TMB -5.kapitola- Pochop ma! (Nathaniel)

26. března 2015 v 18:40 | Dí de Fast |  Tajomstvo mestečka Bannack ( s Lexi )
Pokračovanie 5tej kapitoly.


/Nathaniel/

Domov som sa ponáhľal. Akoby nie, v okamihu, keď som počul mamin hlas v telefóne, hneď som vedel, že je niečo zle, a že sa to pravdepodobne týka Stelly. Dnes mala výtvarnú, v ktorej bola až do siedmej večera, takže neexistoval spôsob, ako by si náš rozhovor mohla vypočuť. Každú stredu chodievala domov neskoro, celá zahatlaná od najrôznejších farieb sveta, s veselým leskom v očiach a nadšeným vykladaním nových príhod, ktoré sa jej za ten deň stali. My- ja a rodičia- sme tam vždy boli, s úsmevom sme počúvali jej rozprávanie, aj napriek tomu, že naše myšlienky boli mnohokrát na míle vzdialené. A dnes budú očividne ešte ďalej ako zvyčajne.

Popri rýchlych krokoch som si z kapsy vyberal kľúče, aby som sa nemusel pri dverách dlho zdržiavať. Otvoril som si vstupné dvere a takmer prebehol chodbu aj predsieň, smerujúc do obývačky, kde som vedel, že naisto budú obaja moji rodičia. Nemýlil som sa. Otec zamyslene sedel v kresle, na sebe mal svoj tradičný oblek. Rukou, ktorú mal položenú na operadle kresla, si podopieral bradu a civel do blba; doslova. Ak teda nevidel niečo zaujímavé na obyčajnej oranžovej stene. Mama sedela na pohovke, predklonená hľadela na obrazovku notebooku položeného na malom stolíku. Do tváre jej padali platinové vlasy, ktoré si ustavične rukou zakladala naspäť za ucho. Očividne bola sústredná, avšak nie v pozitívnom zmysle slova. Mračila sa.

"Čaute," povedal som do absolútneho ticha, ktoré v miestnosti panovalo. Otec sa na mňa iba flegmaticky pozrel, ale mama sebou mykla a uprela na mňa prenikavý pohľad.
"Nathan, nedes ma tak," pokarhala ma mierne, akoby som mal päť rokov a dramaticky sa chytila za srdce.
"Nathan, konečne," ocenil moju prítomnosť otec a poriadne sa v kresle narovnal. S pokrčením ramien som prešiel ku druhej časti pohovky a rozvalil sa na ňu, aj napriek tomu, že ma pritom zabolel chrbát. Nemal som chuť rodičom vysvetľovať, kde som bol.
Spokojne som si narovnal nohy, už unavené od všetkého toho dnešného pohybu. Najprv niekoľko hodinový beh, potom autonehoda, Hell, dva testy a to nehovorím o návšteve toho nového a Jayovom neuveriteľnom správaní. Fakt to bol dlhý deň. A to ešte ani neskončil.

"Prečo ste mi volali?" opýtal som sa po pár sekundách v snahe prerušiť to nepríjemné ticho, ktoré v miestnosti zavládlo po otcových posledných slovách. Samozrejme, že som vedel, prečo mi volali. Akoby aj nie. Radšej som si však počkal na definitívnu odpoveď, nechcel som robiť predčasné závery.
"Kvôli tvojej sestre, samozrejme," odpovedal mi otec, keď videl, že sa mama nemá k činu. Len na mňa uprene hľadela. V očiach sa jej miešali milióny pocitov. Nikdy som v čítaní ľudských emócií nebol najlepší, nebol som empatik ale telepat, nepotreboval som to. V takýchto chvíľach som však ľutoval, že bez zapnutia svojho daru som nedokázal určiť na čo ľudia myslia či čo cítia.
"Myslel som si to. Máte ohľadne Stelly nejaké novinky? Nejaké nápady na riešenia?" Napriamil som sa, položil si lakte na kolená a do rúk si oprel tvár. Skúmavo som prechádzal pohľadom z otca na matku a zas späť. Mama mi uhla pohľadom, ale otec ma ním naopak začal prepaľovať.
"Hneď ako sme ťa ráno doviezli domov, spolu s mamou sme sa vybrali hľadať všetky dostupné aj nedostupné informácie o Stellinom stave, ktoré existujú. Mimochodom, Nath, predpokladám, že sa už cítiš lepšie, keď si bez problémov skáčeš na gauč?" Nadvihol otec obočie v otázke. V odpoveď som sa kyslo zaškľabil, ale jeho tvrdenie som nepoprel. Nebolo to tak, že by ma tie modriny neboleli alebo že by som tie popáleniny necítil. Len som sa to snažil ignorovať. Ostatne, na čo sa tým zaťažovať? Prežil som už aj horšie zranenia.
"A aký je teda výsledok tohto vášho 'pátrania'?" Naznačil som vo vzduchu úvodzovky.
"To je ten problém," ozvala sa tentoraz mama chladne. "Žiaden nie je."
Chvíľu som na ňu len hľadel. Nechápal som, čo tým myslela. "Čože? Ako to myslíš?"
V tej chvíli sa nálada v miestnosti zmenila. Otec stále akoby znudene sedel v kresle. Tvár si však porazene zložil do dlaní. Mamine oči sa zas naplnili slzami. Pevne zomkla viečka, aby sa ich zbavila, ale oni sa týmto úkonom len spustili dolu jej lícami. Stále som nerozumel súčasnej situácii.
"Dokelu, Nathaniel, zapni preboha ten svoj dar! Načo ho asi máš! Alebo ti to zrazu robí taký nenormálny problém prečítať mi myšlienky a hrabať sa mi v hlave?! Nikdy si s tým žiadne cavyky nerobil, dokonca si sa nám naschvál hrabal v súkromí, bez toho, aby ťa vôbec napadlo aké je to nepríjemné! Nikdy si na druhých ohľady nebral, tak prečo teraz! To si vážne taký nechápavý, že nerozumieš súčasnej situácií! Začni konečne rozmýšľať aj hlavou a nie len svalmi! Ešte aj ten dnešok! Čo si si doprdele myslel? Len tak vletieť pod kolesá toho sprostého auta? Chceš sa nechať zabiť alebo čo?! Ešte aj ty? Nestačí ti, čo sa deje teraz so Stellou? Alebo si taký zúfalý, že teraz venujeme celú svoju pozornosť jej, že sa nás snažíš takýmito kúskami upútať?! Uvedom si, kto si, Nathaniel a začni sa podľa toho konečne chovať!"
V okamihu, keď mama vybuchla, som zapol svoj dar. Hlavu mi nenaplnili len jej súčasné slová, ale aj jej myšlienky ohľadne Stelly a výskumu, ktorý s otcom podnikli. Výskumu, ktorý im priniesol presne jednu vec: nič. Hrabal som sa v tých myšlienkach, ale nič som v nich nevidel.
Oči sa mi pomaly rozširovali pochopením, čo to znamenalo. A konečne som si začal pripúšťať aj to, čo po mne mama kričala. Do tela sa mi vkrádal šok. Vyprázdnil mi hlavu natoľko, že som absolútne nerozumel tomu, čo sa teraz dialo.
Stella... ona umrie.
Mama... všetky jej slová.
Vážne som taký bezohľadný? Vážne je také neznesiteľné byť v mojej prítomnosti? Vážne rozmýšľam len svalmi? Vážne som pod kolesá toho auta skočil naschvál? Vážne sa chcem nechať zabiť? Vážne svojim rodičom spôsobujem len problémy? Vážne sa správam ako žiarlivý idiot? Vážne si to o mne mama myslí?
Šok pomaly ustupoval do pozadia. Začínal som cítiť hnev. Krutý, spaľujúci hnev podnietený niečím zlým sa mi rozprestieral v tele. Srdce som cítil až v krku. Okamžite som svoj dar vypol a konečne sa pozrel mame priamo do očí. Boli rozšírené nevídaným množstvom pocitov, ktorými pretekali už aj pred pár minútami. Už bola ticho. Len na mňa vydesene hľadela. Po lícach jej stále stekali potôčiky sĺz.
"Nathan, ja..." vzlykla, položila si ruky do dlaní a naplno sa rozplakala.
Postavil som sa. Hľadel som na ňu, emocionálne zosypanú v našej obývačke.

"Dobre," povedal som nakoniec a odvrátil som pohľad. "Ak si toto o mne myslíš, predpokladám, že nemá zmysel ťa presviedčať o opaku, matka," dodal som. Nikdy som jej tak ešte nepovedal. Nie nahlas. Mykla sa, ale to už som nevnímal. Obrátil som sa otcovým smerom. Už sa netváril znudene ani nezaujato. Šokovanými očami sledoval v súčasnosti už nulovú interakciu medzi mnou a matkou. Otec otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať.
Len som sa cynicky uškrnul. Aj on na mňa chce nakričať podobné nezmysly? Pokrútil som hlavou.
"Tak to si myslím, že sa spolu už nemáme o čom baviť."
A odišiel som.

***

Navzdory tomu, aký šok a hnev som cítil, hlavu som mal čistú a jasnú. Človek by povedal, že v takýchto situáciách sa myslí len srdcom, telo sa necháva viesť pocitmi a nakoniec skončí tam, kde verí, že mu pomôžu. Úprimne, u mňa to tak nebolo.
Už cestou k dverám od domu som cítil tú dusnú atmosféru nevyslovených slov a neprebehnutej hádky, ktoré vzduch okolo mňa kazili a akoby pohlcovali. Nemohol som poriadne dýchať, preto keď som vyšiel von a ovanul ma chladný vzduch, v ktorom bolo cítiť blížiacu sa búrku, prvé čo som urobil, bolo, že som sa poriadne nadýchol. Ako som kráčal po príjazdovej ceste nášho domu, prúd mojich myšlienok sa stále stenčoval a v okamihu, keď som dosiahol vonkajšiu bránu, myseľ som mal úplne prázdnu.
Opäť som sa nadýchol. Zavrel som oči a po chvíli ich potom otvoril. Už som nič necítil. Všetok ten šok, hnev, spaľujúca zúrivosť, ktorá ma ešte pred pár sekundami celého pohlcovala, všetko to bolo preč. Automaticky som sa vybral doprava, smerom k hlavnej ceste. Kráčal som po chodníku, pozdĺž samých krásnych, luxusných a veľkolepých domov a rodinných sídiel. V tejto štvrti chýbal len jeden z najvýznamnejších Bannackovských rodov. Ozerovci. Respektíve, nám tu nechýbali a myslím, že sme ani my ostatní nechýbali im. Ostatne, mali svoju vlastnú štvrť, kde si už cez storočie spokojne nažívali. Bolo ich až príliš veľa na to, aby sa zmestili sem.

Netrvalo mi ani polhodinu, kým som zastavil pred známym rodinným domov. Mal dve poschodia a bol natrený na svetlo oranžovo. Okolo neho sa ovíjal tmavo hnedý drevený plot, ktorý mi dočahoval asi meter nad hlavu. Za ním bola krásna veľká záhrada, o ktorú bolo viac ako dobre postarané. Videl som tam mnoho druhov kvetov, viac než som dokázal vymenovať. V oknách sa ešte nesvietilo, ale bolo mi jasné, že minimálne Jay je už doma. Pravdepodobne sú aj s Trax zavretí v jeho izbe a riešia jeho dnešné správanie sa ku Caseymu Guiseovi. Bolo mi jasné, že akokoľvek sa mu Tracey bude snažiť vysvetliť, čo urobil zle, Jayovi to bude jedno. Nikdy mu na názore druhých príliš nezáležalo.
Otvoril som bráničku a vykročil smerom ku vchodovým dverám, ktoré sa v tom okamihu rozleteli dokorán a vybehla z nich očividne rozrušená Trax. Prudko som cúvol a roztiahol ruky, aby som ju mohol zachytiť, aby nespadla. Narazila mi do hrude a tým prudkým pohybom mi do celého tela vyslala impulz bolesti, ktorú som už odignorovať nedokázal. Zatol som zuby, aby som nezasyčal alebo nevykríkol a pokúsil sa nás vybalansovať. Tracey ma automaticky objala a pritisla si ma k sebe. V hlave mi začalo pulzovať, ale objatie som jej opätoval. Stúpila si na špičky a pritisla mi pery k uchu.
"Jay sa zbláznil," pošepla mi potichu. V hlase som jej počul tiché rozčúlenie, preto som sa pokúsil odtiahnuť sa od nej a pozrieť sa jej do tváre. Nedovolila mi to.
"Nechápem, čo sa s ním deje. Snažila som sa pochopiť, čo má proti Caseymu a prečo sa k nemu tak choval, ale nič mi nepovedal. Nechápem to. Vždy mi všetko hovorí. A hlavne teraz, keď sme sa..." náhle zmĺkla, ale ja som význam jej nevyslovených slov dávno pochopil.
"Kedy?" Bolo mojou jedinou otázkou.
"Ešte včera po škole. Je to normálne, Theo? Že si s niekým jeden deň a už ťa tak nenormálne vytáča jeho správanie? Že už po jednom blbom dni pred sebou ukrývate tajomstvá?" Jej prsty sa mi zarývali do chrbta. Privrel som oči nad tým nepríjemným pocitom. Vedel som, že si Trax neuvedomuje, ako mi jej blízkosť momentálne vadí, preto som ju od seba čo najjemnejšie odstrčil. Aj tak si to všimla, uvedomil som si podľa zradeného pohľadu v jej očiach, ktorým ma prepaľovala až ku dnu môjho žalúdka.
"To sa spraví, Trax. Porozprávam sa s ním a donútim ho, aby mi to vysvetlil, ok? Všetko bude v pohode." Natiahol som sa k nej rukou, aby som ju pohladil po tvári, ale ona sa mi nečakane prudko uhla. Kompletne ma pustila a o krok ustúpila.
"Alebo mu prečítaš myšlienky, však?" povedala trpkým tónom. Odolal som nutkaniu myknúť sa nad jej vyčítavými slovami, ale aj tak som sa cítil, akoby mi práve vrazila facku. Znelo to tak veľmi ako mamine slová.
"Veľmi dobre vieš, že nie, Trax. Vieš, že to tak nerobím. Nikdy." Neboli to slová len tak do vetra. Keď som bol s Trax a Jayom sám, málokedy som im čítal myšlienky. Svoj dar som síce nevypínal, ale naučil som sa isté toky slov absolútne ignorovať. Jayove a Traxine boli tie prvé, ktoré som zo svojej hlavy vylučoval. Preto sa ma tieto jej slová tak dotkli. Nebolo to fér.
"Tvrdíš, že to nerobíš, Theo. Ale čo ja viem, čo je pravda! Aj Jay tvrdí, že u Caseyho sa nič nestalo a že mu proste len nesadol, ale všetci vieme, že je to totálna lož!" Tentokrát už nešepkala, ale čoraz viac a viac zvyšovala hlas, až takmer kričala. Na konci jej jemne nadskočil a ja som si uvedomil, ako veľmi ju Jaydenove správanie vyviedlo z rovnováhy.
Mlčal som, zatiaľ čo mi divoko hľadela do očí a snažil som sa v tých jej niečo vyčítať. Márne. Nevedel som ako na to. "Ak si to myslíš," povedal som nakoniec, keď sa náš očný kontakt stal takmer neudržateľným. Neuhol som, počkal som, kým to urobí sama. Vyzerala, akoby ju moje posledné slová urazili ešte väčšmi.
"Samozrejme, že si to myslím, Nathaniel! V tomto si rovnaký ako Jayden! Nikoho z vás nezaujíma, o si myslia či čo tvrdia druhí, vidíte len sami seba a vaše potreby. Je to fakt úbohé," odfrkla si. Znelo to pohoršene alebo sa mi to len zdalo?
"Ako myslíš, Tracey," oslovil som ju spôsobom, akým som ju vo vážnej konverzácii neoznačil už od doby, čo sme sa zoznámili. V tejto chvíli mi to už bolo totálne jedno. Matka mi vynadala kvôli niečomu, nad čím som nemal absolútne žiadnu kontrolu. Tracey pokračovala rovnako. Nechápal som, čo sa to s nimi dneska deje. Ono na tom vlastne už ani nezáležalo. Nestálo to za to.
"Ak dovolíš," dodal som sucho a obišiel ju smerom ku Jayovmu domu, kam som mal od začiatku namierené.

***

Na dolnom poschodí Jayovho domu nikto nebol. Predpokladal som, že to tak bude. Jeho mama bola ešte v práci, otca nemal. Staršia sestra mu študovala na nejakej univerzite v Osle. Zavrel som za sebou vchodové dvere, všimnúc si Traceyinu figúru, ktorá stále stála v polovici príjazdovej cesty, mĺkva a neprirodzene vystretá.
Pomaly som stúpal po schodoch nahor a hneď, keď som sa na druhé podlažie ich domu dostal, vošiel som do druhých dverí vľavo, do Jayovej izby. Nenamáhal som sa s klopaním, pravdepodobne nás už aj tak s Trax dole počul. Bolo mi jasné, že vie, že som tu.

Jayden ležal na posteli. Na sebe mal ešte džínsy z dneška, aj keď ich doma nosieval nerád. Nemal na sebe žiadne tričko a ruky mal rozhodené do všetkých strán. Uprene hľadel na strop a mračil sa. Keď započul tiché vrznutie dverí, otočil hlavu smerom ku mne a na tvári sa mu rozlial ironický úsmev.
"Tak si tu aj ty, Theo. Aj ty si mi prišiel dať tú nechutnú prednášku o tom, aký som sprostý a neslušný?" opýtal sa ma konverzačným tónom, akým sa so mnou nikdy nebavil. Toto bol tón, ktorý mal rezervovaný pre svojich nepriateľov, ktorí mu nestáli ani za to, aby sa nad nimi rozčuľoval. Používal ho vážne málokedy. "Aj keď, úprimne, čakal som, že prídeš skôr. To ťa ten nový zdržal tak dlho?"
"Neľutuj sa, Jayden," schladil som ho a prešiel som pohľadom celú izbu. Závesy na oknách mal zatiahnuté. Bola tu tma. "A hlavne nedepkárči. Nie som tu pre to, aby som sa hral na tvojho rodiča." Pri slove rodič som si nahlas odfrkol a jedným prudkým pohybom odtiahol záves, aby to izby preniklo nejaké svetlo. Zasvietilo to Jaydenovi priamo do očí. To ho donútilo privrieť oči a zdvihnúť ruku, aby si ňou mohol prekryť celú tvár. Ústa sa mi zvlnili v pobavenom úsmeve, sledujúc ako vtipne pri tom vyzeral.
"Ale úprimne, celkom by ma zaujímalo, čo ťa priviedlo do toho stavu. To ti bol ten nový až taký odporný alebo čo?" hodil som sa na starú rozvŕzanú točiacu sa stoličku, ktorú mal Jay umiestnenú pred stolom, na ktorom na položený notebook.
"Nejde o to," zahučal už normálnym tónom, odkryl si oči a pomaly sa posadil. Rýchlo pritom žmurkal, ako si postupne privykával na nové svetlo v miestnosti. "Teda vlastne ide. Proste, najprv ma šokovalo ako rýchlo si k nemu Jane vytvorila vzťah. Ako seriózne, veď vravela, že s ním raz telefonovala a raz skypovala a jeej, máme tu kamarátstvo na život a na smrť. No chápeš to?" Krútil hlavou, akoby si nedokázal ani predstaviť, ako je možné, že sa Jane chová priateľsky.
"Bože Jay, poznáš predsa Janie. Vieš, že sa rýchlo naviaže na hocikoho, koho si vyberie ako nového kamoša." Snažil som sa na to pozerať realisticky. Už som totiž pochopil, kam tým Jayden mieri. "Nemôžeš si preboha myslieť, že ju niečím očaroval. Je tu nový, panebože!"
"Počkaj, kým sa dostanem k tej lepšej časti." V očiach sa mu naštvane zablyslo a poriadne sa na posteli vystrel, ba až napäl. "Potom ťa požiadala o vypnutie tvojho daru. To sa už nerobí, Theo. Totálne som nepochopil, prečo si reagoval tak pokojne, keď to bola nenormálna urážka. Akoby ti jednoducho povedala: 'Si neznesiteľný, keď máš svoj dar zapnutý. Vypni ho.', teda akoby ti povedala, že ťa neznáša, chápeš ma? To ma fakt nasralo," vysvetlil mi svoje prvoradé pohnútky.
Prekvapene som naňho hľadel. Mal pravdu. To mi v tej chvíli nedošlo. Rozmýšľal som skôr nad tým, kedy sa celé mesto dozvie o dnešnom ráne než o skrytom význame Janeiných slov. Ale Jay to riešil aj za mňa. Náhle som chápal, prečo bol od tej doby k Jane taký nepriateľský a k tomu novému snáď ešte viac. Bránil ma. A ja som si to ani neuvedomil.
A vtedy ma to trklo. Najprv mi to povedala Jane. Síce nepriamo, ale povedala. Potom mi to vykričala matka. Doslova a do písmena. A pred chvíľou to svojimi výčitkami zaklincovala Tracey. Úžasné. Čo to s tými ľuďmi dneska je? Prečo sa do mňa majú všetci chuť obúvať práve dnes? Je to fakt na hovno. A vôbec, je to vážne také nepríjemné, byť v mojej prítomnosti, keď mám svoju schopnosť zapnutú? Respektíve, neustále?
"Je to fakt také neznesiteľné?" Nevydržal som to, musel som sa na to Jaya opýtať.
"Čo teraz?" Pokúsil sa na mňa dvihnúť obočie, ale toto Jay urobiť nikdy nevedel. Keby nebola situácia taká vážne, asi by som sa zasmial.
"Byť so mnou s vedomím, že vám pravdepodobne čítam myšlienky," objasnil som.
Jay sa na mňa pozrel ako na retarda. "Čo ti hrabe? Už keď sme sa začali kamošiť, vedel som, že čítaš myšlienky. Ok, no fajn, vtedy ešte nie. Ale keby mi to vadilo, bol by som nenormálny pokrytec, preboha. Tak ako tebe nevadí, že jediné, čo dokážem urobiť je vyčarovať malé retardované svetlo v ruke, zatiaľ čo ty máš asi tú najúžasnejšiu schopnosť na svete, a radšej sa bavíš so mnou, ako by si sa riešil s Hellom a ostatnými Ozerovcami, tak ja by som bol magor, keby mi vadilo niečo, čo si proste ty." Pri svojich slovách sa uškrnul, ale hľadel mi priamo do očí. "Kľudne si to v mojej hlave prečítaj, veď uvidíš, že mi je to tak jedno. Aj tak ma už poznáš dosť na to, aby si vedel, čo si myslím aj bez svojej schopnosti. A vôbec, čo to s tebou je, byť si sebou takto neistý?"
Pohľad som mu opätoval. Ale svoj dar som nezapol. Veril som mu, veril som každému slovu, ktoré vyslovil. Takmer som sa uvoľnene rozosmial, keď som si uvedomil, že Jayovi to je fakt jedno. Že nič nepredstiera.
"No, Jane. Potom rodičia pred chvíľou. A teraz zas Trax. A všetci riešili len to, ako im vadí, že im čítam myšlienky. Teda, úplne to nechápem, veď sorry, ale svoj dar mám zapnutý vkuse. Ale myšlienky vám fakt nečítam a radšej ich ignorujem. To bude asi to, prečo som si nikdy neuvedomil, ako im to všetkým vadí, čo?" Oprel som sa o stoličku a natiahol si nohy. Jaydenovi to nevadí. Fajn.
"Asi. Sú to proste magori," ohodnotil to sucho a aj on sa oprel o stenu. Prikývol som.
"Ale aby som sa dostal k tomu Guiseovi. Proste, ty si si vypol svoj dar, a potom, keď ste spolu odišli niekam do riti a Jane vás vyšla zháňať- mimochodom, všimol si si, aká je to náhle stíhačka?-našiel som toto," natiahol sa k nočnému stolíku, otvoril šuplík a vytiahol z neho nejaký malý skrčený papierik. "Nebol si tam a ono ani nie je podstatné, čo mi vtedy Hell povedal. Ale Jane mi potom povedala tieto slová. Tieto slová, ktoré sú napísané na tomto papieri, ktorý som našiel v izbe toho nového. Fakt si ešte myslíš, že je to normálne?" Neveriaco si odfrkol a založil si ruky na hrudi. Mlčky som naňho hľadel.
"Fajn, je to divné," prisvedčil som, zamýšľajúc sa nad tým, čo to vlastne znamenalo. Takže Casey Guise pravdepodobne vedel o našich schopnostiach. Pravdepodobne on sám mal nejakú schopnosť, aj keď nebol z Bannacku. Takže to bol niekto silný. Ale prečo by si Jane žiadala radu od neho? A vôbec, prečo by si ju so svojou schopnosťou žiadala od kohokoľvek iného okrem seba? Čo všetko mu vlastne o nás povedala? "Čo si o tom myslíš ty?" Bol som si takmer istý, že Jay už má nejakú teóriu.
"Teraz ťa asi dosť sklamem, Theo, ale fakt netuším." Rozčúlene zaklonil hlavu, až som začul tiché tresknutie, keď sa stretla so stenou. "Proste, najprv sa naňho Jane tak naviaže, potom ťa tak neuveriteľne urazí, a potom mu o nás všetko vykecá a ja nájdem toto? Čože? To nie je trochu divné, to je poriadne divné. Čo keď je to nejaký ozerovský špeh alebo také niečo a Jane mu len nejako sprosto naletela? Alebo ťa niekto chce nejako zdiskreditovať, a preto si hľadá cestu cezo mňa? Alebo dokonca chcú zničiť mňa?" Toto už znelo absurdne. Musel som to Jayovi povedať.
"Ale prosím ťa, zas až tak nepreháňaj. To by už bola fakt blbosť. Podľa mňa ide len o nejakú náhodu, alebo čo ja viem čo, ale určite by sme sa mali opýtať Jane, o čo jej vlastne išlo, keď povedala tomu novému takéto citlivé info," povedal som, ale aj samému mi to znelo dosť chabo.
Jay sa uškrnul. "No veď uvidíme. Čo si asi myslíš, že ti povie? Pravdu? To asi ťažko."
"Nebuď zas až taký negativistický, Jay." Pokrútil som hlavou. "A vôbec, veď Casey Guise nerozpráva, ako môže byť niečí špeh? Predstav si, ako ho Ozerovci najímajú: "No, tak dneska sa zahráš na malého chudáčika, a tak sa dostaneš sa blízko k Jaydenovi Sommersovi, aby si mu ostrihal tie jeho úžasné vlasy. Vieš, Hengist si ich chce nalepiť miesto tých svojich"," zaironizoval som. Jay sa na mňa chvíľu len nevýrazne pozeral, ale potom sa rozosmial.
"Predstav si Hella s mojimi vlasmi," zadúšal sa.

"No jo, vyzeral by proste famózne."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Fusee Fusee | 29. března 2015 v 21:00 | Reagovat

Já jsem ráda, že něco přibylo :) a budu doufat, že se tu něco objeví dřív jak za měsíc. Moc se mi povídka líbí a moc se těším naa pokračování :-D

2 Lilien Lilien | 16. června 2015 v 19:19 | Reagovat

Super povídka :-D Kdy bude pokračování? Nemůžu se dočkat :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama