TMB -5.kapitola- Pochop ma! (Casey)

26. března 2015 v 18:37 | Dí de Fast |  Tajomstvo mestečka Bannack ( s Lexi )
-Kapitola kvôli presiahnutiu počtu povolených znakov rozdelená na 2 časti!
Dopredu upozorňujem, že táto poviedka je jediná, v ktorej pokračujem a v ktorej vidím zmysel.
Pôvodne som ju chcela zverejňovať na wattpade (čo aj budem, keď budeme mať napísaných viac častí),
ale nepáčilo sa mi, že blog dlho stojí, a tak ju pridávam aj sem!
PS: Nevraciam sa, tento blog skôr slúži ako taký archív mojich poviedok.
PPS: Túto poviedku nebudem zverejňovať pravidelne, to kedy sa objaví ďalšia kapitola závisí od autoriek,
čiže odo mňa a Lexi!



/Casey/

"CJ, vstávaj!" Triasol mi niekto ramenom. Pomaly som od seba odlepil viečka a zahľadel sa na narušiteľa. Prekvapením sa mi rozšírili zreničky. Odkedy sú doma?
"Prišli sme pred chvíľou." Vyčítal Tom otázku v mojich očiach. Mlčky kývnem a postavím sa.
"A CJ?" Otočil som sa späť k nemu.
"Nezabúdaj, že musíme čo najskôr zájsť do školy a vyplniť tlačivá ohľadom tvojich predmetov," pripomenul mi. Zamračene som prikývol. Vôbec som sa tam netešil. Jedna skúsenosť s tou školou mi stačila.
"Nehovorím, že tam musíme ísť dnes," zasmial sa môjmu pohľadu, no videl som mu na očiach, že ho niečo trápilo. Mierne som sa pousmial, aby som ho nijak neznepokojil. Vyzeral, že už tak má dosť svojich problémov, na ktoré som sa radšej nepýtal.

Naposledy som sa otočil, no Tom mi už nevenoval pozornosť. Presunul som sa do svojej izby. Na stole mi blikal telefón. Natiahol som sa po ňom. Oznamoval prichádzajúcu správu.
Ďakujem za super deň :) Som rada, že som ťa konečne videla a hlavne vystískala :3 PS: Sorry za nepríjemnosti, snáď ta neodradili. Jane :)

Pousmial som sa. Tiež som bol veľmi rád, že som ju videl. I keď, musel som si priznať pravdu. Viac som sa sústredil na Thea než na ňu.
Trhnutím som sa prebral z myšlienok. Zvonil mi telefón. S myšlienkou na Jane som ho zodvihol. Nikto iný mi nemal dôvod volať.

-Prosím?-
-Ahoj Casey, ako sa máš?- Čo to dopekla? Kto to je?!
-Kto je tam?- Zreteľne som začul ako sa mi roztriasol hlas. Aj on to musel počuť.
-Ozerovci mali vždy zvláštne schopnosti, nemyslíš?-
-Kto si?!- začínal som panikáriť.
-Je smutné, že ma nespoznávaš, bratranček. S tvojou schopnosťou.- Pobavene sa zasmial.
-Nechápem o čom to hovoríš.- Triasla mnou chuť to jednoducho položiť, ale niečo mi vravelo, že by to bola chyba. Veľká chyba.
-Rád ti to vysvetlím, Casey. Ale vieš, ja skôr preferujem priamu komunikáciu.- Mám či nemám?
-Kedy a kde?- odhodlal som sa nakoniec.
-Tak sa mi páčiš. Ako pravý Ozera,- krátko sa zasmial.
- Za dve hodiny. Počkám ťa za domom. Nepredpokladám, že pôjdeš dverami.-
-Fajn.- Na to sa v telefóne ozvalo pípanie.

Pomaly som položil mobil späť na stolík. Zrazu sa so mnou začal točiť svet. Opatrne som sa posadil na posteľ a prudko som zatvoril oči.

"Je to zvláštne, však?" Čiernovlasý mladík kráčal zasneženou cestou. Mlčky som ho nasledoval.
"Attingere caelum digito," preniesol zvláštnym hlasom a chytil do svojej dlane padajúcu vločku.
"Huh?" Zmätene som sledoval roztápajúci sa sneh v jeho dlani.
"Znamená to - dotknúť sa prstom nebies." Krátko sa zasmial a konečne sa otočil. Jeho ľadovo modré oči sa stretli s mojimi.
"Niekedy ťa vážne nechápem, Adam." Zakrútil som nad ním hlavou.
"Občas vidieť znamená viac než pochopiť. Vidíš ma, Casey?"

Tvrdo som dopadol na podlahu.
Ten hlas!
Konečne som chápal význam jeho slov. Adam, môj bratranec, sa ma rozhodol skontaktovať. Ale ako ma našiel?

"Casey? Si v poriadku? Počula som hluk!" Do izby vtrhla vyľakaná mama. S miernym úsmevom som prikývol. Nechcel som ju vyľakať.
"Vážne ti nič nie je?" Starostlivo ma pohladila po čele a na jej čele sa objavila vráska. Záporne som zavrtel hlavou. Mama sa zamračila. Opatrne som si ju stiahol do objatia. Pevne okolo mňa zovrela ruky a hlavu si položila na moje rameno.
"Takto ma nestraš." Pohladila ma po vlasoch a následne sa odtiahla.
"Idem spraviť niečo na večeru. Určite už musíš byť hladný." S úsmevom som prikývol. Na jej tvári sa objavil žiarivý úsmev. Naposledy ma krátko objala a vybehla z izby. Odľahčujúco som si oddýchol.

Potom som sa postavil a prešiel som k dverám. Chcel som ich zatvoriť, no zaujali ma pootvorené dvere Tomovej pracovne. Potichu som našľapoval až k nej a opatrne som sa skrčil pri dverách.
"To je hrozné!" Začul som mamu zalapať po dychu.
"Ak Casey videl toto..." začal Tom, no v okamihu bol prerušený mamou.
"Casey sa to nesmie dozvedieť! Nikdy! Rozumieš?" Mamin hlas bol ostrý ba až pichľavý. Takto som ju nespoznával.
"Sú toho plné správy, Kath," povzdychol si. "Dlho to pred ním nezatajíme."
"A čo mu chceš povedať? Že kvôli jeho vízii skoro prišli piati ľudia o život?!" Rukou som stlmil vyplašený výkrik. Viac som nepotreboval počuť. Čo najtichšie som sa postavil a na roztrasených nohách som sa dostal do svojej izby.

Slzy sa mi spustili z desom zaplnených očí. Prudko som padol na posteľ a zaboril hlavu do vankúša. Prečo ja? Prečo vždy za všetko môžem ja?
Nesnažil som sa krotiť vzlyky, hoc som vedel, že naši sú hneď vo vedľajšej miestnosti. Nedokázal som zadržať príval emócii. Nutne som potreboval objatie. No ešte viac niekoho, kto ma pochopí. Samovoľne som sa natiahol po mobile a vytočil číslo.

-A-adam? Môžeš prísť?- Skôr než menovaný stihol odpovedať, som to položil. Ani som si neuvedomil, že volám práve jemu, až kým som nevyslovil jeho meno.

Ruku s mobilom som pomaly nechal klesnúť k zemi. Mobil s hlukom dopadol na zem. Nezaujímalo ma to. Jediné čo mi bežalo mysľou boli mamine slová.
Kvôli jeho vízii skoro prišli piati ľudia o život... kvôli jeho vízii skoro prišli piati ľudia o život...
Oči sa mi nevedomky zatvárali.

***
Ja som zaspal!
Netušil som čo ma prebudilo, kým som nezačul zvuk dopadajúcich kamienkov na moje okno. Opatrne som sa postavil, no moje vlastné nohy ma zradili. Na poslednú chvíľu som sa zachytil postele a s jej pomocou sa opäť pokúsil postaviť sa. Tentokrát úspešne. Na vratkých nohách som prešiel k oknu a potichu ho otvoril.

"Už som sa bál, že si na mňa zabudol." Veselý úsmev z jeho tváre zmizol. "Čo sa stalo?"
Rukou som si pretrel mokré líca a mlčky som zakrútil hlavou.
"Ustúp." Bez slova som splnil jeho pokyn a za pár chvíľ už stál priamo predo mnou.
Aspoň na niečo je ten hlúpy strom dobrý.
"Povieš mi čo sa stalo?" Mlčky som sa mu hodil okolo krku a znova sa rozplakal. Adam ma k sebe opatrne privinul a obtočil mi ruky okolo pása. Na nič sa nevypytoval, len ma držal.

"Všetko je to moja vina," zašeptal som mu potichu do ramena.
"Čo je tvoja vina?" Trochu ma od seba odtiahol, aby sa mi mohol zahľadieť do očí. Mlčky som ho vzal za ruku a dotiahol ho k posteli. Opatrne si ma sebe pritiahol a spolu so mnou sa posadil.
Nechápal som kde sa vo mne berie všetka tá dôvera k nemu.

"Povieš mi čo sa stalo, bratranček?" Upokojujúco ma pohladil po chrbte. Pomaly som mu začal rozprávať všetko od mojej vízie až po rozhovor rodičov. Bedlivo ma počúval až dokonca a zároveň ma hladil po ruke.
"Nie je to tvoja vina, Casey. Nemohol si vedieť, čo sa stane. Tým ako si sa zachoval si zmenil budúcnosť, hoc nevedomky, a ona si vybrala svoju daň. Nemôžeš sa za to viniť, Cay. Osud nezmeníš."
"Nie je?" Roztrasene som zo seba vydal.
"Nie je," znova ma v tom uistil.
"Mám strach, Adam."
"Neboj sa, nemusíš sa báť. Som tu pre teba. Sme predsa rodina."
"Ako si to vlastne vedel? Ako si vedel, že som tu? Že sme rodina?"
"Každý v Bannacku má nejakú schopnosť, Ozerovci ju majú výnimočnú. Som hľadač, Cay. Dokážem nájsť čokoľvek." Pohladil ma po vlasoch. Čokoľvek. Aj Reya? Než som sa stihol opýtať ozvalo sa zaklopanie.
"Musím ísť, Casey. Uvidíme sa." Naposledy ma objal, než prešiel k oknu a s pomocou stromu sa dostal na zem. Pre istotu som sa vyklonil z okna, aby som skontroloval, že sa mu nič nestalo a následne som šiel otvoriť.

"Večera je na stole, CJ," oznámil mi Tom s úsmevom. Mlčky som prikývol a nasledoval ho do kuchyne.
"Dobrú chuť." Položila predo mňa mama misku s pudingom. Jahodovým pudingom. Naskočila mi husia koža.
"Si v poriadku, Casey?" opatrne sa opýtala. Asi som ho musel sledovať dlhšie než som si myslel. Prikývol som.
"Si si istý? Si nejaký bledý. Nie je ti zle?" Priložila mi ruku na čelo. Chytil som jej ruku a zovrel ju v tej svojej. S úsmevom som zakýval hlavou a na znak toho, že mi nič nie je, si vložil do úst vrchovatú lyžicu pudingu.
"Tak fajn. Ale keby niečo, okamžite príď za mnou." Odkýval som jej to. Chcel som, aby bola spokojná. A momentálne vyzerala, že bola. Teda aspoň navonok.

Dojedol som poslednú lyžičku a špinavú misku som odložil do drezu. Potom som venoval posledný pohľad rodičom a následne sa vydal späť do svojej izby. Medzi dverami som začul len tiché prianie dobrej noci.

Vybehol som po schodoch k svojej izbe a zabuchol som za sebou dvere. Prekvapene som sa zadíval na zodvihnutý roh matrace. Predtým som si toho ani nevšimol. Chcel som to nechať tak, no potom som si spomenul na ten malý papierik, ktorý som tam ešte ráno dával. Opatrne som naddvihol matrac. Papierik chýbal. Pomaly som začínal panikáriť. Kde je?!
Pokoj Casey, ukľudni sa. Nebol zas taký dôležitý. Ale čo ak ho našla mama? Bude sa vypytovať. Ako to dočerta vysvetlím?
Pocit paniky stúpal. Ešte raz prehľadal okolie postele, no papierik nikde.
Dýchaj Cay! Okrikoval som sa v duchu.
Nie, mama to byť nemohla, celý deň bola predsa preč. Tom taktiež.
To znamenalo jediné. Papier tam bol ešte pred návštevou, no po nej to miesto už neskontroloval.
Ale na čo by im bol?

Vyľakane som nadskočil. Môj vlastný mobil ma začínal desiť. Rýchlim krokom prešiel k stolu a zodvihol prichádzajúci hovor.
-Ahoj, Cay. To sa nehanbíš mi neodpisovať na správy?- Ozvala sa v telefóne naštvaná Jane, no z jej hlasu mohol jasne cítiť, že to len hrá.
-Prepáč Jane. Nejako som na to pozabudol. Mrzí ma to,- ospravedlnil som sa.
-V pohode. Alebo vieš, čo? Nie je to v pohode. Zajtra mi to pekne vynahradíš a pôjdeš so mnou von!- víťazne vykríkla.
-V-von?- To nemôže myslieť vážne!
-Áno von. No ták Cay, kvôli mne. Ty to zvládneš. Nemusíme chodiť nikam do mesta. Nemusíme ísť nikam medzi ľudí. Stačí, že budeme niekde spolu.- Aspoň prídem na iné myšlienky.
-Tak fajn,- s povzdychom som súhlasil.
-Super!- Nemusel som vidieť jej šťastný úsmev, zreteľne som ho cítil.
-A Cay? Nechcelo by sa ti po mňa prísť do školy?-
-Nie!- rázne som zamietol, až som sa sám zľakol vlastného hlasu.
-Prepáč Cay, ja som sa ťa nechcela dotknúť ani nič takého.- Evidentne som vydesil aj ju.
-Ty prepáč, Jane. Nechcel som byť hrubý. Len sa na to ešte proste necítim,- objasnil som príčinu svojho správania.
-V pohode. Mne to nevadí. Viem, že na to musíš ísť pomaly. Ja som len proste občas trošku horlivá, vieš?- zasmiala sa. Tak to vyzerá, že všetko je odpustené. Som rád, že to neriešila.
-Práveže viem. Čo keby si prišla po mňa?- navrhol som alternatívu.
-Tak fajn. Končím o pol druhej, takže si len hodím domov tašku a prídem. Vyhovuje ti to o tretej?-
-Na teba si vždy nájdem čas.-
-Si zlatý. Tak fajn, dohodnuté. Vidíme sa zajtra. Dobrú noc, zlato,- popriala.
-Brú.- Položila.

Už znova som sa nechal nakaziť jej dobrou náladou. Zakrútil som nad sebou hlavou. Nikdy som nedokázal pochopiť ako to robí. Nakoniec som bol rád, že mi zavolala práve ona. Z Adama som mal totiž zmiešané pocity. Nepoznal som ho ani pár minút, no dôveroval som mu viac než som chcel.

***
Spokojne som sa zamrvil v perinách a po nájdení vhodnej polohy som zatvoril oči. Po tak dlhom dni som bol unavený. Netrvalo dlho a ja som začal spokojne oddychovať.

"Hádaj čo?!" vletel som do náruče môjmu miláčikovi.
"Dostal si jednotku?" So smiechom sa so mnou zatočil. Urazene som ho buchol do hrude. Už zase to robil.
"Koľko krát ti mám hovoriť, že neznášam, keď mi čítaš myšlienky? To ťa neučili, že je to neslušné." Urazene som sa od neho otočil a skrížil som ruky na hrudi.
"Zlatíčko veď vieš, že je to pre mňa ťažké. Mimo to, keby som ich nečítal, nevedel by som, že máš chuť na vanilkovú zmrzlinu!" Snažil si ma udobriť drobnými bozkami na krku.
"Na teba je fakt ťažké hnevať sa, vieš to?" S povzdychom som sa k nemu otočil a vlepil mu dlhého francuzáka.
"No ták hrdličky, brzdíte premávku," zasmiala sa Trax a poukázala na ľudí stojacich za nami. Vážne sme blokovali celý chodník. S červenajúcimi lícami som sa odtiahol od Thea.
"Ups." Zatváril sa Theo ospravedlňujúco, no podľa iskričiek v očiach som spoznal, že ho to vôbec nemrzí. Herec jeden! Neveriacky som nad ním zakrútil hlavou.
"Tak poďte decká, mám chuť na zmrzku." Prebehol okolo nás Adam. V poslednej dobe bol ako vymenený. Alebo skôr zaľúbený.
"Tak prečo na ňu nepozveš tú svoju? Alebo svojho?" podripol som do neho.
"Ale čo? Od kedy si zadaný Ady?" Ani som nezaregistroval, kedy sa k nám pridala Jane.
"Od tej doby čo ty nie si." Vyplazil jej jazyk. Jane sa totižto pred pár dňami rozišla s Lukom.
"No počkaj!" Samozrejme by to nebola Jane, keby si to nechala. Okamžite sa rozbehla za ním, na čo sa Adam len zasmial a plnou rýchlosťou sa rozbehol k stánku so zmrzlinou. Adam patril k najlepším bežcom na škole, bolo jasné, že nemá šancu ho dobehnúť.
"A čo my ? Aj ja by som si dal niečo sladučké." Oblizol sa Theo a následne mi jazykom obkrúžil kontúru pier.
"Ak chceš niečo lízať, kúp si lízatko." Vyplazil som mu jazyk a rozbehol som sa za tými dvoma.
"Už chápem prečo sa Chiara sťažovala, že s ňou už nechodíš behávať. Ty sa totiž nabeháš až-až." Za sebou som už len počul Traxin zvonivý smiech.

S boľavou hlavou som sa zahľadel na červené číslice budíka, ktoré ma v tomto momente doslova oslepovali. 6:34. Moje vízie ma snáď nikdy nenechajú poriadne sa vyspať. Niet sa potom čomu diviť, že zaspávam doslova s hlavou na kuchynskom stole.

Odhodil som zo seba perinu a prehrabol si rukou spotené vlasy.
Už znova ich budem musieť umyť.
S touto myšlienkou som znova zatvoril oči.

***

7:50
To už je lepšie.
Konečne som sa vyhrabal z postele. Spanie bez periny sa na mne jasne podpísalo. Rukou som pohladil zimomriavky na predlaktí a natiahol sa po župane prehodenom cez operadlo stoličky. Zlatá mamka.

Potom som sa so zívaním odobral do kúpeľne. Na moje šťastie v nej nik nebol, a tak som si mohol v pokoji hodiť sprchu. Zhodil som zo seba župan, košeľu a následne boxerky a všetko hodil na práčku. Nastavil som si teplotu vody a vliezol som do sprchového kútu. Blahom som privieral oči. Zbožňoval som pocit dopadajúcich kvapiek na mojom tele.

Natiahol som sa po šampóne a časť vytlačil do dlane. Následne som ho votrel do vlasov a zmyl ho prúdom teplej vody. To som opakoval ešte raz, kým som bol dostatočne spokojný.

Zastavil som vodu a vyšiel som zo sprchy. Natiahol som sa pre uterák a začal som si s ním šúchať vlasy v snahe ich aspoň trocha usušiť. Neznášal som totiž fén. Vždy mi vlasy len zbytočne zauzlil a rozstrapatil. Po vysušení vlasov nasledovalo telo.

Prehodil som mokrý uterák cez radiátor a obliekol si čisté boxerky. Potom som sa natiahol po zubnej paste a vytlačil si ju na kefku. Tú som následne vložil do úst a šúchavými pohybmi som ich začal čistiť.
Opláchol som kefku od prebytočnej pasty a odložil ju namiesto. Potom nasledovali moje ústa. Pri ich vyplachovaní mnou prešiel divný pocit. Pomaly som zatvoril vodu a narovnal sa. Trhol som sebou pri pohľade do zrkadla. Dívali sa z neho na mňa totiž dve ľadovo modré kryštály. Prekvapene som zamrkal, no obraz sa nezmenil. Opatrne som natiahol ruku k zrkadlu.

"Casey! Si hore?!" Vydesene som sebou trhol a šmykol som sa na mokrej podlahe. Pri páde som si narazil lakeť, no nevšímal som si ju a rýchlo som sa opäť postavil. Môj pohľad opäť sledoval k zrkadlu. Ale obraz v ňom bol tento krát iný. Už znova som to bol ja s mojimi typickými škoricovými očami.
Čo ak sa mi to predtým len zdalo?

"Cay? Si v pohode? Počula som rachot." Vtrhla mama do kúpeľne.
"Už znova si si nezavrel dvere od kúta a pošmykol si sa na mokrej podlahe, však?" Evidentne ma už mala prečítaného. Mlčky som sklonil hlavu a nervózne sa hryzkal do pery. S povzdychom ku mne prešla a zastavila pohľadom na mojom lakti. Tiekla z neho krv.
"Ukáž ošetrím ti to, nemehlo." Zakrútila nado mnou hlavou a z bočnej skrinky vytiahla lekárničku. Následne mi lakeť ošetrila a dôkladne obviazala obväzom.
"Tak, hotovo. Dávaj si už na seba prosím ťa pozor. Nie že sa mi tu dokaličíš, kým budem v práci."

***

Už to bola hodina, čo mama odišla a ja som ostal v dome sám. Priznávam nudil som sa. Učiť som sa nemal čo, keďže som nevedel kam došli moji takzvaní spolužiaci a nič iné sa v tomto dome robiť nedalo. Dnes budem musieť poprosiť Jane, aby mi požičali zošity inak som stratený.
Už zasa!
Asi si budem musieť zvyknúť, že môj telefón ma tendenciu čo chvíľu zvoniť.

-Prosím?-
-Ahoj Casey, nudíš sa?- Zasmial sa Adam môjmu tónu.
-Ani nevieš ako,- povzdychol som si.
-To sa máš. Ja nemám čas sa nudiť. Musím sa učiť. Vieš aké je to otravné mať domáce vyučko?-
-Viem.- Zasmial som sa.
-Huh, ty tiež? V ktorom si ročníku?- Evidentne má niečo za lubom.
-V druhom, prečo?- Nechápal som, kam tým smeroval.
-Aj ja! Vlastne som mal byť tretiak, no kvôli rodinným záležitostiam som musel rok vynechať. Môžem ti potom požičať zošity, teda ak budeš chcieť.-
-Iste, že budem. Pri najhoršom by si mi mohol vysvetliť aj nejaké učivo.- Problém so zošitmi zažehnaný!
-Čo by som pre svojho bratrančeka nespravil,- zasmial sa.
-Nikomu si o mne nepovedal, však Adam?- zvážnel som.
-Neboj nepovedal. Nikto nevie, že takzvaní Guiseovci sú vlastne Ozerovci,- uistil ma.
-Vďaka, Adam.-
-Nemáš začo, bratranček. Urobil by som to pre každého svojho bratrančeka. Sme predsa jedná veľká rodina. Aspoň u Ozerovcoch sa to tak berie.-
-Koľko tých bratrancov vlastne máš?-
-Máme!- opravil ma. -Dvanásť ale to za chvíľu zistíš sám,- zasmial sa. Zhrozil som sa pri tom čísle.
-A to som nespomínal sesternice. I keď, tie sú len štyri,- doplnil.
-Koľko máš preboha súrodencov?!-
-Mám štyroch bratov, dvoch mladších a dvoch starších. Starším je cez dvadsať, presnejšie 21, sú to dvojčatá a mladší chodia na základku. Lepšie povedané Cielovi je deväť a Matthewovi dvanásť.-
-Ciel?- Ani som si neuvedomil, že som vyslovil jeho meno.
-Áno, prečo? Poznáš ho, snáď?- Ostal zarazený.
-Nie to nie. Vlastne sa mi o ňom snívalo,- priznal som neochotne.
-Vízia? Povedz mi prosím ťa, že sa mu nič zlé nestane.- Zatajoval dych.
-Nie nič také, neboj!- Až sem som cítil ako veľmi som ho vydesil. -Vlastne to bol dosť zvláštny sen. Pýtal sa ma v ňom na moju farbu očí.-
-Farbu očí? Myslíš tým, že nie sú modré?- Evidentne ho moje prehlásenie upokojilo.
-Práveže v tom sne boli modré!- prezradil som.
-To je super! Prepáč Casey musím bežať, prišiel mi učiteľ. PA!-
Nenávidím to otravné pípanie. Je snáď ešte horšie než zvuk budíka.

Hodil som mobil na posteľ a zbehol som po schodoch do obývačky. Aspoň tu trochu poupratujem, keď už nemám čo iného na práci. Natiahol som sa po jednej zo škatúľ a začal som z nej vyťahovať predmety. Zväčša to boli fotorámiky, vázičky či iné porcelánové sošky. Moja mamka bola totižto posadnutá soškami slonov. Verila totiž, že prinášajú šťastie. Ale ako sa hovorí, všetkého veľa škodí. Možno preto sme mali v poslednej dobe smolu. V zamyslení som sa natiahol po malom ružovom sloníkovi.

"Niečo tu pre teba mám, Stella!" Pevne som zvieral v ruke malú sošku slona a s úsmevom ju schovával za chrbtom.
"Čo? Čo?! No ták! Braček, som zvedavá! Nenapínaj ma toľko!" Nasadila dokonalý psí pohľad.
"Tak fajn, zatvor oči a natiahni ruku," povedal som jej. V momente bola pripravená s dlaňou napriahnutou ku mne. Opatrne som jej do nej vložil malého ružového sloníka a ešte opatrnejšie jej dlaň zavrel.
"Už môžeš." Nadšené iskričky v očiach naznačovali, že som ju milo potešil.
"Si najlepší, Cay!" Vrhla sa mi okolo krku a pobozkala ma na líce. S úsmevom som zovrel jej útle telíčko a radostne sa s ňou zatočil. Zvýskla a vzpažila ruky. Zbožňovala to. Tak ako som aj ja zbožňoval ju.

"Stella..." neprítomne som zašeptal. Nutkavý pocit ma donútil postaviť sa. Pomaly som prešiel k oknu a odhrnul som záves.

Drobná dievčinka padala k zemi. Školská taška jej vyletela z rúk a jej školské pomôcky sa momentálne váľali na zemi. Na nič som nečakal a vybehol som z domu. Prešiel som tých pár krokov a zohol sa k nej. Pomaly sa zdvíhala, no so zodretými dlaňami jej to šlo ťažko.

"Ukáž, pomôžem ti." Opatrne som ju zachytil za zápästie a pomohol jej vstať.
"Ďakujem." Pozrela sa na mňa so slzičkami v očiach. Stella!
"Nemáš začo," pohladil som ju vo vlasoch, "počkaj pozbieram ti to a potom ti ošetrím kolená, dobre?" Milo som sa na ňu usmial. I cez slzy mi úsmev opätovala.

Zohol som sa k zemi a postavil som ružovú tašku. Zdobili ju fialové motýle, ktoré boli momentálne zaprášené a miestami dokonca fľakaté. Dievčatko zachytilo môj pohľad a ľútostivo sa na ňu zadívala.
"Umyjeme ju, neboj." Mrkol som na ňu.

Potom som sa znovu zohol a začal som zbierať všetky rozsypané zošity. Dôkladne som ich zbavil nečistôt (vďaka bohu za gumené obaly) a vložil ich späť do tašky. Tú som následne zazipsoval a prehodil si ju cez rameno.
"Tak poď, nech sa ti môžem pozrieť na tie kolená." Natiahol som k nej ruku. Nesmelo vložila svoju drobnú rúčku do mojej a nechala sa tiahnuť do domu.
"Maminka ma učila, že nemám chodiť s cudzími ľuďmi," pípla nesmelo.
"Tak to napravíme. Som Casey a ty?" Kľakol som si k nej s úsmevom.
"Stella," predstavila sa.
"Tak fajn, Stella. Ošetrím ti kolená a potom môžeš kľudne ísť domov k maminke, hmm? Alebo budeš chcieť odprevadiť?" spýtal som sa pre istotu.
"To nebude treba, trafím aj sama. Už som veľká, vieš?" Na potvrdenie svojich slov zakývala hlavou. Zasmial som sa. Takto som si ju pamätal z mojich snov.
"Viem, ale myslel som či ťa to nebudú bolieť, keď budeš musieť vláčiť takú ťažkú tašku."
"Neboj sa." Usmiala sa tými svojimi perličkami.

Otvoril som jej dvere a nechal ju vojsť prvú. Nesmelo vošla o rozhliadla sa.
"Neporiadok si nevšímaj. Práve sme sa nasťahovali." Zasmial som sa jej pohľadu. Malý generál.
"Posaď sa." Ukázal som na malý gauč v rohu miestnosti. Stella sa opatrne posadila a ja som k jej nohám položil jej tašku.
"Počkaj tu, zbehnem po lekárničku." Nečakal som na odpoveď a vybehol som schodmi do kúpeľne. Rýchlo som schmatol lekárničku a ponáhľal sa späť k Stelle.
"Tak som tu." Kľakol som si vedľa nej a dal sa do ošetrovania.
"Teraz to trochu zaštípe, je to totiž..."
"Dezinfekcia, učili sme sa o nej v škole," prerušila ma.
"Správne." Rozstrapatil som jej jemné vlásky.
"A za odmenu si budeš môcť vybrať aký leukoplast chceš." Postrčil som k nej škatuľky s farebnými náplasťami.
"Tieto!" Presne ako som si myslel. Stella mi podávala ružovú krabičku zdobenú motýľmi.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 zuzu zuzu | 27. března 2015 v 20:08 | Reagovat

ooooch no to je škoda....   a ja somsa tak tešila :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama