienky sa mi prekrikovali jedna cez druhú a nedovoľovali mi zatvoriť oči. Nakoniec ma však emócie prekonali a unavili na toľko, že som sa vyčerpane prepadol do ríše snov.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama