◄Záhada vlka XVIII.►

14. května 2015 v 18:24 | Dí de Fast |  Záhada vlka - P
Dí sa oficiálne prekonala
Po vašich komentároch k tejto poviedke som sa rozhodla si ju znova prečítať, aby som zistila,či má zmysel v nej pokračovať. Nebola som si síce na 100% a vlastne ani nie som, ale potom čo som v počítači objavila rozpísanú túto časť, rozhodla som sa ju dokončiť. Som si istá, že bude jasne vidieť rozdiel medzi, tým čo je písané teraz, a tým z pred pár mesiacov, ale dúfam, že to nebude až tak vadiť. Viac už nemám čo dodať, možno len - užite si túto kapitolu a ospravedlňujem sa, že to trvalo tak dlho :)
PS: Hoci som písala k predošlej kapitole, že je predposledná (čiže táto mala byť posledná), všetko sa mi sem nevošlo, a tak som si istá, že by malo ešte niekoľko kapitol nasledovať.

▬▬
/Jake/

"Je to príliš ľahké," skonštatoval som a zastavil sa.
"To nehovor, vždy keď to niekto povie niečo sa stane." Zamračil sa na mňa Kaoru.
"A povedz ,že to tak nie je! Minuli sme už tretie rázcestie a nikde nikto!" Zavrtel som nechápavo hlavou.
"Tiež mi to prišlo dosť podozrivé, ale nechcel som vás znervózňovať," povzdychol si Sai.
"Tak fajn. Čo teraz?" opýtal sa na rovinu Kaoru.
"Potrebujeme plán." Pokrčil som ramenami.
"Najprv musíme zhodnotiť situáciu a až potom môžeme vymýšľať plán!" oboril sa na mňa Toro.
"Ak si si nevšimol, nie sme v situácii kedy môžeme len tak sedieť a hodnotiť! Kedykoľvek a hlavne odkiaľkoľvek na nás môžu hockedy zaútočiť a my na to nebudeme pripravení!" zavrčal som.
"Tak fajn hrdina, rob si čo chceš!" prskol.
"Môžete sa prestať hádať! To je presne to čo chcú! Ak sa tu do seba pustíte ohrozíte nie len seba, ale aj nás! A to nehovorím o tých všetkých väzňoch, ktorí tu musia byť uväznení! Pochybujem ,žeby to tu bolo také veľké keby tu držali len tých dvoch!" Po Saiových slovách ostalo ticho. Obaja sme si uvedomovali svoju chybu, no ani jeden z nás ju nehodlal priznať.
"Nechcem vám kaziť vojnu batoliat, no tu ostať nemôžeme. Je to až priveľmi otvorené," vložil sa do toho Kaoru. Všetci sme bez slova prikývli. Nebolo o čom diskutovať. Tu šlo o prežitie.
"Tak fajn, pokračujeme ďalej. Uvidíme čo sa stane. Hlavne sa držte pokope."
"Vážne to chcete nechať na náhode?" zapochyboval som.
"Ostáva nám snáď niečo iné?"
"Tak prepáč, že nechcem riskovať. Ak si si nevšimol nikto z nás ešte nie je plne zotavený! Mimo to, všetci títo lovci tu sú rodení a hlavne trénovaní zabijaci! A čo sme my? Deti! Neobyčajne obyčajní tínedžeri! Myslíš, že niekoho z nich bude zaujímať, že niekde doma na nás čakajú rodičia? Ťažko!" vybuchol som. Nemal som strach o seba, viac ma zaujímal Zitt. Vždy bol mojim všetkým.

"Myslíš, že nás to nezaujíma? Že sme len bezcitní bastardi? Hneď ako si sa prisťahoval sme sa k tebe chovali ako ku kamarátovi a vzali ťa k nám do partie! To ty si mal od začiatku tajnosti! To ty si nás od začiatku klamal! Tak láskavo na nás nezdvíhaj hlas! Možno ,že sme len obyčajné deti, ale máme to čo oni nikdy mať nebudú! Sme smečka! Máme jeden druhého a na rozdiel od nich vždy budeme stáť pri sebe a neopustíme sa!" Tak to vyzeralo, že Toro nebol až taký idiot ako som si myslel. Neskôr sa mu budem musieť ospravedlniť za to, ako som mu krivdil.


"Môžete sa konečne prestať hádať? Odkedy sa poznáte, stále sa len hádate! Nedôverujete si! A dôvera je v smečke najdôležitejšia!" vložil sa do toho Kaoru. Mal pravdu. Práve bola správna doba na odhodenie predsudkov a začatie odznova. No ako začať odznova bez toho, aby sme k sebe boli úprimní? Teda aspoň ja k nemu.
"Tak čo? Zakopete už konečne vojnovú sekeru a začnete s čistým štítom?" Pozrel sa mi Sai do očí. Mlčal som. Ako môžem začať s čistým štítom, keď pred nimi stále niečo tajím? Teda okrem Kaoru. Ten jediný vie pravdu o Zittovi.


Zitt akoby vycítil smer mojich myšlienok a pritočil sa ku mne. Mazlivo sa obtrel o moje nohy a oblizol mi dlaň. Toto gesto používal vždy, keď cítil, že so mnou niečo nie je v poriadku. Znamenalo, že vždy bude stáť pri mne, nech sa deje čokoľvek. Samozrejme aj ja som vedel, že nech sa deje čokoľvek, budem stáť pri ňom a ochraňovať ho. Myslím, že naše puto už dávno presahoval to bratské. I keď možno to tak bolo len kvôli vlčím génom. Smečka predsa tiež dbá a ochraňuje svojich členov za každú cenu.


"Ja súhlasím, ale ako vidím, Jake s tým má problém," odfrkol si Toro.
Už-už som mu na to chcel niečo odseknúť, keď sa stalo niečo nečakané. Zitt sa premenil! Prekvapene som ho obchytil okolo bokov a pritisol ho k sebe.


"Zitt," prekvapene vydýchol Kaoru, no jeho tvár zdobil široký úsmev.
,Prečo si to urobil?´ prehovoril som k Zittovi v myšlienkach.
,Nebudem ti brániť v tom, aby si začal s čistým štítom. Nechcem byť kotva, ktorá ťa tiahne k zemi.´


"Vysvetlíte mi konečne niekto o čo tu ide?" zavrčal Toro temne až Zitt od šoku nadskočil.
"O to, že mi práve desíš brata, idiot." Pohladil som Zitta po jemných vláskoch a opatrne sa zahľadel na Saia.
"Brata? To je to čo si nám tajil? Ale prečo?" Konečne sa ozval aj Kimi.
"To je až príliš komplikované na to ,aby som to vysvetľoval v tejto situácii." Ostatní len prikývli, no vedel som, že ako náhle sa dostaneme z tohto pekla, bude nasledovať výsluch.


/Teuki/


Tak to vyzerá, že moja myseľ sa ma snaží potrestať.
Pomyslel som si, keď som sa znova prebral z tej sladkej bezbolestnej temnoty.
"Si hore." Radostný povzdych. Kto to je? A prečo to znelo ako keby si vydýchol?
"Neboj, tvoji priatelia ťa už hľadajú. Podarilo sa mi zamestnať hliadky, aby som im čo najviac uľahčil cestu sem. Už nebudeš dlho trpieť." Jemný dotyk pohladil moju tvár.
Priatelia? Ako keby som nejakých mal. Jediný komu na mne záleží je Naoki a ten je teraz kvôli mne v nebezpečí.
Osamelá slza sa spustila z môjho oka.
"Neplač maličký, nedovolím, aby ti viac ublížili." Slza je rázom zotretá. Prečo sa o mňa tak stará? A prečo to znie tak ako by mu na mne záležalo?


"Hairo! Čo tu robíš? Zbytočne sa dostávaš do nebezpečenstva!" Ďalší hlas vyrušil to ubíjajúce ticho. Tentokrát však patril žene.
"Prepáč Elena, ale nedokážem ho tu takto nechať. Konečne sa objaví niekto, kto nás vidí takých akí sme a dopadne takto. Kde je dočerta spravodlivosť?" Hlasný tón jeho hlasu doľahol k mojim ušiam ako výbuch. Poľakane som sa mykol a vzápätí zastonal od bolesti.
"Prepáč maličký, to som nechcel." Evidentne som ho vystrašil, no to ma nezaujímalo. Jediné čo som bol schopný vnímať, bola bolesť vystreľujúca z môjho žalúdka. Bolestivo som sa rozkašľal a tlmene zacítil ako niečo vlhké stekalo po mojej brade.
"Preboha!" zhrozil sa hlas. "A dosť! Nenechám ťa zomrieť. Neboj maličký, už nebudeš trpieť!"


Reťaze, ktoré pútali moje ruky a držali ma tak nad zemou, boli vzápätí preč. Moje telo sa pomaly zosunulo na kolená a v poslednej chvíli bolo zachránené pred dopadom na zem silnými, no zároveň jemnými rukami.
"Hairo!" zalapal po dychu ženský hlas.
"Sklapni Elena! Nedokážem sa dívať na to ako trpí!" okríkol ju potichu hlas môjho záchrancu.
"Ani ho nepoznáš, Hairo! Kto vie koľko vlkov musel zabiť predtým, než sa vzoprel!"
"Na tom nezáleží! Hlavné je, že sa vzoprel!" odporoval jej ihneď.
Nikdy som sa nestretol s takou naivitou. Ale aspoň mi vďaka nej pomôže a hlavne zachráni Naa. On jediný bude vedieť kde je. Predsa len vedel o mne, musel aj o ňom!
"Nao," zašeptal som, no bol som si istý, že to nemohol začuť. Môj hlas už dávno neznel ako predtým, vlastne sa to už dávno nedalo nazvať hlasom. Možno tak len podivným chrčaním.
"Neboj je v poriadku." Veľká ruka ma pohladila po chrbte.
"Si idiot, Hairo! Dávaš mu planú nádej a ani nevieš či hovoríš pravdu! Ani si ho nevidel! Jediné čo vieš je, že ich sem priviezli spolu. Pozri sa ako dopadol on! Ledva žije! Ten druhý môže byť už dávno po smrti!" Slzy sa mi nekontrolovateľne spustili zo zavretých viečok. Prepáč, Naoki! Prepáč!
"Vidíš čo robíš, Elena! Stále je nejaká nádej! Keby si radšej šla pomôcť tým v chodbách!" Rozkríkol sa na ňu až mi z toho začalo zvoniť v ušiach.
"Idem, ale robím to len kvôli tebe. Nezabúdaj na to." Zvuk krokov sa rozľahol miestnosťou a vzápätí ho nasledovalo buchnutie dverami.
"Nezabúdam," zašeptal si skôr pre seba.


"Tak poď, maličký. Ošetrím ťa." Opatrne mi obtočil ruky okolo pása a spolu so mnou sa zodvihol. Potom ma chytil pod kolenami a zodvihol si ma do náruče. Bol som príliš slabý na to ,aby som sa ho čo i len rukou zachytil, a tak som sa k nemu aspoň pritisol bližšie.
"Neboj, budeš v poriadku. Sľubujem." Bolo to posledné, čo som započul predtým, než sa mi samovoľne nezavreli viečka a moje podvedomie neobklopila tma.


/Naoki/


S tichým plačom som sa pritisol viac do rohu a objal si rukami stuhnuté kolená.
"Neboj krásavec, za chvíľu tu budeš mať spoločnosť!" Slizký hlas sa ozval spoza veľkých železných dverí. Ešte viac som sa rozvzlykal a rukami si zapchal uši. Nechcel som ich počuť. Bál som sa ich. Určite mi chceli ublížiť. Aj bračekovi ublížili.
"T-te-u-ki," vydral zo seba medzi vzlykmi a následne sa rozkašľal.
"Nejaké nové informácie?" Začul som z vonku tlmené hlasy. Snažil som sa utíšiť, aby som ich lepšie počul, no veľmi sa mi to nedarilo. Prekryl som si rukou ústa a znova sa započúval do rozhovoru za dverami.
"Priviezli sem dvoch lovcov a štyroch vlkov. Poprava vlkov prebehne zajtra a o lovcoch sa zatiaľ nerozhodlo." Lovci! To musia hovoriť o nás! Teda aspoň o Teukim!


Pomaly som sa dal na štyri a potichu sa priblížil k dverám. Opatrne som priložil ucho k dverám a zameral sa len a len na ich rozhovor.
"Lovcov?" Vyzerá to, že ho to rozhodilo.
"Porušili pravidlá. Pomohli vlkom a dokonca sa k tomu priznali!" odfrkol si prvý hlas so znechutením.
"Kde sú teraz?" Zrazu ten druhý nasadil chladný tón a ja som sa vydesene prikrčil. Čo ak myslel mňa a on mi teraz príde niečo urobiť?
"Jeden je hneď tu za dverami a druhý, povedzme, že bude zázrak ,ak je ešte nažive," zasmial sa prvý hlas, no mne do smiechu nebolo. Znova vo mne zabublal vzlyk a ja som sa nekontrolovateľne rozplakal. Teraz už som si bol istý, že mysleli mňa s Teukim. Hlasy zrazu ustali a ja som sa vydesene skrčil do rohu.


Dvere sa s rachotom otvorili a dovnútra vošiel vysoký muž v čiernom plášti. Viac som sa skrčil a rukami si objal skrčené kolená. Dvere znova buchli a ja som zadúfal, že neznámy konečne odišiel. No opak bol pravdou. Na hlave som zacítil opatrný dotyk a vydesene som nadskočil. Okamžite som stíchol a pevne zatvoril oči. Ruka z mojej hlavy sa vzdialila a ja som zacítil prítomnosť neznámeho priamo pred sebou. Pevný dotyk na mojej ruke ma donútil vzhliadnuť. Môj pohľad sa stretol s ľadovo modrými očami a mne nabehla husia koža. Snažil som sa od neho odtiahnuť, no stisk na mojej ruke bol príliš pevný.
"Tak lovec, pff," odfrkol si a vzápätí sa ironicky rozosmial. Stisk na mojej ruke sa spevnil a ja som bolestne zakňučal. Neznámy sa okamžite prestal smiať a znova ma začal prepichovať pohľadom. Hoc so strachom, pohľad som mu opätoval.
"Nechápem ako môžu niekoho tak ustráchaného a neschopného považovať za lovca." Neveriacky zavrtel hlavou. Jeho pobavený smiech doliehal k mojim ušiam a ako ostrie noža sa zarýval do mojich bubienkov. Práve ten zvuk ma nakopol, aby som sa opäť snažil dostať čo najďalej z jeho blízkosti.
"Ale ale, mačiatko vystrkuje pazúriky." Smiech sa zmenil na pobavené uchechtnutie. Zovrel som ruky v päsť a hoc sa mi slzy tlačili do očí, z posledných síl som si zakázal plakať, a neznámeho pohrýzol. Bolestne zasykol. Okamžite pustil moju ruku zo zovretia a tú svoju si prekvapene pritiahol k telu. Zamračil sa. Vyzeralo to, že som prestrelil.


Po štyroch som sa snažil dostať čo najďalej od neho, no v stiesnenom priestore to šlo ťažko. Z každej strany na mňa doliehali tmavé steny a vháňali ma do náruče nebezpečnému cudzincovi. Priznávam, mal som strach, vlastne som sa desil jeho reakcie. No on tam len sedel a pozorne ma sledoval. Mal v oku každý môj pohyb a stačila drobná reakcia z mojej strany, a jeho pohľad ma doslova prebodával. Nasucho som prehltol a snažil sa čo najviac schúliť do seba. Jediné čo mi v tomto momente poskytovalo ochranu bol tmavý kút zvierajúci ma okolo bokov, no ani ten ma nedokázal ochrániť pred hrozbou tohto desivého muža. Moje zdesenie sa približovalo na hranicu so šialenosťou. Stačil jeden útok z jeho strany a bol som si istý, že by som ju prekročil.


/Jake/


Ani nie po pár metroch sa objavili prví lovci. Našťastie som to čakal, nanešťastie ostatní asi nie, keďže jediní ktorí v tejto situácii zareagovali sme boli ja so Zittom. Spoločne sme sa vrhli na nemé tváre lovcov, keďže ako sa nedalo nevšimnúť si, vôbec nás nečakali, a pomocou ostrých pazúrov ich donútili stretnúť sa s podlahou.
"A presne toto sa stane, keď niekto povie ´že je to príliš jednoduché´," poznamenal s kľudom Toro. S tikom v oku som sa na neho otočil. Zitt vycítil moje momentálne rozpoloženie a zachytil ma za ruku.
"Jake, upokoj sa. Nepotrebujeme tu bitky ešte aj medzi nami." Zamračil sa na mňa Kaoru, na čo som ho prebodol pohľadom, no prikývol som. Hoc nerád, musel som uznať, že mal pravdu. Nikomu by nepomohlo, keby som tu teraz po Torovi skočil.
"Nechceli ste náhodou pred chvíľou zakopať vojnovú sekeru?" Vyzývajúc sa na nás oboch (mňa a Tora) zahľadel Kimi. Ani jeden z nás sa však nemal k slovo. Nakoniec som si len povzdychol.
"Prepáčte," ospravedlnil som sa. Toro ku mne natiahol ruku v znamení mieru. Pod prísnym dohľadom ôsmich očí som mu pevne stisol ruku a chvíľu sme si len tak hľadeli do očí, než Toro spokojne prikývol a pustil moju ruku zo zovretia.


Všetci sme sa mykli pri zvuku približujúcich sa krokov. Naše pohľady sa ihneď stretli a po kývnutí hlavou sme sa všetci naraz premenili. Ako jeden vlk sme sa postavili vedľa seba a na vystretých labkách sme nedočkavo čakali, kým sa v rohu objaví lem čierneho plášťa. Priznávam, labky sa mi triasli nedočkavosťou a v krvi mi stúpal adrenalín. Ako som si stihol všimnúť, ostatní na tom boli rovnako. V dravom úsmeve som vyceril zuby a nedočkavo sledoval koniec tmavej chodby.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 zzk zzk | 7. června 2015 v 13:51 | Reagovat

no paaaani....   tak som sa dočkala :) juuup ...maaam radosť....  si zlatíčko...dakujeem....    tak dúfam ýe to vlčkom vyjde a budú víťazi...a že to Teuki zvladne ...  teším sa na pokračovanie....dikiiiiii

2 tori tori | 17. října 2015 v 22:14 | Reagovat

tohle je vážně úžasná povídka, děkuji za díl a těším se na pokračování :)

3 market market | 15. května 2016 v 21:06 | Reagovat

Skvělý díl, moc se těším na pokračování :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama