TMB -3.kapitola- Každá akcia má reakciu (N)

29. července 2014 v 18:54 | Dí de Fast |  Tajomstvo mestečka Bannack ( s Lexi )
Pokračovanie :)
Konečne pochopíte ten názov ;)
Snáď sa Vám kapča bude páčiť :)
PS: Ako som už spomínala ďalšiu kapitolu sme s Lexi písali spolu :)
Takže dúfam, že sa nájde niekto kto bude mať záujem o ďalšie kapitoly :)

/Nathaniel/

Nasledujúca noc bola kritická. Nedokázal som zaspať, rozladene som sa celých šesť hodín prevaľoval a jediné, čo dokázalo utíšiť môj nepokoj a strach o Stellu boli jej vlastné mierumilovné sny. Prišlo mi to takmer vtipné, ako ironicky sa to všetko vyfarbilo. O rodinnej kliatbe som vedel celý život, môj hlavný problém bol ale v tom, že som v ňu nikdy neveril. A aj keby, ja som bol prvorodený, mala by sa dotýkať mňa. Nikdy ma nenapadlo, že si to odnesie Stella.
Prečo práve ona? Rozmýšľal som. Nenapadalo ma nič súdne, moja sestra predsa nikomu nič zlé nespravila. Nebola psychopat ako Waleria, ktorá to zdedila po svojej matke a rodinnej línii Ozerovcov. Nebola bezcitná ako Farraia, ktorá trpela rôznymi duševnými poruchami. Stella bola zdravá. Nikdy nepotrebovala psychológa ani iného odborníka, bola v poriadku! Mala deväť- stupídnych deväť rokov, za ktorých nestihla nikomu ublížiť, nikoho zraniť. Bola ako malý anjelik v temnote, kvietok počas zimy... bola rodinných šťastím, pokladom, tak prečo práve ona?

Nakoniec som to už nevydržal a s povzdychom sa natiahol na nočný stolík, za mobilom. Keď som ho odomkol, na obrazovke sa mi rozsvietili číslice štyri, nula a jedna. 04:05. S pretočením očí som sa vyštveral z postele, natiahol si tepláky a tenisky, a vybehol som von, do chladného ranného vzduchu.

Aj napriek tomu, že som celú noc nespal a jediné, na čo sa moje myšlienky dokázali momentálne sústrediť bola Stella, už po pár minútach ustavičného behu som cítil ako sa mi uvoľňujú napäté svaly na chrbte a pomaly prečisťujú myšlienky. Prúd nápadov a riešení Stellinho problému, ktorý sa mi v mysli vlnil už od doby, čo mi rodičia prezradili ich podozrenie postupne bledol, stával sa čoraz tenším a tenším, až som si po chvíli uvedomil, že už neexistuje. To zistenie mi vyrazilo dych natoľko, až som sa náhle zastavil. Predklonil som sa a zhlboka vydýchaval tie ubehnuté kilometre. Vytiahol som mobil a opäť skontroloval čas. 04:58. Bežal som takmer hodinu.

Po rýchlom porozhliadnutí okolo seba som zistil, že sa nachádzam na začiatku Zeleného parku, kam každé ráno chodievala behávať Chiara. Bežecký chodník na každom kroku lemovali lavičky potrebné pre oddych športovcov. Všetky boli tienené vysokými stromami, ktoré boli naschvál umiestnené tesne za nimi, aby počas teplých letných dní clonili slnko a poskytli bežcom aspoň trochu potrebného tieňa.

Bolo takmer päť hodín. Chiara odchádzala z domu každé ráno, presne o 5:00. Vždy bola presná ako hodinky. Bývala hneď vedľa parku. Bude tu za pár minút.

Spokojne som si sadol na najbližšie odpočívadlo, s ešte stále vytiahnutým a odomknutým mobilom v ruke. Nalistoval som si hry a otvoril Angry Birds. Keď som o niekoľko chvíľ neskôr končil tretiu úspešnú hru, ucítil som, ako si ku mne niekto sadá. Ten niekto sa o mňa oprel ramenami a hlavu mi položil na plece.

"Dobré ráno, Chiara," povedal som pobavene. Postava vedľa mňa niečo nezrozumiteľné zahuhlala a trochu sa pomrvila.
"Sklapni," zahučala nakoniec. "Nechápem, prečo ako debil vstávam každé ráno, len aby som si udržala kondičku, keď potom aj tak celý deň len spím a spím."
"Presne preto, aby si si udržala kondičku," pripomenul som jej jej vlastné slová.
"Vždy neznesiteľné inteligentný, však Theo?" Predpokladal som, že pretočila očami, avšak svoj dar som opäť vypol, takže som si nemohol byť istý. Predsa však náhle vyskočila a podala mi ruku.
"Tak bežíme, nie?" zaškľabila sa. Prebehol som ju rýchlym pohľadom. Mala na sebe hnedé šortky, hnedé tričko a hnedé tenisky. Vo svojej najobľúbenejšej kombinácii. Tmavohnedé vlasy jej vypadávali z drdola na temene hlavy a lemovali jej okrúhlu a trochu bacuľatú tvár. Vyzerala dobre, ako vždy. Tiež som sa uškrnul a chytil sa jej ruky, aby som sa mohol postaviť.
"Posledný u priehrady pozýva na zmrzku," vykríkla náhle a rozbehla sa.
Ako malé dieťa, pomyslel som si, avšak s veselým smiechom som ju nasledoval.

***

O necelú hodinu neskôr sme obaja niesli v rukách dva kopčeky zmrzliny v kornútiku a smejúc sa sme kráčali pozdĺž cesty vedúcej k Zelenému parku. K priehrade nám to trvalo asi štyridsať minút, a aj napriek tomu, že som Chiarinu výzvu vyhral, zaplatil som to. Normálny človek by nechápal, kde sme mohli ani nie o šiestej ráno zohnať čerstvú zmrzlinu, avšak keď žijete v Bannacku, nepríde vám to vôbec čudné. Miestne obchody sa nezatvárali. Nikdy. Cukráreň mala najdlhšiu možnú otváraciu dobu. Ak si niekto o druhej ráno zmyslel, že má chuť na palacinky plnené tvarohom s jahodovou polevou, určite nájde aspoň jednu reštauráciu ochotnú mu to urobiť, otvorenú. Všetko to bolo spôsobené našou nenormálnosťou, respektíve našimi nadprirodzenými schopnosťami, no a samozrejme, silnému záujmu turistov o našu oblasť. Nikdy som nepochopil, čo je tu také zaujímavé.

"Sorry Theo, snažila som sa to udržať v sebe, ale prečo si dnes prišiel?" prebudil ma Chiarin hlas z rozjímania. Hodil som po nej pobaveným postranným pohľadom a všimol som si, že si hryzie do ľavého líca. Mal som pocit, že vie, o čo sa jedná.
"Potreboval som si urovnať myšlienky," odpovedal som jej potichu. Počul som, ako sa jej zadrhol dych. V tej chvíli som si uvedomil, že ona vie. Nevedel som ako, ale bol som si tým istý.
"Vieš o tom, však?"
"Stella?" šepla. Prikývol som.
"Pred troma týždňami som bola po Cynthiu v škole. Vieš, že ju šikanujú? Tie hlúpe Ozerovské decká," precedila skrz zaťaté zuby. Cynthia bola jej mladšia sestra, a aj napriek tomu, že o necelý mesiac bude mať už dvanásť rokov, jej schopnosť sa ešte neprejavila. Ozerovci sa jej za to dosť kruto posmievali. "Ja som to nevedela. Kým som neprišla, nevidela ju plakať a nepočula ich urážky. Chcela som zasiahnuť, ale v tej chvíli tam prišla Stella a vynadala im. Najprv som si myslela, že tým to skončí, ale potom náhle vodca ich malej skupinky- myslím, že to bol Matthew- spadol na zem a začal kričať. Celú tú dobu z neho Stella nespustila pohľad. Vieš, že každý pozná legendu o Walerii a Farraii. Myslela som si, že to viete, ale potom som počula o tom, čo sa ti stalo..." Pozrela sa na mňa so slzami v očiach. "Je mi to ľúto, že som ti to nepovedala skôr."
Chvíľu som na ňu hľadel bez výrazu. Potom som svoj pohľad odklonil a trochu sa zamračil.
"Nebola to tvoja vina. Ale mohla si mi to povedať. Netušil som, že to používa aj na svojich spolužiakov."
"Nie sú to presne jej spolužiaci," opravila sa ma Chiara jemne a trošku pobehla, aby mohla kráčať vzad a zároveň sa mi dívať do očí, ktoré sa jej v tom okamihu neveriaco rozšírili.
Chcel som na to Chiare niečo odpovedať. Avšak v tej chvíli som to začul. Zvuk pištiacich bŕzd. Prudko som sa otočil a jediné, čo som videl bolo niečo červené, smerujúce priamo na nás. Vykríkol som a hodil sa na Chiaru. Omotal som okolo nej svoje ruky a postrčil nás smerom z cesty, do priekopy. Za sebou som počul niečie jačanie, ale to už mi bolo jedno. Spolu s Chiarou sme sa kotúľali z kopca, po ktorom sme kráčali, narážajúc na jeden kameň za druhým, až kým nás nezabrzdil nejaký strom. Náraz mi na chvíľu vyrazil dych natoľko, že som ani nevnímal, ako sa Chiara vymanila z môjho náručia. Sledoval som jej pery niečo kričať, slová sa k mojim ušiam ale nedostávali.
Pokúsil som sa nadýchnuť. Pomaly som cítil, ako sa mi do pľúc dostáva čerstvý vzduch. Rozkašľal som sa. Chiara ma nadvihla, a začala mi búchať do chrbta. Môj kašeľ pomaly ustal, a tak som tam len sedel opretý o strom, snažiac sa predýchať to, čo sa práve stalo.
"Si... s-si v poriadku, Theo?" šepla neisto, zadrhávajúc sa. Keď som zdvihol pohľad, uvedomil som si, že na mňa hľadí rozšírenými očami plnými sĺz. "M-myslela som si, že... zachránil si mi život," dokončila inú vetu, než pôvodne chcela a skočila mi do náručia.
"Nielen tebe, aj sebe," krátko som sa uchechtol a opäť sa nadýchol. Čerstvý vzduch mi plnil dýchacie cesty, spôsoboval chaos v mojich myšlienkach, ktoré sa zaoberali len mojimi boľavými svalmi a pomaly mi začínalo dochádzať, čo sa stalo. Takmer nás zmietlo auto. Auto. Šialene brzdiace auto. Auto, ktoré malo nehodu.
Nehoda.
"Chiara," vydýchol som, keď ma to konečne napadlo. "To auto... nehoda!"
Rýchlo sa odo mňa odtiahla. Pochopila. Zatiaľ čo našou jedinou starosťou bolo to, či som v poriadku, aj keď mi prakticky nič nebolo, tam hore mal niekto nehodu. Tam hore niekto umieral.

Nasledujúce sekundy som vnímal rozmazane. Ako vo sne som vstal, odrazil sa od stromu a rýchlo sa vyštveral až k ceste, odkiaľ sme spadli. Nevnímal som, kde je Chiara. Jediné, na čo som sa dokázal sústrediť bolo žiarivo červené auto obklopené dymom, hlasné jačanie o pomoc a detský plač.
Ešte viac som zrýchlil. Ak je v tom aute dieťa... ak to nestihnem...

Konečne som sa dostal na vrchol, presne ku červenému autu. Bolo prázdne. Ucítil som náhly príval úľavy, aj keď tie zvuky ešte neprestali. Práve naopak, zosilneli. Cez slzy, ktoré mi štipľavý dym vohnal do očí som zbadal druhé auto. Skutočný zdroj budúceho výbuchu.
Obehol som červené auto a dostal sa k nízkemu chlapíkovi, ktorý sa neúnavne snažil otvoriť dvere druhého, čierneho auta. Vyzeral tak na štyridsať, mal pivné brucho a ja som si s prekvapením uvedomil, že sa jedná o pána Finsteela, syna našej školskej ošetrovateľky.
"Nathaniel," vydýchol v okamihu, čo si ma všimol. Vyzeral prekvapene, akoby nerozumel, čo tu robím Popravde, tiež som tomu nerozumel. V očiach sa mu však náhle rozsvietil plamienok nádeje, akoby čo i len moja prítomnosť zvyšovala šancu na záchranu ľudí zatarasených v čoskoro horiacom aute.
Omyl, už horiacom.

"Sú uväznení dnuka," zakričal na mňa v okamihu, keď zo strany vodiča vytryskli prvé červenožlté plamene. Olizovali vonkajšie strany čierneho Nissanu, avšak ich žiara mi pomohla rozpoznať umierajúcich pasažierov.
V aute som zbadal mladú ženu, rozvalenú na sedadle vodiča. Hlava zvrátená dozadu, neprítomný výraz, krv vo svetlých vlasoch. Vedľa nej sedel malý chlapček; mohol mať možno desať rokov. Tvár mal skrútenú strachom, ale aj napriek tomu sa usilovne snažil rozopnúť matkin pás. Ten jeho už dávno nebol na mieste.
Duchaprítomné.
Boli to práve dvere zo strany tohto chlapčaťa, ktoré sa pán Finsteel snažil vypáčiť. Za spolujazdcom a vodičom sa v detských sedačkách mykali dvoje bábätká, kričiace a plačúce.
"Pustite ma k tomu," zreval som tak hlasno, až sa pán Finsteel zľakol a odskočil. Využil som to, zdvihol som nohu a celou silou som kopol do dverí, až zapraskali. Rýchlo som sa ich pokúsil otvoriť. Išlo to. Vyvalil sa na mňa kúdeľ hustého dymu, hustejšieho, než nás ešte pred chvíľou obklopoval a po prvýkrát som už aj ja pocítil vysokú teplotu plameňov, ktoré sa k nám postupne približovali. Do očí mi vytreskli slzy a donútili ma zakryť si rukou nos. Za sebou som počul suchý kašeľ pána Finsteela a na chrbte cítil jeho neveriacky pohľad, rovnako ako sa na mňa díval malý chlapček predo mnou.
Kľakol som si k nemu. Začul som húkanie sirén. Už bolo načase.
"Počúvaj," zakašľal som a snažil sa zvýšiť hlas, aby ma bolo dobre počuť, "teraz vyjdeš von a budeš utekať, najrýchlejšie ako vieš k," rozhliadol som sa, "tamtomu kríku, dobre?" opýtal som sa, ukazujúc sa ker, dostatočne vzdialený na to, aby sa chlapčaťa možný výbuch takmer nedotkol.
"A maminka? A sestričky?" chcel vedieť chlapček plačky. Jeho veľké hnedé oči na mňa hľadeli zúfalým pohľadom plným sĺz, ktoré si pravidelne utieral rukávom hrubého svetra. Bol celý červený. Nechápal som, ako vôbec ešte dokáže dýchať a rozprávať bez kašľania a dusenia sa.
"Budú hneď za tebou. Poď," povedal som mu a náhlivo ho vytiahol z auta. Rozbehol sa ku kríku, na ktorý som predtým ukazoval. Medzitým už k nám letela aj Chiara. Všimol som si, že jej oblečenie je roztrhané a na každom viditeľnom kúsku kože má nejaké odreniny. Predpokladal som, že som vyzeral dosť podobne. Pán Finsteel zatiaľ vyberal prvého plačúceho kojenca z auta. Bolo to dievčatko, tvár malo celú červenú a na hlave, presne pod jemnými vlasmi mala veľkú, červenú odreninu, z ktorej tiekli potôčiky krvi a rozmazávali sa jej po lícach, krku a oblečení. Pán Finsteel mi ju podal, zatiaľ čo ja som pobehol pár krokov smerom ku Chiare a vrazil jej ju do rúk.
"Za ten krík! Ku tomu chlapcovi! Rýchlo!" zakričal som jej do ucha, aby ma cez príchodziu políciu, hasičov, záchranku či ktokoľvek to bol, počula. Chiara sa na mňa zmätene pozrela, avšak poslúchla. Posledný pohľad pred tým, než sa rozbehla zdesene venovala rozširujúcim sa plameňom, ktoré už pokrývali celú ľavú časť Nissanu, pomaly sa blížiac aj k autu pána Finsteela. Opäť som sa k nemu obrátil. Na rukách už držal druhé bábä. Na rozdiel od toho prvého, tomuto na prvý pohľad nič nebolo, snáď okrem desivého plaču a očividného šoku. Odskočil som, aby som mu uvoľnil cestu.
"Bežte za nimi!" zakričal som aj naňho. Pozrel sa na mňa nesúhlasnými očami a zakrútil hlavou. Dym začal hustnúť. Takmer som cez neho nevidel, nepomáhali už ani plamene, ktoré už olizovali prednú kapotu auta. Sirény sa približovali.
"Ale tá žena..."
"Ja sa o ňu postarám! Som silnejší ako vy, rýchlejšie ju odnesiem!" Nemali sme čas na hádky.
Pán Finsteel nevyzeral presvedčene, ale aj napriek tomu nakoniec prikývol a rozbehol sa za Chiarou a chlapčekom. Prednou časťou tela som vošiel do auta, chytajúc mladú ženu pod pazuchy, ťahal som ju von. Šlo to ťažko, ale vďaka rýchlej reakcii jej syna, ktorý jej už predtým odopol pás, sa mi po pár sekundách podarilo ju vytiahnuť. Posadil som ju na cestu, čo najďalej od blížiaceho sa ohňa a hneď na to ju opäť vyzdvihol do náručia. Autá záchranky a polície zastavili. Hasiči boli pár sekúnd za nimi. Rozbehol som sa za ostatnými.
Periférnym videním som videl mužov v uniformách vystupovať a blížiť sa k autu. Zbadali ma. Zrýchlil som, ak to vôbec ešte bolo možné. Cítil som, že sa niečo zlé stane. Pevne som zovrel očné viečka a potom to počul.
Ohlušujúci zvuk výbuchu.

***

Život sa život.
Do očí mi niečo zasvietilo.
"Prestaňte," zamumlal som omámene, snažiac sa otvoriť oči. Svetlo okamžite zmizlo a ja som nadvihol očné viečka, žmurkajúc sa snažil zaostriť na človeka, ktorý sa nado mnou skláňal. Bol to muž, mal hnedú briadku, mäsitú tvár a malé oči vsadené hlboko pod čelom. Zažmurkal som ešte raz. Na sebe mal záchranársku uniformu. Prišiel mi nejaký povedomý.
Keď som už dokázal udržať oči otvorené dlhšie ako tri sekundy, pomohol mi posadiť sa a ja som si všimol, že má dlhé zašednuté vlasy, na temene hlavy stiahnuté do ohonu.
"Pán Clark?" uškrnul som sa, pri myšlienke na to, že som na prvý pohľad nespoznal Traxinho otca.
"Nathaniel, Nathaniel, do čoho si sa to zase zaplietol?" opýtal sa s povzdychom. "Otvor oči," prikázal mi. Urobil som, čo odo mňa chcel. Opäť mi do nich zasvietil natoľko, až ma to na chvíľu oslepilo. Potom to svetlo vypol a niečo si zamrmlal. Nijako zvlášť ma nezaujímalo, čo to bolo.
"Ako sa cítiš?"
"Akoby ma prešiel traktor a potom po mne poskákal nejaký dinosaurus," odpovedal som ju popravde. Traxin otec sa pobavene pousmial.
"Aspoň nestrácaš zmysel pre humor," podotkol veselo. Potom zvážnel. "Čo presne sa stalo?"
Zopakoval som mu všetky okolnosti, ktoré som si pamätal a dávali mi zmysel. Keď som skončil, napadlo ma, že stále neviem, kde sú ostatní. "Čo sa stalo s tými deťmi a tou ženou? A čo Chiara a pán Finsteel?"
Pán Clark sa na mňa vážne pozrel. "Pán Finsteel je v poriadku, je v poriadnom šoku a má zopár modrín z nárazu, ale nie je to nič vážne. Slečna Valentová je na tom rovnako, aj keď má slabší otras mozgu. Obaja sú ešte stále tu, práve ich vypočúvajú. Tomu chlapcovi- Oliverovi- nie je vôbec nič, okrem hlbokého šoku, do ktorého po nehode upadol. Jeho dve malé sestry majú obe silný otras mozgu, jedna z nich musela byť dokonca prevezená na operačné. Čo sa týka ich matky, tá je na tom veľmi zle. Má vnútorné krvácanie a nejaké popáleniny z toho výbuchu, nevieme, či to zvládne. Všetkých štyroch brala sanitka pri prvom príchode," odpovedal mi ťažkopádne. "Ja a asistent Johnson sme tu ostali, aby sme sa postarali o teba a ostatných."
Porozhliadol som sa okolo seba a všimol som si, ako sa hasiči ešte stále snažia uhasiť oheň planúci z čierneho Nissanu. Vedľa ich auta stála nejaká schúlená ženská postava- prekvapene som si uvedomil, že to musí byť Chiara- ktorá odpovedala na otázky policajta naproti nej. Policajti boli vlastne rozostavaní po celom okolí, riešili niečo s hasičmi a pánom Finsteelom a Chiarou a záchranármi a neviem ešte kým.
V tom mi zrak padol na ďalšieho dôstojníka, ktorý práve zatýkal nejakého nízkeho mužíčka. Pána Finsteela. Ruky mu spútal za chrbtom a viedol ho smerom k policajnému autu. Našim smerom mieril ďalší muž v policajnej uniforme.
"Prečo ho zatýkajú?" opýtal som sa ho, keď k nám došiel.
"To on spôsobil tú nehodu," odpovedal mi prísne. "Alebo to tak aspoň vyzerá. Záchranár Clark, ste hotový? Musíme vypočuť aj vášho pacienta, je dôležitým svedkom," povedal upäto.
Traxin otec pokrútil hlavou a pomohol mi postaviť sa. "Teraz sa prebral, dôstojník Simpson. Musíme ho najskôr vyšetriť," odvetil pán Clark chladne. Podoprel ma a vykročili sme.
"Nech vám to dlho netrvá, záchranár!" zakričal Simpson za nami. Pretočil som očami a lepšie sa o pána Clarka oprel.
"Je to idiot," zahučal Traxin otec otrávene. "Ignoruj ho."

***

Presne ako vo filme, bežalo mi hlavou.
Stál som vedľa hasičského vozidla, s dekou omotanou okolo ramien a Chiarou chúliacou sa mi v náručí, zatiaľ čo ma dôstojník Simpson vypočúval.
V ušiach mi búšilo, bolelo ma celé telo a mal som pocit, že sa každou chvíľou zrútim k zemi. Ak by som to však urobil, asi by ma tento dement obvinil zo simulácie.
Pán Clark aj asistent Johnson, ktorí ma obaja vyšetrovali, mi povedali, že to so mnou nevyzerá na nič vážne. Pár odrenín, z výbuchu zaľahnuté uši, pár menších a nie priveľmi rozsiahlych popálenín. Možný slabý otras mozgu, ale to nepredpokladali, moju bolesť hlavy pripisovali poškodeným ušiam. Ako liečbu odporučili oddych a obmedzený fyzický pohyb. Ako hovorím, nič vážne.
Dúfam, že to s rodičmi ukecám na to, aby som pohol ísť do školy, premýšľal som.
"Takže ste vybehli sem, vykopli dvere a vytiahli všetkých, čo v tom aute boli, ak tomu správne rozumiem, pán Bannack?" opýtal sa policajt už asi tretíkrát.
"Nie, ja som vytiahol len toho malého chlapca..."
"...Olivera Whitea," skočil mi do reči.
"...áno, Olivera, a potom jeho matku. Tie dve batoľatá vytiahol pán Finsteel," zopakoval som mu ešte raz. Ako Traxin otec povedal, tento Simpson bol idiot. Dal som si záležať na tom, aby som znel naštvane.
"Samozrejme. Odkiaľ poznáte pána Finsteela?" Načo mu asi toto bude?
"Je to syn školskej ošetrovateľky. Párkrát za ňou bol v škole," odpovedal som rozladene a pretočil očami. Simpson na mňa zagánil.
"Videli ste ho?"
"Asi že," vyštekol som naňho už netrpezlivo. "Inak by som vám to-"

"Nathaniel!" počul som niečí výkrik. Pootočil som hlavu a zbadal som mamu, ako ku mne celá vystrašená beží. Uľavene som sa usmial. Otec jej bol v pätách. Pustil som Chiaru a otočil som sa ku nej, aby ma mohla objať. Chiara jemne zaspätkovala, avšak dôstojník ju stačil včas chytiť, aby nespadla. Aspoň na niečo je dobrý.
"Nathan," hlesla mama, keď ku mne dobehla a obomkla okolo mňa svoje ruky. "Tak som sa bála, keď nám zavolala polícia, že bola nehoda a že si-"
"To je v poriadku, mama. Som v poriadku," prerušil som ju chlácholivo.
"Čo sa tu vlastne stalo, Nathan?" opýtal sa ma otec, rozhliadajúc sa okolo seba. Na tvári mal zamyslený výraz, trochu šokovaný. Tiež by ma táto scéna šokovala, ak by som nebol prítomný v dobe, keď to bolo ešte horšie. Výbuch čierneho auta zmietol nielen jeho okolie, ale aj červené auto pána Finsteela, ktoré bolo na časti. Niektoré sa dokonca skotúľali dolu kopcom, iné už hasiči pomaly odstraňovali. Čo ma ale potešilo, bolo, že ker, za ktorý som Oliverovi a ostatným kázal sa skryť, zostal nedotknutý. Výbuch ho nedosiahol.
"Išiel som si zabehať, v parku som stretol Chiaru. Šli sme na zmrzku. Keď sme sa vracali, videli sme túto nehodu. Pomohli sme dostať jej účastníkov z auta. Boli to nejakí Whiteovci," zopakoval som to už po šiestykrát. Raz som to hovoril pánovi Clarkovi. Druhýkrát asistentovi Johnsonovi. Trikrát Simpsonovi a teraz otcovi. Mama ma pustila a tiež sa rozhliadla okolo seba. Otec mi položil ruku na rameno.
"Skontrolovali ťa už záchranári?" opýtal sa ma.
"Hej, tesne predtým, než ma začali vypočúvať. Vraj mi nič nie je, len nejaké odreniny a zaľahnuté uši, však vieš, z výbuchu. Kontroloval ma Traxin otec, takže myslím, že je to v poriadku," povedal som mu, snažiac sa znieť bezstarostne. Otec na mňa hodil prísny pohľad.
"Neber to na takú ľahkú váhu, Nathaniel," povedal mi. "Idem sa opýtať Michaela, ten to zľahčovať určite nebude." S tým k nemu zamieril. Unavene som si povzdychol a obrátil sa späť k Simpsonovi.
"Máte ešte nejaké otázky?" Vlastne ma to nezaujímalo, nepredpokladal som, že s mojimi rodičmi v tesnej blízkosti bude mať chuť sa ma niečo pýtať.
"Vlastne áno, pán Bannack."
Prekvapene som sa na neho pozrel, ale neprotestoval som. To sa ale nepáčilo mame.
"Dôstojník, môj syn sa k výsluchu dostaví, až bude zdravotne v poriadku. Neviem, či ste už stihli vypočuť aj toto dievča, avšak pre ňu platí to isté," vložila sa do toho mama autoritatívne.
Simpson sa na ňu nepriateľsky pozrel. "To len predĺži vyšetrovanie, pani Bannacková."
"Toho sme si vedomí, ale myslím si, že je zbytočne vsádzať Nathanielov život, keď výsluch môže prebehnúť o deň neskôr. Dovidenia, pán dôstojník. Manžel sa vám ozve, kvôli detailom z vyšetrovania."
"Nathaniel," pozrela sa na mňa s očakávaním, prešla ku Chiare, aby ju mohla podoprieť a vykročila vpred.
"Dovidenia," povedal som aj ja a zdalo sa mi, že som niečo podobné počul aj od Chiary.
Simpson po mne hodil škaredý pohľad, ale mlčal. Jeho posledné: "Dovidenia." som už takmer nevnímal.

***

V aute sme počkali na otca, ktorý nás hneď potom zaviezol do nemocnice. Najprv som bol prekvapený, čakal som, že mu slovo pána Clarka bude stačiť, avšak otec vysvetlil, že práve Traxin otec mu to odporučil. Ako záchranár nemal dosť prostriedkov na to, aby nám s Chiarou určil presnú diagnózu, a tak sme sa museli podrobiť ešte aspoň jedného vyšetreniu.

Po rýchlej zdravotnej prehliadke v nemocnici, kde lekár prakticky len potvrdil to, čo nám predtým povedali záchranári- len odreniny, pár popálenín a zaľahnuté uši- a ako liečbu mi odporučil jedine odpočinok a hojivú masť, ktorú mi rovno aj dal, sme šli domov. Chiaru sme museli nechať v nemocnici, doktor tvrdil, že jej otras mozgu by mohol spôsobiť väčšie problémy, tak si ju nechal na pozorovanie. Cesta v aute mi priniesla odpovede otázky typu, "Kde ste nechali Stellu?" či "Koľko je hodín?" a rovnako som sa pokúsil aj rodičom vysvetliť, čo presne sa stalo, ako a prečo, a čo som tam robil ja.
(mimochodom, Stellu už stihli zaviesť do školy a bolo trištvrte na osem)

Domov sme sa dostali tesne pred ôsmou- čo znamenalo, prvú hodinu nestíham ani ak by som sa dokázal teleportovať, čo bohužiaľ nebolo mojou schopnosťou. Na môj návrh, že aj dnes, po tomto všetkom pôjdem do školy rodičia nezareagovali kladne, nezdal sa im dokonca ani môj argument o teste zo španielčiny (ktorý som si bohužiaľ nevymyslel, vážne som ho dnes písal), nerozumeli totiž, prečo som sa do tej školy tak hnal. Popravde, tiež mi to nedávalo zmysel, ale mal som pocit, že tam ísť musím. Avšak nebol som otcovým a maminým zlatým chlapčekom nadarmo. Presvedčil som ich, pod jedinou podmienkou, že dnes nepôjdem na tréning.
Pokrčil som im na to ramenami, dnes to snáď zvládnu aj bezo mňa. Jay ma ako kapitána nahradí. A ak nie on, niekto sa určite nájde. O to som sa nebál.

Po príchode domov som sa rýchlo osprchoval, prezliekol, naraňajkoval sa, zjedol nejaké lieky proti bolesti a zobral si učebnice aj poznámky z domu, len aby som sa nechal mamou odviezť priamo pred školu. Do školy ma mama neviezla už niekoľko rokov. Keď sme tam došli, pobozkala ma na čelo a konečne ma so slovami "Buď opatrný. Ľúbim ťa." nechala vystúpiť.

Bolo osem tridsať. Prvá hodina, ktorú som mal mať len s Jayom (zemepis), keďže Trax mala zas biológiu, bola v plnom prúde. Nechcelo sa mi tam ísť. Aj tak o necelých dvadsať minút končila. Preto som si radšej sadol na lavičku pred učebňou, vybral mobil, ktorý dnešný deň nejako zázračne prežil a opäť si otvoril Angry Birds. Tentokrát sa mi až tak dobre nedarilo. Kým som nezačul zvonček, podarilo sa mi úspešne prejsť len tri hry, čo bolo oproti ránu dosť úbohé.
Keď sa otvorili dvere od triedy a študenti sa začali vyhŕňať, len som sa pohodlne oprel o stenu. Vedel som, že Jay bude vychádzať ako posledný, pravdepodobne spolu s Fredom, členom nášho basketbalového tímu.

Keď som však zbadal Jayovu postavu vybehnúť z triedy ako prvú, tesne nasledovanú vyššou Fredovou figúrou a rovnako vysokým hnedovlasým dievčaťom (ktoré, ako mi neskôr došlo, bola Jane), dosť ma to prekvapilo, a tak som sa hneď postavil, pripravený vyštartovať za nimi. Zabudol som však na okolnosti dnešného rána, a tak som kvôli bolesti svalov skončil opäť na lavičke, tentokrát sa do stoja štverajúc pomalšie.
Pomedzi moje snaženie z triedy postupne vychádzali študenti. Videl som všetky známe tváre. Niektoré sa mračili, iné vyzerali dosť šokovane, nesúhlasne a zmätene. Našli sa však aj takí- ako napríklad Serena Wittstocková, ktorí sa spokojne usmievali. Vlastne nie, jediný kto sa tak tváril bola Serena a hneď po nej odchádzajúci Hell.
Rozladene som sa zamračil. Čo zas Jayovi urobil?

"Hengist," povedal som chladne. "Čo sa stalo?"
Čiernovlasý chlapec sa mykol a šokovane sa ku mne otočil. Jeho takmer biele oči sa stretli s mojimi a ja som si všimol, že boli mierne rozšírené. Šok však rýchlo zakryl svojou typickou povrchnou nafúkanosťou a uškrnul sa na mňa.
"Nič," povedal nafúkane. "Len ten úbohý polovičný konečne dostal to, čo si zaslúži." Ucítil som, ako to vo mne začínalo vrieť. V hlave mi začalo pulzovať. Pozrel som sa na Hella so zúženými očami.
"Hell," precedil som jeho prezývku skrz zuby. "Čo si mu urobil?"
"Nič," vložila sa do toho Serena škodoradostne, aj keď som v jej hlase postrehol mierny strach. "Len mu povedal to, čo si o takých ako je on všetci myslíme."
"Všetci? Myslíš seba a jeho, však, zlatko?" priblížil som sa k nej. Dúfam, že som v tej chvíli vyzeral rovnako naštvane, ako som sa cítil. Nevedel som síce, čo mu povedali, ale podľa toho, ako Jay reagoval som neočakával nič priemerné ako vždy. Toto muselo byť poriadne zraňujúce, že to tak zobral aj Jayden.
"Teraz vám niečo poviem, dobre? Nepribližujte sa k nemu. Nehovorte s ním. Neozývajte sa k Jayovi, Trax, mne, Jane, k nikomu. Ak budem počuť, že ste urazili ešte niekoho iného, koho schopnosť sa plne nerozvila alebo má len polovičný pôvod, urobím vám so životov peklo, je vám to jasné? Serena, Hell?" Do svojho hlasu som vložil všetku Bannackovskú vražednú silu, akú ma kedy otec naučil. Vyzeralo, že to zabralo. Obaja odo mňa o krok ustúpili.
"Áno," hlesla Serena. Hell sa na mňa len zdesene pozeral, snažiac sa pozbierať kúsky svojej dôstojnosti.
"Nerozvila?" povedal nakoniec posmešne. "Takto ho vy všetci utešujete?" na perách mu hral fanatický úškrn.
V hlave mi niečo vybuchlo. Cítil som, akoby sa mi do žíl vlieval nový adrenalín a ani som si neuvedomoval, čo robím. Prirazil som ho o stenu a spokojne som sledoval, ako sa dusí.
"Je ti to jasné, Hellshit?" zavrčal som mu do tváre tichým, výhražným hlasom. "Všetko," uchopil som ho za krk, "čo," stisol som, "som," priblížil som sa k nemu, "predtým," naše tváre boli od seba pár centimetrov, "povedal?" Cítil som jeho strach. Nikdy som k nemu nebol tak blízko. Neveril som, že ešte včera sa mi tento malý hlupák ospravedlňoval a ja som si myslel, že by sme sa mohli rešpektovať. Nikdy už o takej hovadine nebudem ani rozmýšľať.
Prikývol.
Pustil som ho a nechal ho spadnúť na nohy. Sledoval som, ako sa zviezol k zemi. Serena už dávno utiekla.
"Pamätaj na to."

***

Po ceste k učebni ekonomiky, kde sme mali mať druhú hodinu som sa zrazil s Trax. Náraz do nej mi opäť pripomenul dnešné ráno, vec, na ktorú som pri konfrontácii s Hellom zabudol.
"Theo!" skočila na mňa Tracey šťastne. "Kde si bol? Ráno sme ťa nemohli nájsť! Zas si zaspal? A nevieš kde je Jay? V triede nie je, ani on, ani Jane, nebol si tam ani ty-"
"Hej, hej, mierni sa, Trax. Neviem čo presne sa stalo, ale Hellshit mu niečo povedal. Videl som ho utekať z učebne, spolu s Jane a Fredom," povedal som jej.
"Hengist? Zas? Čo také by mu mohol povedať, že sa to Jaya dotklo natoľko, že utiekol? Veď sa navzájom stále urážajú!"
"Netuším, ale uistil som sa, aby sa to už nikdy neopakovalo. Poď, hodina začína za pár minút, musíme ich nájsť," popohnal som Trax.
"Uistil? Theo. Čo si urobil? A kam to vlastne ideme?"
"Len som Hellovi povedal pár vecí, ktoré si snáď vezme k srdcu a prestane otravovať. Kde by sa mohli skryť, ak by nechceli, aby ich niekto našiel? Šatne, predsa!"
"Povedal? Vyhrážal si sa mu, však? Ale do má predsa kľúč len tréner a kapitán."
"Tak trochu. To je aj tak jedno. Zabúdaš na to, že som kapitán. Fakt si si myslela, že si Jay neurobí kópiu?"
"Nie je to jedno. A dúfala som, že dodržíte aspoň túto časť školského poriadku."
"Ja si myslím že je, ale to je jedno. Existuje snáď ešte niečo, čo sme neporušili?"
"Theo," začala Trax opäť, ale to už sme boli pred šatňami. Potiahol som za kľučku. Bolo odomknuté. Museli tu byť. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Tracey bola hneď za mnou. Počuli sme tlmené hlasy. Museli byť v druhej miestnosti.
Prešli sme prvú miestnosť a pomaly sme už začínali rozoznávať aj slová a vety, ktoré Jay, Jane a Fred skladali.

"Je to debil, nič si z neho nerob..." hovoril práve Fred.
"Robí si z teba srandu len preto, lebo ti závidí..." snažila sa Jaya presvedčiť Jane.

Jay, ktorý držal svoju hlavu sklopenú, na Janeinu poznámku vystrelil nahor a zabodol sa do nej očami. "A čo mi asi tak môže závidieť? Veď má všetko čo chce, preboha!" znel zúfalo.

"To nie je pravda!" povedala Jane nahnevane. "Nemá kamarátov, nemá nás! Nemá tvoju veselú povahu, tvoju sebadôveru. Jeden kamarát mi povedal, že musíš veriť sám v seba, pretože ak ty stratíš vieru, ostatní stratia omnoho viac.Jediné, z čoho si robí Hellshit srandu je tvoja schopnosť. On ale nechápe, že to malé svetielko na tvojej dlani je to jediné, ktoré dokáže prežiariť deň, to jediné čo dokáže zahnať nočné mory, rovnako ako aj tvoj úsmev dokáže zlepšiť náladu všetkým tvojim priateľom, aj tvoja moc dokáže zachraňovať duše. Ako sa to hovorí? Svetlo na konci tunela? Malé svetielko v temnote? Hovorí ti to niečo? Mne áno, nádej." Jane znela veľmi presvedčene a zapálene. Zistil som, že sa usmievam. Keď som sa pozrel na Trax, uvedomil som si, že nie som jediný. Aj jej sa Janeina reč dotkla, o to viac, že mala absolútnu pravdu.
Jayden vyzeral ohromene, Fred rovnako. Ani jeden z nich nečakal takýto výlev.

"Posledné svetlo nádeje v temnom živote. To si povedala veľmi dobre, Jane," ozval som sa odo dverí. Tracey ma obišla a prešla k Jayovi.
"Presne ako Jane povedala," usmiala sa naňho láskyplne. "Nezáleží na tom, čo Hellshit povie. Nezabúdaj na to. Sme tu s tebou a pre teba tu aj zostaneme, či chceš alebo nie. Ty naše svetielko."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama