TMB - 4.kapitola - Návšteva

19. srpna 2014 v 19:28 | Dí de Fast |  Tajomstvo mestečka Bannack ( s Lexi )
Snáď sa ukážu nejaké tie komentíky :)
Prvá kapča, ktorú sme písali spoločne :))

/Nathaniel/

Zazvonil zvonček.
Všetci piati sme po sebe hodili zdesené pohľady a vyštartovali sme smerom k dverám. Bol som tam prvý, tak som ich rýchlo otvoril a vybehol na chodbu. Ostatní ma nasledovali. Rozbehli sme sa k učebni ekonomiky, ktorá sa nachádzala na opačnej strane budovy A. Neostávalo nám nič iné, len sa modliť, aby sme tam stihli dobehnúť skôr ako profesorka Blackthorneová.
Niekde v polovici cesty som zbadal, že sa od nás Fred odpojil. Pred tým, než vstúpil do triedy stihol akurát tak zakričať: "Veľa šťastia!" a žmurknúť na nás, hneď potom ho Timerweell rozzúrene vtiahol dovnútra.
Ups.

Práve keď sme dobehli k dverám našej učebne, na konci chodby sa objavila profesorka. Dlhé vlasy jej padali na hŕbu papierov, ktoré držala v ruke. Premklo ma zlé tušenie. Okamžite som zapol svoj dar.
Koľko času by som im na to mala dať? Testy sú na celú hodinu, ale toto snáď ako test ani klasifikované byť nemôže, premýšľala.
"Oh bože," pretočil som očami a vhupol do triedy skôr, než si nás všimne.
"Ľudia, píšeme," skríkol som cestou k voľnej lavici.
Moje sluchové vnímanie okamžite vyplnili výkriky typu: "Z čoho?" "Čože?" a podobne, na čo som maximálne pretočil oči a dúfal, že aspoň niekto niečo vedel. Ak áno, bol som v suchu. O Jaya som sa nebál, ekonomika preňho bola totálnou katastrofou, dokonca až natoľko, že si z nej nič nerobil. Jane a Trax s ňou naopak nemali problém. Fajn, to zvládneme.

Profesorka Blackthorneová vstúpila do triedy a hneď sa na nás usmiala. "Tak trieda, napíšeme si malý testík."

***

Ekonomika dopadla katastrofálne. Dokázal som síce pozbierať dostatočné množstvo informácii, a keď som to spojil s tými svojimi, vyšiel mi snáď celkom prijateľný výsledok, ale Trax sa na to nemohla prestať sťažovať. Ostatné hodiny ubehli rýchlo a konečne bol čas na obed.

Cestou do jedálne som na sebe ucítil pár čudných pohľadov. Myšlienky ich nositeľov boli podobne divné. Nehovorte mi, že už vedia o dnešnom ráne, prebehlo mi mysľou.
Nie, že by ma prekvapilo, ak by o tom vedeli. Toto bol Bannack, všetko sa tu šírilo rýchlosťou blesku. Taká vec ako Starostov syn zachránil štyroch ľudí z horiaceho auta si zaslúžila dokonca vlastnú titulnú stranu v novinách, o tom som nepochyboval. Nikoho už po tomto nebude zaujímať, že tam so mnou bol pán Finsteel alebo to, že tá žena- pani Whiteová to pravdepodobne neprežije.

"Čo s nimi dneska je, Theo?" nechápala Trax. "Civia viac ako zvyčajne."
Len som pokrčil ramenami, aj keď som odpoveď poznal. Vedel som, že Trax sa to dozvie tiež; v okamihu, keď príde domov. Jasné, že jej to jej otec povie. To som mal ale v pláne riešiť až zajtra alebo kedykoľvek inokedy ten okamih nadíde.
Tracey sa na mňa čudne pozrela, ale nekomentovala to, keďže sme už vstupovali do jedálne. Pri našom obvyklom stole už sedel Jay, spolu s Fredom, Davidom a Cassie. S Trax sme si z pultu zobrali obed a zamierili smerom k nim. Jane sa ku nám cestou pripojila a na moju tácku položila aj tú svoju. Nakoniec sa mi to síce podarilo vybalansovať, ale vražedný pohľad hodený jej smerom som si neodpustil.
Usadili sme sa, na kôpku ako vždy. Aj keď sme pri stole vždy sedávali s Fredom a ostatnými, nikdy sme ich k žiadnej z našich tajných debát neprizvali. Fajn na tom bolo, že pokiaľ som vedel, nikdy ich to ani veľmi nezaujímalo.

"Takže ľudia," začala Jane, keď si na vidličku namotala zopár špagiet. "O koľkej ideme dneska za Caseym?"
"Za kým?" opýtal sa Jay nechápavo.
"Tým novým. Guise," odpovedal som, zatiaľ čo som s ľútosťou hľadel na svoj mierne rozpučený sendvič. "Ďakujem, Jane," prehodil som nakoniec mrzuto a zobral tú rozpučenú kašu do rúk. Jane ma odignorovala.
"Áno, presne. Kedy to končíte?" opýtala sa opäť.
"O pol šie-"
"Vlastne, ja dneska nemôžem ísť na tréning," prerušil som Jaya a odhryzol si.
Jay, Jane aj Trax sa na mňa prekvapene pozreli.
"Čože?" "Prečo?" "Theo?" ozvalo sa naraz. Ich myšlienky vyjadrovali to isté.
"No hej, sa stáva," pokrčil som ramenami.
"Ale ku Caseymu ísť môžeš, či? Mám to zrušiť?" Theo, to nemyslíš vážne!
"Nie, to je v pohode. Jediné, čo dnes nemôžem je tréning," odpovedal som na Janeinu otázku. "Preto som sa ťa aj chcel opýtať Jay, či ma dnes ako kapitána nenahradíš," obrátil som sa tentokrát k svojmu najlepšiemu kamarátovi. Čože?
"Myslel som, že ideme za tým Guiseom," znel zmätene. "Keď nejdeš na tréning, nepôjdem tiež a môžeme k nemu ísť skôr. Čím skôr tam pôjdeme, tým skôr odídeme," ponúkol nám.
Jane sa zamračila. "Počuj, Jayden, ak tam ísť nechceš, tak..." Dúfam, že nebudeš drzý, Jayden.
"To som nepovedal," pretočil očami. "Len to mi to príde logické. Skôr dnu, skôr von," dodal.
"Tak fajn, mne na tom prakticky nezáleží," povedal som. "Opýtam sa Freda, či za mňa nezaskočí on. Tréner nám to v pohode ospravedlní." Na to by som sa nespoliehal.
Po tomto sme sa najedli už za prúdu normálnej konverzácie. Bol som rád, že do mojej neochoty ísť dneska trénovať príliš nešprtali. Jane mala moju vďaku, aj keď si to pravdepodobne neuvedomovala, ale jej starosť o toho nového ma pred chvíľou zachránila od vysvetľovania mnohých vecí.

Keď sme dojedli a odniesli svoje tácky, opýtal som sa Freda, či by mu to nerobilo problém. Neprotestoval, vlastne sa javil veľmi spokojne, preto som z jedálne odchádzal s dobrou náladou. Tá však trvala len do tej doby, kým sa ku mne nepripojila Jane a nepredniesla svoju požiadavku.
"Vieš, Theo... pamätáš, ako som ti hovorila, že Casey nehovorí, však?" opýtala sa neisto. Jej myšlienky riešili, či má byť rada alebo nerada za to, že za Caseym ideme skôr než bolo plánované.
"Jop," odpovedal som nechápavo.
"No, tak, vravel mi, že som jediná, s kým sa po dlhej dobe rozpráva. A je tu nový. Ani neviem, či vie o Bannacku všetko, čo by mal. Vadilo by ti vypnúť svoju schopnosť, aspoň pre túto jednu návštevu? Bolo by čudné, kebyže vieš všetko, na čo myslí a tak," dodala rýchlo.
Prekvapene som na ňu hľadel. Jay, ktorý nás počul, trochu pobehol, aby s nami išiel zarovno.
"To je dosť drzé, Jane," upozornil ju. Od Jaya to síce znelo smiešne, ale mal pravdu. Požiadať niekoho o nepoužívanie ich schopnosti bolo... neadekvátne.
"Prosím?" skúsila to.
"Vieš čo nechápem? Prečo by mal ten týpek mať nejaké privilégiá," ozval sa Jay opäť.
"Lebo je nový, vydesený a nič o tomto meste nevie?" povedala Jane ironicky.
"Dobre, urobím to," pokúsil som sa prerušiť ich začínajúcu hádku. Neviem čím to bolo, ale Jay a Jane sa nikdy veľmi nemuseli. Dosť ľudí vlastne Jaya nemuselo. "Na tých pár hodín si to vypnem," dodal som.
"Theo," neveriaco pokrútil Jay hlavou. "To by si nemal."
"Je to len láskavosť pre kamarátku. Čo je na tom zlé, Jay? Nie je to tak, že by ten Casey mal byť nejaký sériový vrah," pokrčil som ramenami. Vážne som na tom nevidel nič zlé.
"Ďakujem, ďakujeeem," výskla Jane a skočila mi okolo krku. Mykol som sa, keď sa dotkla jednej z viac bolestivejších popálenín. Prekvapene sa na mňa pozrela, ale nekomentovala to, len mi visela na krku.

"Tak sa stretneme pred školou v parku, hneď po vyučku," povedala veselo hneď po tom, ako ma pustila. "Teším sa ľudia! Hlavne buďte slušní!" zamávala nám a rozbehla sa za nejakou svojou ďalšou kamarátkou.
So zdvihnutým obočím som sa pozrel na Trax, ktorá nás konečne dobehla. Bol som si istý, že počula celú našu konverzáciu, avšak nič na to nepovedala. Ani jej myseľ mi nezodpovedala, čo si o tom myslí.
"Tak čaute, vidíme sa po škole," povedal som nakoniec, keď sme tam chvíľu len tak stáli. Dúfal som, že tá návšteva a ani ten chalan nebudú príliš trápny a čudný. Spôsobilo by to len ďalšie zbytočné problémy.

/Casey/

Prvý gombík, druhý gombík, tretí... Košeľa letela na neustlanú posteľ. S povzdychom som ju zodvihol a zložil ju pod vankúš. Potom som poskladal perinu a zakryl som posteľ pripravenou dekou.

Zohol som sa, aby som mohol zastrčiť trčiaci roh vankúša, no v momente keď som sa ho dotkol, mnou prešlo mravenčenie a celé moje telo stuhlo.

"Cay, poď sem!" Otočil som sa za hlasom a zbadal som bežiaceho chlapčeka.
"Ciel. Kam tak chvátaš?" zasmial som sa a dobehol ho.
"Do sídla. Mama povedala, že každý Ozera tam musí byť!" odpovedal mi v rýchlosti a ponáhľal sa ďalej. Zrovnal som s ním tempo a zaradil sa po jeho boku.
"A vieš o čo ide?" opýtal som sa ho zvedavo.
"Neviem, no vraj ide o teba. Teda aj o teba," opravil sa.
"O mňa?" podivil som sa.
"Áno, mamka tvrdila, že si už konečne Ozera!" radostne zavýskol.
"To som. Pozri!" Poukázal som na svoje oči a nechal ich nabrať svetlo modrý nádych.
"To je super. Ale prečo ich nemáš normálne?" Zastal.
"To preto, že sa moje schopnosti ešte plne nerozvinuli. Ak sa tak stane, Ozerovské oči mi ostanú," vysvetlil som desaťročnému chlapcovi.
"Ja ti tak závidím bratranček." S povzdychom sklonil hlavu.
"Neboj Ciel, tvoja schopnosť sa o chvíľu prejaví. A uvidíš, bude ešte lepšia než ta moja!" Rozstrapatil som mu rukou blonďaté vlásky.
"Naozaj?" Nadšene ku mne zodvihol pohľad.
"Naozaj! Si predsa Ozera!" Zaškeril som sa, na čo sa on rozosmial.

Zatriasol som hlavou a opatrne sa posadil na posteľ. Čo to dopekla malo znamenať? Tak o tomto mama hovorila? Moja schopnosť sa rozvíjala? V tom prípade som nechcel vedieť, čo sa stane, keď sa moja schopnosť plne rozvinie.

Vyľakane som nadskočil. Zavrtel som nad sebou hlavou a roztrasene som sa postavil na nohy. Potom som prešiel k stolu a vzal do ruky hrajúci telefón. Zodvihol som hovor a priložil mobil k uchu.

-Casey, zlato,- oslovila ma mama.
-Tak nakoniec sa mi to podarilo! Mám prácu Casey! V miestnej škôlke hľadali vychovávateľku tak som sa prihlásila. A hádaj čo? Vzali ma!- Aj cez telefón som jasne videl, že sa usmieva.
-Ale prečo ti volám... Chcú si ma tam dnes nechať na skúšku. Mimo to im ochorela jedna vychovávateľka, a tak za ňu budem dva týždne zaskakovať. Takže ma dnes tak skoro nečakaj. Dohodla som sa s Tomom, že ma po práci vyzdvihne a cestou rovno skočíme na nákup,- vysvetlila mi dôvod telefonátu.
-Tak fajn. Už musím končiť. Vidíme sa večer, zlato.- Položila telefón.

Odložil som mobil späť na stôl a pohľad mi padol na popísaný papier. Vzal som ho do ruky a snažil sa prísť na najlepšie miesto kde ho ukryť. Nakoniec som ho proste vzal a vložil pod okraj matracu. Pri tom dotyku mnou znova prešiel ten pocit ako predtým.

"Nezabúdaj, si Ozera!" Panovačný výkrik sa rozľahol mojou mysľou.

Fajn, bol som dočista vydesený. Znova som sa zvalil na ustlanú posteľ a roztrasenými rukami som si prehrabol vlasy. Čo sa to deje? Začínal som prepadať panike. Moja vlastná schopnosť ma začínala desiť.

Ako je možné, že ma nazývali Ozerom? Po tom čo mi vravela mama som myslel, že sa o nás jej rodina zaujímať nebude. Predsa len ušla, vzoprela sa im. I keď stále sme s Reyom synovia toho, ktorého jej rodičia vyvolili.

Pri spomienke na otca mi vhŕkli slzy do očí. Nie je to tak dávno, čo som prišiel o ocka a teraz som skoro stratil Toma.

Pretrel som si rukou vlhké oči a postavil sa. So zahmleným pohľadom som sa dotackal do kúpeľne a studenou vodou si opláchol tvár. Zahľadel som sa do zrkadla na svoj odraz. Pohľad mi padol na moje oči, no ich farba bola stále rovnaká.

Usušil som si tvár uterákom a schytil do ruky hrebeň. Učesal som sa a následne som si vyčistil zuby. Potom som vyšiel z kúpeľne a vrátil som sa späť do svojej izby. Prešiel som k škatuliam pred skriňou a vytiahol z nich čisté oblečenie. Všetko som poukladal na posteľ a postupne som sa začal obliekať. Ponožky nasledovali béžové nohavice a nakoniec červené tričko s potiskom.

Zrazu som začul zvonček. Rozbehol som sa k dverám, no čím viac som si uvedomoval kto to môže byť, tým viac sa moje tempo spomaľovalo až som nakoniec zastal úplne. Zvonček sa ozval znova. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Teraz som si už bol istý, že je to Jane, keďže ako mama tak aj Thomas by sa po prvom zazvonení ozvali. Mimo to, tí mali prísť až večer.
Znova som sa dal do pohybu, no moje tempo nebolo o nič rýchlejšie než predtým.

Konečne som sa dostal k dverám a natiahol som sa po kľučke. V tú chvíľu sa ozval zvonček po tretí raz. So stiahnutým žalúdkom som sa natiahol po kľučke a dvere prudko otvoril. V tom momente som mal plnú náruč hnedovlasého strašidla nazývajúceho sa mojou kamarátkou. Zovrel som ju v náručí a zvedavo sa zahľadel na ostatné postavy okupujúce nám prah domu.

Hneď po mojom boku stála pomerne nízka tmavovláska. Dlhé rovné vlasy jej spadali k pásu a lemovali jej jej bledú tvár, na ktorej svietili jasne červené pery. Mala vystúple lícne kosti a drobný aristokratický nos.

Vedľa nej stál o dosť vyšší chlapec s pichľavo hnedými očami. Pri pohľade do jeho očí ma striaslo. Díval sa na mňa ako na lovnú zver. Rýchlo som odklonil pohľad k ďalšej postave.

Opätoval mi pohľad. Jeho zelené oči ma do seba doslova polapili. Primrzol som na mieste. Ten pohľad som poznal! Jeho som poznal!

"Som rada, že ťa konečne vidím, Cay," zašeptala Jane, čím prerušila tok mojich myšlienok. Vzápätí uvoľnila stisk rúk a odtiahla sa odo mňa. "V skutočnosti si ešte zlatší ako cez webku." Na túto jej poznámku som sa začervenal. Jane sa na mňa žiarivo usmiala a obrátila sa k trom ľudom stojacim za ňou.
"Casey, toto je Tracey," povedala a ukázala smerom k blonďákovi.
"Alebo aj Theo, ak sa ti Tracey nepáči," ozval sa menovaný. Jane sa k nemu nechápavo otočila a nadvihla obočie. Theo sa uškrnul a chytil ju za ruku napriahnutú v jeho smere. Jane si len odfrkla a otočila sa späť ku mne. "Dobre, tak toto je Tracey," povedala opäť a tentokrát ukázala smerom k druhému chalanovi; tomu s desivými očami.
"Vyzerám snáď ako nejaká pomätená baba?" zareagoval pohotovo menovaný. "Je to Jay, mimochodom." Čiernovláska stojaca vedľa neho sa k nemu výhražne obrátila.
"Vyzerám snáď ja ako nejaká pomätená baba?" opýtala sa znechutene. "Ty si také prasa, Jayden," odfrkla si a otočila sa ku mne. Prešla zopár krokov až kým nestála hneď vedľa Jane. "Ja som Tracey, aj keď preferujem Trax. Našu Janie už našťastie poznáš, pretože predstavovať ju by som vážne nechcela," dodala významne a podala mi ruku. "Rada ťa spoznávam, Casey. Jane nám toho o tebe veeľa povedala."
"Náhodou," ohradila sa ihneď. "A nehovor mi Janie! Ja ti tiež nekomolím meno!"
"Vôbec, že nie, zlatíčko," prehovoril Theo. "Hlavne, že ja sa volám Tracey."
"To bol chvíľkový omyl. Nemôžem za to, že vyzeráš tak zženštilo," zasmiala sa veselo. Theo po nej hodil ironický pohľad a tiež sa na mňa usmial. "Ako som už povedal, som Theo, žiadna Tracey. Janie by vedela rozprávať o mojich nezženštilých partiách," jeho úsmev sa rozšíril od ucha k uchu, akoby na niečo spomínal. Cítil som, ako sa mi zahrievajú líca a radšej som rýchlo stočil pohľad späť na Jane.
Tá sa už nadychovala k odpovedi, keď ju Jayden prerušil: "Theo, Tracey, koho to zaujíma. Sme na ulici. Pustíš nás už dnu, Casey?" pretiahol moje meno na jazyku sarkasticky.
"Jayden! Môžeš sa aspoň raz chovať slušne? Potom sa môžeš diviť, že sa k tebe nepriznávam," odfrkla si a pohodila vlasmi Jane. Tracey sa na neho tiež zamračila, avšak Theo sa len pobavene uškrnul a pokrútil hlavou. Asi na jeho chovanie musia byť zvyknutí. Takže asi nebudem jediná osoba, proti ktorej je zaujatý.

Mlčky som odstúpil od dverí a nechal im tak voľnú cestu. Ako prvá vošla Jane a za ňou hneď Jay, ktorý po mne hodil nepriateľsky pohľad. Nasledovala Tracey a ako posledný okolo mňa prešiel Theo. Na chvíľu pri mne zastal, ospravedlňujúco sa na mňa usmial a povedal: "Prepáč za Jaya, mal dneska ťažký deň." A pokračoval v ceste za ostatnými. Letmo som sa pousmial na jeho chrbát a zatvoril som vchodové dvere.

"Máte to tu pekné," ozvala sa ako prvá Jane. Neveriaco som sa na ňu pozrel, zatiaľ čo ostatní sa rozhliadali po chaose, ktorý tu vládol. Všade boli porozhadzované škatule, ktoré ešte nik nestihol odpratať a v kúte som dokonca zazrel bublinkovú fóliu.
"Pekne chaotické," ohodnotil to Theo uznalo. Presne tento tón som si pamätal zo svojich snov. No vždy za ním nasledoval široký úsmev, ktorý ma vždy dokázal totálne odrovnať. Ten sa však nekonal. Namiesto toho bola celá jeho pozornosť stočená na skúmanie okolitej miestnosti.
"Neboj sa," zašeptala mi nenápadne Jane do ucha a zas sa odo mňa vzdialila, aby nik nemohol pojať podozrenie.
"Presunieme sa radšej hore, čo vy na to?" chopila sa slova Jane. Mlčky som prikývol.
"Odkiaľ vieš, že je jeho izba hore?" opýtala sa Tracey zvedavo.
"Logicky. Určite tam nemajú kuchyňu." Pozrela sa na ňu Jane ako keby to bola tá najlogickejšia vec.
"Tak fajn, ideme hore," ofučala sa Tracey.

Spoločne sme teda vyšli po schodoch a ja som ich mlčky zatiahol do svojej izby. Jayden ihneď skočil na posteľ, zatiaľ čo ostatní sa zastavili pri dverách a dívali sa na neho ako keby mu hrablo.
"Vážne, Jayden?" Hodila po ňom Jane ironickým pohľadom.
"Hm?" nadvihol menovaný obočie a vytiahol si mobil.
Tracey k nemu rozčúlene napochodovala a vytrhla mu telefón z ruky. S prižmúrenými očami sa k nemu priblížila na vzdialenosť niekoľko centimetrov a niečo mu zasyčala priamo do tváre. Nestihol som si všimnúť jeho reakciu, pretože mi výhľad okamžite zastúpil Theo.
"Casey, kde tu máte wecko? V škole som to nejako... nestihol," rozpačito sa na mňa usmial. Jane sa naňho podozrievavo zahľadela, ale nič nepovedala. Prikývol som a kývol som hlavou, aby na nasledoval. Vyšli sme spolu na z miestnosti a prešli sme polovicou chodby, až k bielym dverám. Tam sme zastali. Čakal som, kým Theo vojde dnu, ale ten sa k ničomu nemal. Nervózne sa na mňa pozrel.
"Počuj, Casey... ja viem, že je to pre teba ťažké teraz pochopiť, ale Jay väčšinou takýto nebýva. Máme za sebou dosť ťažký deň a vieš... asi sa v ňom to napätie nahromadilo alebo čo ja viem," zúfalo si rukou prehrabol vlasy. "Proste... nabudúce, až sa stretnete, som si istý, že sa ti bude chcieť za svoju dnešnú neznesiteľnosť ospravedlniť," dodal nádejným hlasom.
Mlčky som sklonil hlavu a dlho som sa nemal k slovu až som sa nakoniec prekonal: "V pohode," povedal som tichým hlasom, no bol som si istý, že to začuje. Neviem kde sa vo mne brala takáto dôvera k nemu, no rozhodol som sa dôverovať svojim víziám a nepoddať sa svojmu strachu. Znova som zodvihol hlavu, aby som zistil jeho reakciu.
"Ehm..." prekvapene na mňa hľadel. Asi nečakal, že sa s ním budem baviť. V skutočnosti ani ja. Mal som skôr za to, že nejako pretrpím túto zvláštnu návštevu za pomoci Jane a potom ich jednoducho vyprevadím a nikdy viac neuvidím.
"Som rád, že tomu rozumieš," povedal Theo nakoniec a obdaril ma širokým úsmevom, tak známym z mojich vízií. Doslova som onemel a ostal stáť neschopný slova.

"Chalani, chalani, kde ste?" začul som Janein hlas.
"Už ideme," zakričal Theo, ktorému na tvári ešte stále hral ten jeho krásny úsmev. "Tak poď, Casey, nech nám Janie nevybuchne od starosti." Mlčky som prikývol a nesmelo som mu úsmev opätoval.

Vybrali sme sa späť k mojej izbe. Pred dverami nás už čakala Jane s rukami vbok. Tvárila sa starostlivo a hneď ako nás zbadala, prebodla Thea pohľadom.
"Čo ste tam tak dlho robili?" opýtala sa zvedavo a naddvihla obočie.
"To nemyslíš vážne Janie. Ty mi už aj počítaš čas, ktorý strávim čuraním?" Zatváril sa Theo urazene. Jane sa nafúkla ako bublina a jej líca schytali červený nádych. Netušil som či od hanby alebo od zlosti.
"Samozrejme, musím predsa chrániť Cayovu česť. Kto vie čo by si mu bol schopný urobiť, Nathaniel."
"Ty mi vôbec nedôveruješ, Janie. A to som si myslel, že máme medzi sebou veľmi dôverný vzťah a že vieš, že by som ťa nikdy nepodvádzal." Oni spolu chodia? To znamená, že moje vízie sa mýlili. Nemôžem s ním predsa byť, keď je na baby a ešte k tomu zadaný!
"Nenamýšľaj si Theo, nie si môj jediný. Na viac, Cay je omnoho zlatší než ty." Vyplazila mu jazyk. Nad jej poznámkou som sa začervenal a obrátil sa na Thea/Nathaniela. Ale teraz vážne, ako sa vlastne volá? Rozhodne sa ho na to nejdem pýtať!
"Toto je ku podivu prvá vec za posledných pár mesiacov, v ktorej s tebou súhlasím," zasmial sa. Než mu na to stihla Jane odpovedať, dvere za ňou sa otvorili dokorán. Za nimi stála Tracey.

"Vážne Janie? Ty si ich tam nechala samých? V prázdnej zavretej izbe? S posteľou?"
"No dovoľ, Theo! Nie každý je taký úchyl ako ty a Jay!" ohradila sa Tracey. "Okrem toho, odkedy ste zdrhli je Jay ako vymenený. Dokonca aj odložil ten hlúpy telefón!" Theo aj Jane sa na ňu prekvapene pozreli.
"Čo?!" ozvali sa naraz.
"No nečumte tak na mňa. Tiež nechápem čo sa to s ním stalo." Mykla plecami.
"A nemá teplotu?" nadhodila Jane. "Veď počkajte, ja to hneď zistím." Vrazila do izby a ihneď zamierila k posteli, na ktorej sedel Jayden. Jayden k nej zodvihol pohľad, no to už bola pri ňom a položila mu ruku na čelo.
"Teplotu nemáš, tak to vyklop. Čo sa s tebou dočerta stalo?" chopila sa ihneď slova Jane. Tak to vyzerá, že sa s ničím nemazná.
"To by si mi mala skôr povedať ty, Jane," povedal ublížene. Potom pohľadom vyhľadal mňa a celého si ma prehliadol tými svojimi pichľavými očami, ktorých lesk ma začal znervózňovať. Takmer nebadane som sa otriasol a zadúfal som, že si to nikto nevšimol. Theo sa však javil, že by si všimol aj keby som sa posunul čo i len o milimeter, takže mi hneď došlo, že jeho pozornému oku to neuniklo.
"Čo máš sakra za problém, Jayden? Už zase ti niečo prelietlo cez nos?" zamračila sa jeho slovám Jane.
"Ale nič. Viete čo? Užite si to tu, ja už aj tak odchádzam." S tým sa zodvihol z postele a rozišiel sa k dverám. Keď okolo mňa prechádzal, strčil do mňa ramenom a vyzývavo sa mi zahľadel do očí. O niekoľko sekúnd neskôr jeho postava zmizla na schodoch. Tracey sa ihneď rozbehla za ním. Pred dverami sa však na chvíľku zastavila a usmiala sa na mňa: "Ďakujem za pozvanie, Casey. Si fakt cool. Dúfam, že sa ešte stretneme." Po tomto sa vybrala nasledovať Jaya.

"Wow, tak toto bolo nečakané," ohodnotil to Theo.
"Myslíš? Ako keby si tých dvoch nepoznal," odporovala mu hneď Jane.
"Tak akože sorry za to, že som nečakal, že sa bude Jay takto správať. Niekedy sa cítim ako jeho rodič, hlavne v týchto veciach," povzdychol si Theo unavene.
"Nečakal? Myslela som, že ty ho poznáš najlepšie. Dokonca aj ja viem, že Jay sa nerád zoznamuje s novými ľuďmi, keďže ich odsúdi skôr než ich spozná," oponovala hneď.
"Vieš, že to nie je pravda. Jay má len ten blok-," zarazil sa, ako by povedal niečo čo nechcel.
"Blok?" ozval som sa nesmelo. Niečo mi tu nesedelo. Oba pohľady sa stočili na mňa. Oba boli šokované.
"Vieš... keď stráviš v Bannacku viac času, pochopíš to," odpovedal Theo opatrne. Už zase narážka na Bannack! Najprv Jane a teraz on! Určite to musí súvisieť s tým čo mi hovorila mama!
Predsa len Bannack nie je také obyčajné mestečko. Vybavili sa mi Janeine slová. Musela hovoriť o schopnostiach! Takže aj Theo hovorí o nich... Ale to znamená, že Jaydenove chovanie súviselo s jeho schopnosťou!

Asi som sa musel tváriť dosť zamyslene, keďže sa Jane hneď chopila slova.
"Nie je to nič dôležité, vlastne je to len taká blbosť. Nič nad čím by si sa mal zamýšľať." Mávla nad tým rukou. Mlčky som prikývol.
"Poďme späť do izby!" popohnala nás Jane a sama vstúpila do miestnosti. Theo vyzeral neisto, no nakoniec ju nasledoval. Chvíľku som váhal, ale nakoniec som sa odhodlal a vošiel za nimi. Pokynul som im k posteli a sám som sa na ňu posadil.
"Ináč kde máš vašich?" spýtala sa prekvapene Jane. Asi čakala, že tu budú.
"V práci," hlesol som.
"Cool. Ste v Bannacku ani nie tri dni a to už majú robotu," skonštatoval Theo uznalo.
"Nie všetci sú taký neschopný ako ty." Vyplazila mu Jane jazyk.
"No dovoľ, nebol som to ja, kto ma nazval Tracey," ohradil sa.
"Musíš to stále vyťahovať?" Zamračila sa na neho Jane.
"Inak by som to predsa nebol ja, zlatíčko," zasmial sa Theo.

Nasledujúca hodina ubiehala v podobnom tempe. Jane a Theo sa celú dobu podpichovali, zatiaľ čo ja som občas prehodil slovo alebo dve, väčšinou som ich však počúval. Veľmi sa mi páčila ich dynamika. Rozprávali sa spolu úplne bez zábran, ako by sa poznali celý život, čo možno aj bola pravda.

Nakoniec Theovi zazvonil mobil a on nám po chvíli mračenia oznámil, že ho rodičia očakávajú doma. Na Janeinu otázku: "A čo je také dôležité?" len s úškrnom odpovedal: "Rodinná porada. Takže sorry, ale fakt musím ísť."
"Ja už tiež pomaly budem musieť ísť," skonštatovala Jane pri pohľade na hodinky. "Zajtra je škola a píšem z bioly." Zatvárila sa smutne a utrápene. Prikývol som a vstal som.

Pomaly sme schádzali schody. Dokonca ani počas cesty dolu do seba Jane a Theo neprestali zabŕdať. Keď sme dosiahli dverí, Theo ich otvoril a potom sa ku mne otočil.
"Ešte raz sorry za nepríjemnosti, ale dnešok bol inak fakt super. Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme." Zas tu bol ten žiarivý úsmev a aj jedno malé žmurknutie. Začervenal som sa. Jane to zbadala a zamračila sa nenápadne na Thea.
"My dvaja sa ešte určite uvidíme, takže si môžem blbé frázy odpustiť. Tak pa, zlato." Usmiala sa a pobozkala ma na líce. Theo pretočil očami. Usmial som sa.

"Určite," zopakoval som. "Majte sa," usmial som sa. Jane mi úsmev opätovala a vyšla von. Theo ju nasledoval a ja som ešte chvíľu sledoval ich vzďaľujúce sa chrbty, než som zatvoril dvere a vybral som sa späť do svojej izby.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Fusee Fusee | 21. března 2015 v 20:33 | Reagovat

Ahojky. Moc se mi líbí tvoje povídky :-D Už jsem je četla na tvým starým blogu a moc se mi zalíbily :D Ale zapomněla jsem adresu blogu :-x Potom když jsem na ni po dlouhé době narazila, byla jsem opravdu ráda, jelikož když mě to chytne tak toho přečtu opravdu hodně, proto dobrých spisovatelů není nikdy dost. Ať se píšou povídky nebo knihy. :D (Už se dostávám k pointě!!) Avšak už dlouhou dobu nic nepřibilo ,tak by mě zajímalo jak to s tebou je... Jestli budeš ještě psát.... TT-TT Já nemám ráda nedokončené povídky, tak by jsi radši měla začít. To není vydírání, to je jen přátelské varování 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama