TMB -3.kapitola- Každá akcia má reakciu (C)

29. července 2014 v 18:46 | Dí de Fast |  Tajomstvo mestečka Bannack ( s Lexi )
Ďalší diel poviedky :) Znova sme to museli rozdeliť, no dúfam, že to bolo posledný krát :)
Dúfam, že ste ešte nezabudli dej tak ako mi s Lexi :D
PS: Ďakujeme za každý komentár či hviezdičku :) + prípadné otázky ;)
PPS: Ďalšia kapitola už je písaná spoločne, takže sa máte na čo tešiť :)

/Casey/

"Prosím Casey, posaď sa. Všetko ti vysvetlím." Nervózne sa hrýzla do spodnej pery. Vyhľadal som pohľadom ten jej. Modrá sa vpíjala do škoricovej. Opatrne som sa posadil a netrpezlivo sa na ňu zahľadel.
"Vieš Casey, všetko to začalo ešte dávno pred tým než ste sa vy s Reyom vôbec narodili. Vieš prečo sa toto mesto volá Bannack?" Zavrtel som hlavou. Nezaujímal som sa o to. Toto mesto som mal na háku.
"Mesto Bannack je pomenované po jeho zakladateľovi Wilfredovi Bannackovi. Už keď bol dieťa bol iný ako jeho rovesníci, mal zvláštnu schopnosť, ktorú nik nedokázal pochopiť. A predsa len, vieš veľmi dobre, že ľudia radi a často odsudzujú to čo nepoznajú. Vyhlásili ho za čarodejníka. Chceli ho upáliť, no mladý Wilfred použil svoje schopnosti na záchranu, a tak sa mu podarilo utiecť. Dlho cestoval a vďaka tomu spoznával nových ľudí. Takých ako bol on sám, so zvláštnymi schopnosťami. Mnohých ľudí zachránil od ich popravy a vzal ich pod ochranné krídla. Tí mu na znamenie svojej vďaky prisahali lojalitu. Spoločne potom založili v roku 1862 toto mesto. Neskôr sa Wilfred oženil s mladou Sierrou Ozerovou. Sierra bola tak ako Wilfred vyhnankyňa. Rod Ozerovcov už odpradávna označovali za čarodejníkov dokonca za vampírov. Možno, že to bolo kvôli ich ľadovo modrým očiam alebo kvôli tomu, že už od dávnych čias žili v zámkoch a kaštieľoch, hoci sa nepýšili žiadnym kráľovským titulom. I keď to nie je zas také presné. Lucas Ozera, starý otec Sierry, po tajnom sobáši s kňažnou Moirou Donovanovou získal titul lorda a spolu s Moirou utiekol na zámok na hraniciach pri zátoke Dillon. Spolu potom splodili Christiana Ozeru, otca Sierry. No Moiriny rodičia sa s novým neušľachtilým zaťom neuspokojili, a preto na jeho hlavu vypísali tučnú odmenu. A tak sa pre neho svadba s Moirou stala osudnou. Tá po jeho smrti spáchala samovraždu. Malý Christian tak pripadol kráľovskej rodine, čiže jeho starým rodičom. Moiriny rodičia v ňom však priveľmi videli jeho otca, ktorého nenávideli a obviňovali za smrť svojej dcéry, a práve preto ho predali mladému šľachticovi lordovi Nikolausovi Michaelsonovi. Ten bol mladým princom tak očarený, že ho okamžite prijal za svojho a stanovil ho svojim jediným dedičom. O mladom lordovi sa totiž povrávalo, že bol skôr zameraný na rovnaké pohlavie kvôli jeho prístupu k ženám ako panovníčkam. Keď Christian dosiahol veku 16 rokov oženil sa s Natashou, mladou otrokyňou, ktorú Nikolausovi darovala kňažná z Winnekenni na znak mieru potom čo odmietla ponuku na sobáš od Nikolausoveho brata, ktorý sa hneď po jej odmietnutí zabil. Zanedlho sa Christianovi s Natashou narodila dcéra -Sierra. Malá Sierra sa hneď od narodenia podobala svojim predkom. Jej ľadovo modré oči vzbudzovali rešpekt a hlavne strach. V roku 1860, keď mladá Sierra dosiahla veku 18 rokov a mala zasadnúť na trón, spustila sa vzbura. Ľudia sa mladej Sierry priveľmi báli, keďže vedeli o pôvode týchto ľadových očí. Poddaní napadli hrad a založili požiar vďaka, ktorému vyhorel a mladá šľachtická rodina spolu s Nikolausom utiekla do neďalekých hôr. No ľud sa nevzdával a dožadoval sa smrti mladej kňažnej. Christian s Natashou boli zúfalý. Nevedeli ako svoju jedinú dcéru ochrániť, a tak sa rozhodli predstierať jej smrť a ľud usmerniť. Preto nechali mladú Sierru v rukách Nikolausa a vrátili sa k troskám hradu s cieľom vytvoriť bezpečné prostredie pre mladú dedičku. Avšak ľud to nevidel tak svetlo. Ich návrat vzali ako provokáciu a nechali oboch popraviť. Správa o mŕtvom vznešenom páre sa niesla celou krajinou. Sierra nad ich smrťou preplakala veľa dní i nocí a v náhlej agónii sa nechala odviesť Nikolausom z územia jej rodiny. Spoločne došli až do malej dediny, kde sa spoznala s Wilfredom. Bola to láska na prvý pohľad. V jeho očiach videla niečo čo ju nesmierne upútalo a aspoň nachvíľu rozpustilo jej žiaľom pokryté srdce. Samozrejme sa pridala k jeho družine. Dokonca aj Nikolaus sa rozhodol pristúpiť k tomuto spojenectvu. Sierra sprvu nechápala dôvod lojality Wilfredových mužov, no po útoku na ich družinu pochopila. Bohužiaľ Nikolaus nemal také šťastie a vysvetlenia sa nedočkal. Skonal totiž v boji. Sierra bola zdrvená. Wilfred jej bol oporou a stal sa tým jediným, čo ju ešte držalo pri živote. Sám mladý Wilfred jej potom ukázal druhú stranu ich sveta. Odhalil jej svoje schopnosti. Wilfred dokázal čítať myšlienky, manipuloval nimi. I mladá Sierra neskôr objavila zvláštne schopnosti. Sierra ovládala duchovný útok. Stačila jedna myšlienka a bez jediného dotyku dokázala sprelámať kosti. Niekto by sa jej schopnosti možno zľakol, no predsa len nebola jediná s hrôzostrašnou schopnosťou. Vlastne ostatní členovia družiny jej schopnosť len uvítali. Vďaka nej sa mohli lepšie ubrániť a vybudovať si rešpekt. Ich strach zmizol a prevýšila ho potreba usadiť sa. A tak vzniklo mestečko Bannack."

Ale ako to súviselo so mnou? Jednoduchá otázka, na ktorú som márne hľadal odpoveď. Zmätene som sa zahľadel na mamu.
"Casey, moje dievčenské meno je Ozerová." Moje zmätenie nebezpečne stúpalo. Ak bol ten príbeh pravdivý tak sa mama musela narodiť tu. Ale to by znamenalo, že musela zdediť nejaké schopnosti, čo je hlúposť. Nič také predsa neexistuje.
"Casey, ver mi. Je to pravda. I tie schopnosti. Aj ty s Reyom ich máte." Schopnosti?! Tak ja mám nejaké schopnosti? Myslím, že to by som si určite všimol. Zadíval som sa na mamu. Opätovala mi môj pohľad.
"Ja mám tiež dar Casey. Dokážem rozoznať akú má kto schopnosť, a tiež mám vyvinutejšie zmysly. Tvoja schopnosť je však jedinečnejšia, než si dokážeš predstaviť. Vidíš budúcnosť, Casey. Všetky tvoje sny... Nikdy sa ti nestalo, že sa nejaký tvoj sen naplnil?" Prikývol som.
"Tak vidíš. Tvoja schopnosť bola potlačená vďaka tomu, že si bol tak ďaleko od tohto mestečka, no teraz sme späť a tvoje schopnosti sa môžu plne vyvinúť," usmiala sa na mňa. Nesmelo som jej úsmev opätoval.
"Všetci v tomto mestečku majú nejakú schopnosť, no najsilnejšie schopnosti majú hlavné rody. Ten náš Ozerovský a samozrejme všetci potomkovia Wilfreda Bannacka. I keď väčšina z týchto rodov má pasívne schopnosti, to znamená, že ich ovládajú pomocou svojej mysle. Existuje však jedna podmienka, aby mal niekto schopnosti. Musí sa narodiť tu v Bannacku." Ale to som sa tu potom musel narodiť tiež!
"Ja aj tvoj otec sme sa tu narodili. Už od narodenia sme boli priatelia, no naši rodičia s nami mali iné plány. Keď sme obaja dosiahli plnoletosti, zosobášili nás. Ani nie rok po svadbe sme sa rozhodli ujsť, no tieto plány nám pokazilo jedno zistenie. Bola som tehotná. Čakala som Reya. Potom čo sa tvoj brat narodil, nás rodičia nepretržito sledovali a prenasledovali na každom kroku. Nechceli prísť o svojho jediného vnuka. Mali s ním totiž isté plány. Nechceli sme, aby mal naplánovaný svoj život vopred ako sme ho mali my, a tak sme nakoniec náš útek zrealizovali. Asi týždeň po tom, čo sme sa usadili dosť ďaleko, aby na nás tak ľahko nedočiahli som sa dozvedela, že čakám teba. Odsťahovali sme sa do jedného z väčších miest, kde sme nakoniec aj zostali. No podstatné je, že deň predtým než si sa mal narodiť sme sa tajne vrátili do Bannacku a práve vďaka tomu si získal svoje schopnosti."

"Kath?" ozval sa zdola Thomasov hlas.
"Hore!" zakričala späť. O chvíľu sa vo dverách objavila Thomasova hlava.
"Môžem?" zneistel. Mlčky som prikývol.
"Práve som Caseymu vysvetľovala okolnosti tohto mestečka," vysvetlila mama. Skúmavo som sa na Toma zahľadel. Predtým než sme sa sem sťahovali tvrdil, že sa tu narodil. Znamená to, že tiež disponuje nejakou schopnosťou?
"Povedala si mu všetko?" Prikývla.
"V tom prípade by som ti mal ukázať svoju schopnosť, ktorá je tak ako tvoja pasívna. Ovládam telekinézu. Telekinéza je schopnosť hýbať predmetmi pomocou mysle," vysvetlil môjmu zmätenému pohľadu.
"Ukážem ti to." Sklenená váza sa vzniesla do vzduchu. Pomaly priplávala vzduchom až sa zastavila u mňa. Nesmelo som k nej natiahol ruku. Opatrne som ju pritiahol k sebe a obdivne som sa zahľadel na Thomasa.
"Super, čo?" Okúzlene som prikývol.
"Len sa nechváľ," zasmiala sa mama, "keď si na ňu taký hrdý, mohol by si ju využívať na domáce práce." Pousmial som sa nad Thomasovým vydeseným pohľadom.
"Tvoja schopnosť je predsa tiež užitočná, láska. Vlastne ešte viac než moja!" Mama po ňom len hodila skeptickým pohľadom.
"Čo si vlastne potreboval?" opýtala sa ho s povzdychom.
"Chcel som vám len povedať, že zajtra budem celý deň preč, keďže nastupujem do práce a šéf ma požiadal, aby som zaviezol nejaké dokumenty do vedľajšieho mestečka," oznámil.
"Aha, a kedy prídeš domov?" zisťovala hneď mama.
"Až niekedy v noci, takže ma nečakaj."

•••

So zívnutím vyjdem z kúpeľne a cestou si zapínam gombíky. Krátko zaklopem na maminu izbu, na znak, že som vyšiel a odoberiem sa do svojej izby. V rýchlosti odsteliem posteľ a doslova po hlave sa na ňu zvalím.

"Casey! Telefón!" S povzdychom sa znova postavím a upravím si košeľu, ktorá sa mi stihla vyhrnúť. Potom vybehnem z izby a namierim si to k schodom, ktoré beriem po dvoch. Konečne začujem svoje zvonenie a dobehnem do obývačky. Vytiahnem mobil zo zásuvky a nabíjačku hodím na gauč. Zahľadím sa na displej. Samozrejme, Jane. Obhliadnem sa na Toma, ktorý po mne hodí zvedavým pohľadom. Rýchlo hovor zruším a čo najrýchlejšie sa vyberiem do svojej izby. S úľavným povzdychom za sebou zatvorím dvere a zveziem sa po nich do sedu. Znovu sa mi rozozvučí telefón. Tentokrát ho však zdvihnem.

-To sa nehanbíš vypnúť ma?-
-Prepáč.- V telefóne sa ozval povzdych.
-Čo už s tebou.-
-Čo si vlastne potrebovala?-
-Musím niečo potrebovať, aby som ti mohla zavolať.-
-Nie, to nie, len som si myslel..- Nestihnem dokončiť, keďže som hneď prerušený.
-Vieš čo? Radšej už nemysli,- odporučila mi.
-Casey? Ako veľmi by ti vadilo keby o tebe vedelo viac ľudí?- Odkiaľ sa v nej zrazu berie všetka tá nervozita?
-Čo tým myslíš?-
-No vieš... Pár mojich kamarátov diskutovalo o tom, že počuli, že sa sem niekto sťahuje a že medzi novými je aj jeden stredoškolák a tak...-
-A tak?- prerušil som ju a nervózne som si prehrabol vlasy.
-Povedala som im, že ťa poznám,- priznala po chvíli.
-Čože?!- zaškrípal mi hlas. Predsa len som si ledva zvykol na šepot.
-Prepáč Casey, netušila som čo tým spôsobím.- Nešťastný povzdych.
-Začínam sa báť, čo tým myslíš.-
-Povedala som, že ťa poznám,- prizná nakoniec.
-Mám sa báť ich reakcie?-
-Chcú ťa spoznať.-
-Jane,- povzdychnem si.
-Nemyslím si, že je to najlepší nápad.- Skúsim jej to vyvrátiť.
-Ja viem Casey. Ale keď ja som im to už sľúbila. Hrozne sa na teba tešia.-
-Je ti dúfam jasné, že s nimi hovoriť nebudem.-
-Už som ich na to upozornila.- Uvoľnene sa zasmiala.
-Kedy sem vlastne chcete nabehnúť?- Tak to vyzerá, že som sa s myšlienkou návštevy tak nejak zmieril. Snáď to nebude až také hrozné.
-Vlastne už zajtra.- Jej nervozitu som cítil až sem.
-Ty si sa načisto zbláznila!- Rozkašľal som sa. Vážne by som mal hlas viac šetriť.
-Casey?! Si v poriadku?- Evidentne som ju vyľakal.
-Nič mi nie je.- Zašeptal som z posledných síl. Snáď ma už ničím nerozruší, lebo to by bol môj koniec.
-Prepáč. Netušila som, že ti to bude až tak vadiť. Možno sa mi to ešte podarí zrušiť.-
-Ako je možné, že ti nikdy nedokážem nič odrieknuť?- zašepcem skôr pre seba.
-To zistíš až keď sa tu viac udomácniš. Predsa len, Bannack nie je len také obyčajné mestečko.- Znamená to, že má nejakú zvláštnu schopnosť? Potom aj tie decká, ktoré prídu s ňou nejakú určite budú mať. Čo ak vďaka nim zistia, že aj ja nie som zas taký normálny?
-Casey? Si tam?-
-Som, neboj. Len som sa trochu zamyslel,- zaklamem.
-Vážne? Nezdá sa mi.-
-Len si mi niečo pripomenula. Koľko vás zajtra vlastne príde?- Zmením rýchlo tému.
-Nó, ja, Tracey, Jayden a Theo.- Theo?! Kde som to meno už počul? Začínam byť paranoidný.
-To nie je až také zlé. Snáď to prežijem.-
-Neboj sa, všetci sú strašne zlatí. Určite sa im budeš páčiť.-
-Koľko majú vlastne rokov?-
-Všetci majú 16 tak ako ty. Budete si rozumieť,- zasmeje sa.
-Keď myslíš.- Povzdychnem si.
-Nemyslím, ja to viem. Prepáč Casey, už musím ísť. Tak zajtra,- rozlúčila sa.
-Zajtra,- zašeptám do hluchého telefónu. Už teraz mám obavy. Čo ak sa prerieknem? Čo ak zistia, že mám zvláštne schopnosti? Čo ak sa im nebudem páčiť? Čo ak si budú myslieť, že som divný? Všimli ste si, že sa svet skladá zo samých čo ak?

"Zlatíčko? Už spíš?" Ozve sa nesmelé zaklopanie. Rýchlo odhodím mobil na stoličku a postavím sa. Potom siahnem po kľučke a zahľadím sa do maminej prekvapenej tváre. Asi čakala, že už budem dávno v posteli.
"Dúfala som, že mi poradíš," objasnila dôvod svojej neskorej návštevy. Pousmial som sa a pustil ju ďalej. Zatvoril som za ňou dvere a pohodlne sa usadil na posteli.
"Rozmýšľala som, že by som si mohla nájsť nejakú prácu, aspoň na čiastočný úväzok. Nechcem, aby si to pochopil zle. Predsa len som tvoja domáca učiteľka, no chcela by som skúsiť niečo nové. A tak som sa ťa chcela spýtať či by ti to nevadilo." S obavou sa na mňa zahľadela. Vadiť? Samozrejme, že nie. To je to najmenšie, čo pre ňu môžem urobiť. Zavrtím hlavou na nesúhlas.
"To som rada. Vieš, že by som pre teba spravila čokoľvek." S úsmevom ma pohladila po vlasoch. Pousmial som sa.
"Rozmýšľala som, že by som sa mohla popýtať v miestnej škole, keď už mám tu možnosť." Treba uznať, že tam u nás takúto možnosť nemala. Síce sme tam pár škôl mali, no žiadna nevyhovovala jej časovému rozvrhu.
"Tak fajn. Už idem, nech sa môžeš pokojne vyspať. Dobrú noc." Pobozkala ma na čelo. Pousmial som sa a prikývol som v znamení odpovede.
"Sladké sny." Naposledy sa obhliadla a zhasla svetlo.

Zavŕtal som sa do vyhriatej periny a upravil si vankúš. Viečka mi pomaly klesli a s rukou pod hlavou som sa zanedlho presunul do ríše snov.

Škrípanie bŕzd. Hlasný výkrik. Posledný tlkot srdca. Spomaľujúci tep. Krv stekajúca po čiernych oknách. Sklo sa vysypalo na betón. Vzduch do seba vdýchol čierny dym.
"Zavolajte záchranku!"
Húkanie sirén. Zdesený výkrik. Riasy pomaly prekryli krištáľovo modré oči.
"K-kath.." Zasýpanie.
"Nie!" Slzy stekajúce po tvári. Auto konečne obklopili plamene. Nevládna ruka klesla na zem. Hnedovláska sa naposledy zahľadela na svojho milovaného, než jeho telo zahalili plamene. So slzami v očiach sa zrútila k zemi. Muž v uniforme pristúpil k horiacemu autu. Snažil sa o záchranu. Márne. Okolie pohltil zvuk výbuchu. Deti začali vydesene kričať. Zrútil sa v depresii na zem. Schúlil sa do klbka a ramená sa mu začali otriasať o niečo viac. Už sa nesnažil krotiť potoky rinúce sa mu zo škoricových očí.
"Nie," zdesene zašeptal, no to už mŕtvy muž nemohol počuť. Už nikdy sa mu nepodarí začuť ľúbezný zvuk jeho hlasu. Už nikdy nezačuje ako ho prvý raz osloví. Už nikdy nedostane možnosť po prvý krát sa s ním porozprávať ako otec so synom, hoc nevlastným.
"ZMEŇ TO!!!!!"
So zdeseným výkrikom som sa vyhupol do sedu. Zhlboka som oddychoval a srdce mi bilo ako splašené.
"Nie," zašeptal som plačky. To nie je pravda. To nemôže byť pravda! Musím... musím to zmeniť! Len ja to dokážem, musím. V rýchlosti som sa natiahol po mobile. Stisol som hlavné tlačidlo a so zadržaným dychom čakal, až sa rozsvieti displej. 5:15. Ešte mám čas. Rýchlo som odhodil perinu a vybehol z izby. Na schody som skoro nevidel ako som sa ponáhľal. Konečne! Zahliadol som cíp čiernej košele.
"Tom!" Po prvý krát som vyslovil jeho meno. Prekvapene sa zastavil a otočil sa čelom ku mne. Pribehol som až k nemu a zachytil som ho za rukáv košele. Nechápavo sa na mňa zadíval.
"Casey, čo sa deje?" Evidentne bol ešte vykoľajený z toho, že som na neho prehovoril. Bezradne som sklonil hlavu.
"Casey, Thomas, čo sa deje?" Objavila sa na schodoch rozospatá mama a so zívaním si upravila župan.
"Chcel som odísť, keď sa tu objavil Casey." Vďaka bohu, to s oslovením zamlčal.
"V tom prípade by si nemal nikam ísť. Predsa len nezabúdaj, že Casey sa narodil tu v Bannacku. Caseyho schopnosť je jasnovidectvo. Ak ťa nechcel nikam pustiť, znamená to, že videl niečo zlé. Vážne by si mal radšej ostať doma," objasnila mu mama situáciu.
"Nemôžem, rád by som, ale nemôžem. Nechcem hneď prvý deň prísť o prácu," povzdychol si.
"Tak tam zavolaj. Veď sme v Bannacku. Určite to pochopia."
"Skúsiť to môžem, ale nič nesľubujem." S povzdychom vytiahol z vrecka mobil a ja som ho konečne pustil. Thomas vytočil číslo a s mobilom priloženým k uchu odišiel do vedľajšej miestnosti.
"Casey." Pristúpila ku mne mama a prehrabla mi rukou vlasy. So slzami v očiach som ju pevne objal okolo pása a zaboril hlavu do jej ramena. Mama si ma okamžite pritiahla bližšie k sebe a začala ma chlácholivo hladiť po chrbte. Vďačne som ju pohladil po vlasoch a pevne zatvoril oči.
"Vyzerá to, že nakoniec odchádzam o hodinu neskôr. Viac sa mi bohužiaľ zjednať nepodarilo." Prebehol nás pohľadom. Potom k nám pristúpil a pohladil ma po ramene. Odtiahol som sa od mamy a zahľadel sa mu do očí. Tom ku mne natiahol ruky a ja som sa nechal vtiahnuť do jeho náručia.
"Ďakujem," zašeptal mi do ucha. Pomaly ma pustil a s úsmevom mi rozstrapatil vlasy.
"Poď si ľahnúť Casey, je skoro." Pohladila ma mama po zápästí.
"Ak dovolíš Kath, ujmem sa toho. Ty si bež ľahnúť." Usmial sa na mamu. Tá ma rýchlym pohľadom skontrolovala a po mojom prikývnutím sa vybrala späť do svojej izby.
"Ta poď." Pousmial sa na mňa a opatrne ma vzal za zápästie. Odviedol ma do izby a uložil do postele.
"Mimochodom Casey, máš nádherný hlas." S úsmevom sa posadil na kraj postele. Nesmelo som mu úsmev oplatil a čakal čo ďalšie z neho vyletí.
"Neboj sa, Kath nič nepoviem. Bude to naše malé tajomstvo, čo povieš?" S úsmevom prikývnem.
"Len dúfam, že to nebolo naposledy. Vieš, nenahneval by som sa keby si občas stratil nejaké to slovíčko." S pousmiatím ma pohladil po vlasoch. Mlčky prikývnem.
"Mám ťa rád CJ, nezabúdaj na to." Teraz alebo nikdy. Mlčky mu skočím okolo krku až sebou hegne, no ustojí to a pritisne ma k sebe.
"Aj ja teba," zašeptám.
"Ďakujem." Za čo ďakuje? Prekvapivo sa od neho odtiahnem a nechápavo mu pozriem do očí.
"Za to, že si sa mi otvoril. Ďakujem CJ," zopakoval s úsmevom. Opätoval som mu úsmev.
"Tak a teraz do postele a spať!" zavelil, na čo sa vzápätí rozosmial.
"Ale vážne. Keď nás tu Kath nájde kecať nastopro mi vynadá, že sa kvôli mne nemôžeš poriadne vyspať a nechá ma spať v obývačke." Povzdychne si. So skrytím smiechom si ľahnem späť do postele a Thomas ma zakryje až po krk.
"Tak fajn. Dobrú noc," popraje mi a zatiahne žalúzie, aby sa sem nedostalo raňajšie slnko. Naposledy sa na mňa s úsmevom obzrie a zatvorí za sebou dvere. Spokojne zavriem oči a s pocitom zadosťučinenia sa odoberiem do ríše snov.

Rozospato siahnem po hrajúcom telefóne a rýchlym pohľadom na hodinky zistím, že je po desiatej.
-Halo?- Bez toho aby som sa díval na volajúceho priložím mobil k uchu.
-Nehovor, že ešte spíš.- ozve sa Janin smiech.
-Teraz už nie.-
-Pff, si vyspávaj a ja tu budem makať.-
-Jane, k veci.-
-Jasné sorry. Potrebujem od teba menšiu výpomoc.-
-Odo mňa? A s čím?-
-S literatúrou.-
-Ako ti môže človek, ktorý nehovorí, pomôcť s literatúrou?-
-Normálne. Píšem na literatúru príbeh na tému ,Hľadanie seba´ a neviem sa hnúť.-
-OK. A čo vlastne už máš?-
-Mám dej, no od teba potrebujem niečo dôležité. Píšem príbeh o chlapcovi so zvláštnou schopnosťou. Jeho schopnosť je vytvoriť malú iskru na svojej dlani, a tak si posvietiť na cestu. No v meste kde žije nie je jediný výnimočný. Jeho sok má totižto tiež schopnosť, no omnoho lepšiu a kvôli tomu sa chlapec cíti menejcenný. Všetci jeho kamaráti sa ho preto snažia povzbudiť, aby pochopil, že aj jeho schopnosť je dôležitá...-
-A ako to súvisí so mnou?- preruším ju.
-Potrebujem, aby si vymyslel slová, ktorými ho budú povzbudzovať.-
-To myslíš vážne?- rozospato zamrmlem. Ledva som vstal a ona odo mňa žiada hlboké myšlienky?
-No ták Cay, snaž sa.-
-Okey. Skúsim to. Ale nič nesľubujem!- rýchlo dodám.
-Super Cay, si najlepší.-
-Dáš mi na to aspoň hodinku?- skúsim.
-Máš na to pol hodiny.- V slúchadle sa mi rozoznel pípavý zvuk. Ona to položila!

"Casey?! Si hore?!" Vtrhne mama do izby.
"Super, nezobudila som ťa." V tejto chvíli som rád, že nehovorím, keďže by som jej musel povedať, že jej krik by zobudil aj mŕtveho.
"Chcela som ti len povedať, že Tom už šiel a ja si teraz tiež potrebujem odskočiť do mesta takže tu budeš na pár hodiniek sám," oznámila mi medzi dverami a už jej nebolo.

S povzdychom som sa vyhrabal z perín a odhodil mobil na stolík. Obliekať sa nenamáham a namiesto toho sa snažím nájsť nejaký papier a pero. Moje hľadanie bohužiaľ zastaví nočný stolík, ktorý očividne protestuje, a tak sa ma pokúsil zastaviť. Ublížene si triem narazenú píšťalu a snažím sa zadržať slzy bolesti, ktoré sa mi tlačia do očí. Skákajúc na jednej nohe doskáčem až k škatuliam hodeným pri dverách skrine. Opatrne sa posadím na zem k škatuliam a otvorím tú najbližšie pri mne. Celú ju prehľadám, no žiadne papiere či pero nenájdem. Znova ju zatvorím a odstrčím škatuľu, aby mi nezavadzala. Natiahnem sa po ďalšiu, no ani tá nepriniesla žiaden úspech. Otvorím poslednú a konečne! Papier a pero. Neobťažujem sa s odpratávaním ostatných vecí a spolu s pomôckami sa posadím k stolu.

Bože Jane, čo si mi to zas naložila. S povzdychom tresknem hlavou o stôl a vzápätí sa snažím zamrkať hviezdičky. Jane, kvôli tebe sa zmrzačím! Ako keby to tušila, na nočnom stolíku mi zapípa mobil. S otráveným pretočením očí po neho dôjdem a samozrejme- píše Jane.
-Dúfam, že si na mňa nezabudol. Snaž sa.-
Vážne Jane? Vyzerám snáď ako rýchlik? V živote som nič nepísal. Vážne nechápem ako ma do toho navŕtala.

Natiahnem sa po pero a rukou si podložím hlavu. Tak fajn, mysli Casey! Čo o tom vieš? Iskra, ktorou si svieti na cestu. To je skôr svetielko nie? A svetielko znamená nádej. Asi to mám. Rýchlo sa natiahnem po mobil a vytočím Janino číslo. A ja sa vraj mám hanbiť, že jej vypínam hovory. Tak fajn, napíšem to aspoň na papier. Nech to nezabudnem.

"Musíš veriť sám v seba, pretože ak ty stratíš vieru, ostatní stratia omnoho viac. Budú stratení, keďže tvoja moc je ako tá posledná... tá hlavná nádej. To malé svetielko na tvojej dlani je to jediné, ktoré dokáže prežiariť deň, to jediné čo dokáže zahnať nočné mory. Svetielko v tme. Tak ako aj tvoj úsmev dokáže zlepšiť náladu všetkým tvojim priateľom, aj tvoja moc dokáže zachraňovať duše. Si totiž svetielko nádeje."


Dopíšem poslednú vetu a naprosto spokojný sa pohodlne opriem do stoličky. Potom sa natiahnem po telefón a začnem opisovať text do správy. Tú potom odošlem Jane a zapípanie mobilu ma uistí, že správa bola úspešne odoslaná.

Dúfam, že ti to pomôže Jane.
Teraz už len zničiť papier, aby nevznikli zbytočné otázky.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama