Forsit Amor - 6.kapitola- END

31. července 2014 v 14:50 | Dí de Fast |  Forsit Amor
K tejto poviedke sa už vracať nebudem, tak si to užite :)
Moja prvá dopísaná poviedka! :D

F.A- 6. kapitola - koniec

"Už som vymyslel kam pôjdeme na ten výlet!" oznámi mi Yuuki s nadšením.
"Kam?" Zvedavo sa na neho otočím.
"To je prekvapenie!" s úsmevom prehlási. Zvraštím obočie.
"Yuuki.." začnem, no vzápätí som prerušený.
"Neboj Fló, bude sa ti to páčiť. Mimo to sa tam v pohode dostaneme autobusom a potom je to len chvíľka chôdze. Sľubujem, že sa nám nič nestane," uistí ma.
"Tak fajn." Povzdychnem si porazene. Žiadne ďalšie argumenty ma totiž nenapadajú.
"Si zlato." Pobozká ma. Opätujem mu bozk a jednou rukou ho objímem okolo krku.
"A kedyže to vyrážame?" Zahľadím sa mu do očí.
"No predsa teraz." Usmeje sa. Už zase mi svojím úsmevom vyráža dych.
"Tak fajn len si vezmem mikinu." Kývnem.

O chvíľu už stojí ruka v ruke na autobusovej zastávke a čakáme na ten správny spoj.
"Poď!" Potiahne ma Yuu k práve zastavujúcemu autobusu. Spoločne nastúpime a Yuuki kúpi lístky. Chcem sa ohradiť, no ako vždy ma umlčí svojimi perami. S povzdychom sa posadím na sedačku vedľa Yuua a opriem si hlavu o jeho rameno.
"Ešte stále mi neprezradíš kam ideme?" Zvedavo na neho mrknem.
"Miláčik, to by potom nebolo prekvapenie." Pobozká ma na špičku nosa a ja sa začervenám. Yuuki to vďaka bohu nekomentuje len jeho mierny úsmev ma uistí, že to zbadal.
"Bol si tam vôbec niekedy?" napadne ma. Predsa len je to výmenný študent.
"Isteže bol, zlatíčko," potvrdí.
"Yuuki? Ako dlho vlastne budeš u nás na škole?" opýtam sa konečne na otázku, ktorú sa už pár dní bojím vysloviť.
"Asi dva mesiace, prečo?" Nechápavo zamrká.
"Len tak." Rýchlo skloním pohľad.
"Budem ti aspoň trochu chýbať?" spýta sa so záujmom. Mlčky prikývnem. Chvíľu sa nič nedeje, a tak k nemu zodvihnem pohľad. Oslní ma tým najkrajším úsmevom, aký som kedy videl. Sčervenám.
"Veď aj ty mne zlatíčko. Ale neboj ja sa ťa nevzdám. Každý deň si ťa pekne vyzdvihnem a vezmem na zmrzlinu." Pobozká ma na líčko.
"Ako dlho vlastne bývaš vedľa mňa?" spýtam sa potichu.
"Asi tri roky," odpovie. Prekvapene sa na neho zahľadím. Nikdy predtým som ho nestretol.
"Ale ja som ťa predtým nevidel." Zatvárim sa zmätene.
"Ani sa ti nedivím. Mám totiž školu na opačnej strane mesta takže musím vstávať skôr. Mimo to som sa nikdy nezaujímal o susedov, čo je dosť škoda. Kto by tušil, že mám za suseda také roztomilé kuriatko," zasmeje sa. Buchnem ho päsťou do ramena.
"Nie som kuriatko," zavrčím.
"Máš pravdu, si môj malý lišiačik." Pobozká ma.

"Tak a vystupujeme." Usmeje sa na mňa Yuu a postaví sa. Uhnem sa mu do uličky a spoločne vyjdeme z autobusu. Porozhliadnem sa okolo.
"Kde to sme?" S obavami sa pozriem na Yuukiho. Všade okolo je len les a jedna jediná cesta, ktorou sme sem prišli!
"Neboj." Chytí ma za ruku. Poslušne ho nasledujem, no keď zamieri k lesu zastanem.
"Fló," povzdychne si, "nemusíš sa báť. Nie je to ďaleko. Ak by sme šli po ceste trvalo by to oveľa dlhšie. Nemusíš sa báť, bude sa ti tam páčiť."
"Fajn." Povzdychnem si a zrovnám s ním krok. Yuuki sa len usmeje a pevnejšie ma chytí.
"Ďakujem, že mi dôveruješ." Dostanem pusu na čelo.

"Už sme za chvíľu tam." Usmeje sa na mňa Yuu a následne mi priloží ruku na oči.
"Hej!" ohradím sa a pokúšam sa ju dať dole.
"Neboj miláčik, len chcem aby to bolo prekvapenie," uistí ma o svojich úmysloch. Povzdychnem si a opatrne ho nasledujem. Poslepiačky to vážne nie je žiadna sranda. Normálne čakám kedy o niečo zakopnem a ten pomätenec sa mnou ešte baví. Viem si veľmi dobre predstaviť jeho pobavený úsmev. Už teraz počujem jeho tichý smiech. Je vážne nenápadný!
"Tak a sme tu!" Konečne mi zloží ruku z očí. Zamrkám a následne údivom otvorím ústa.
"Je to nádhera," ohromene vydýchnem.
"Však?" Objíme ma Yuuki zozadu a položí si bradu na moje rameno.

Len si to predstavte. Obrie jazero s nádherne priezračnou vodou a do toho ešte jasné slnko odrážajúce sa na hladine.
"Chodil som sem ešte ako malý. Vždy sme si so Saiom vzali malú loďku a hrali sa na pirátov. Najvtipnejšie na tom bolo, že sme si nikdy loďku neodviazali od móla," zasmeje sa. S úsmevom sa na neho otočím a pobozkám ho na bradu. Yuuki sa ku mne skloní a pobozká ma na ústa. S radosťou mu bozk opätujem a obtočím mu ruky okolo krku. Yuuki ma chytí okolo pása a pritiahne si ma bližšie.
"Láska." Pohladí ma po tvári. Usmejem sa na neho.
"Vieš, že som nakoniec rád, že som s tebou išiel?" S úsmevom ho chytím za tvár a pohladím ho palcom po líci.
"To som rád. Tak poď, prevezieme sa." Chytil ma za ruku a tiahol ma k mólu.
"Prevezieme?" nechápal som.
"Prevezieme," potvrdil. Potom sa postavil na koniec móla a natiahol ruku k vode. Po chvíli som zbadal hrubší povraz až sa nakoniec na dohľad objavila malá drevená loďka. Opatrne ju odviazal a zaviazal o nohu móla. Následne do nej skočil a natiahol ku mne ruku. Pomaly som mu ju podal a nechal sa stiahnuť do loďky. Posadil som sa na jeden okraj, zatiaľ čo Yuuki odviazal loďku od móla. Poposadol som, keď sa loďka zakymácala. Yuu sa posadil oproti mne a vzal do ruky veslá. Pozvoľna odstrčil loďku od móla a začal pomaly veslovať.
"Už si to niekedy robil?" spýtal som nervózne.
"Popravde? Je to prvýkrát čo veslujem, vždycky to totiž robil Sailen," zasmeje sa.

Loďka zastaví. Yuuki ku mne natiahne ruku. Nechápavo sa na neho pozriem, no nakoniec vložím svoju ruku do tej jeho. Yuu si ma stiahne k sebe a posadí si ma na kolená. Nervózne sa zamrvím.
"Všetko je v poriadku. Neboj sa. Neublížim ti. Len nechcem, aby ti bola zima," upokojí ma. Nesmelo sa o neho opriem a on mi obtočí ruky okolo pasu. Položím si ruky na tie jeho a opatrne si s ním prepletiem prsty. Yuu ma pobozká do vlasov a bližšie si ma k sebe privinie. Ani jeden z nás neprehovorí. Len si vzájomne užívame prítomnosť toho druhého. Už ani neviem kedy som si tak zvykol na jeho blízkosť. Pomaly zodvihnem hlavu a pobozkám Yuukiho na bradu. S ľahkým úsmevom sa ku mne skloní a opatrne prejde svojimi perami po tých mojich. Prejdem rukou po Yuukiho hrudi a nesmelo spojím naše pery. Yuu sa okamžite zapojí a bozk prehĺbi.

"Začína sa stmievať. Mali by sme sa vrátiť," skonštatuje Yuu. Neochotne sa z neho zodvihnem a posadím sa späť na svoje pôvodné miesto. Yuuki sa chopí vesiel a pomalými pohybmi nás začne dostávať k brehu.

"Yuu?" oslovím ho, keď už stojíme na brehu.
"Áno?" ohliadne sa na mňa a zastaví. Stisnem jeho ruku a pritisnem sa k nemu.
"Si si istý, že ideme správne? Predsa len je tma..." Nervózne sa hryziem do pery.
"Bojíš sa?" opýta sa ma. Mlčky prikývnem.
"Nemusíš sa báť. Som tu s tebou, ochránim ťa." Pohladí ma po tvári. Sčervenám a v duchu ďakujem, že je taká tma.
"Ďakujem," zašeptám potichu. Vzápätí mi na líci pristane bozk. V tú chvíľu mi tvár zdobí jemný úsmev.

Konečne sa dostane späť k ceste. Spolu s Yuukim sa postavíme k značke a čakáme na najbližší autobus. Ovinie ma chladný vánok a ja sa zatrasiem. Rukami sa objímem okolo pása. Yuuki to okamžite spozoruje a prehodí mi svoju mikinu okolo ramien.

"Nie! Bude ti z-zima. Ja t-to vydržím," ohradím sa hneď, no drkotajúce zuby ma prezradia.
"O mňa sa neboj, zlato. Ty ma zahreješ." Objíme ma rukami okolo pása a položí si hlavu na moje rameno. Otočím sa v jeho náručí a obtočím mu ruky okolo pása. Yuuki ma k sebe pritisne bližšie a začne ma hladiť po chrbte.
"Zlatíčko?" osloví ma.
"Hmm?" spokojne zabručím.
"Neviem či je to najvhodnejšia chvíľa, no nedá mi to." Zhlboka sa nadýchol a znova vydýchol. "Budeš so mnou chodiť?"
"No ja...vieš...veľmi rád." Cítim ako mi horia líca.
"Naozaj?"
"Naozaj," pousmejem sa jeho obavám.

Nenápadne sa postavím sa na špičky a pobozkám ho zľahka na pery. S úsmevom si ma k sebe pritiahne bližšie a pobozká ma. Obtočím mu ruky okolo krku a s nadšením mu bozky opätujem.

Už sa ho nebojím. A nikdy nebudem. I keď ma spočiatku pekne vydesil, nedokážem si predstaviť, že by ma každý deň nezahrial svojím úsmevom.

↓↓↓→V Budúcne←↓↓↓
"Si si tým istý zlato?" Znova sa opýtal, no videl som na ňom, že sa ledva drží.
"Nikdy som si nebol istejší." Dravo som sa mu prisal na pery a obkročmo som sa na neho posadil. Lačne mi bozky opätoval a jeho ruka zablúdila pod moje tričko. Opatrne sa odo mňa odtiahol a zadíval sa mi do očí ako keby sa uisťoval, že mi to nevadí.

"Som. Len. Tvoj," šepkal som mu slovo po slove do ucha a zakončil to hryznutím do lalôčika. Yuuki vrátil svoju ruku pod moje tričko a druhou skĺzol na môj zadok. Znova som sa mu prisal na pery a rukou mu prehrabol dlhé vlasy.

Zlatíčko si ich kvôli mne totižto nechalo narásť. Raz som mu totiž spomenul, že by vyzeral hrozne sexi s dlhými vlasmi a on si ich odvtedy nenechal ani raz ostrihať.

"Miláčik, presunieme sa." Zodvihol sa spolu so mnou a chytil ma pod zadkom, aby som nespadol. Nohami som sa zachytil okolo jeho trupu a rukami ho objal okolo krku. Potom ma opatrne preniesol na posteľ a jemne ma položil do prikrývok. Stiahol som ho na seba a okamžite si ho pritiahol k bozku.

"YUUKI!!!" ozval sa Sailenov hlas na schodisku.

"Zdrháme!" zašeptal mi Yuuki do ucha a za ruku ma vytiahol z postele. S tichým smiechom som sa rozbehol za ním. Yuuki otvoril okno a vyliezol na parapet. Odrazil sa a skočil priamo do môjho okna. Potom sa otočil späť ku mne a natiahol ku mne ruky. Ľahko pokýval hlavou. Zachytil som sa rukami rámu okna, pomaly sa napriahol a skočil. Yuuki ma hneď zachytil a stiahol ma ku mne do izby. So smiechom som sa mu zavesil okolo krku.
"A teraz si len môj." S diabolským smiechom som ho uhryzol do krku. Yuuki zastonal a pleskol ma po zadku. Nadskočil som a tento raz to bol on, kto sa rozosmial.
"Už som ti povedal, že ťa milujem?" Objal ma okolo pásu a bozkami mi začal obsypávať krk.
"Hmm... Už dlho som to nepočul."
"Milujem ťa a ten tvoj roztomilý krčok tiež." Znova ma naň pobozkal. Začervenal som sa.
"Hej!" udrel som ho rukou do ramena na čo som sa rozosmial. "Aj ja ťa milujem, ty môj úchyl." A navždy budem. Slová spečatil bozk.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tayusha / Tayo Hatake Tayusha / Tayo Hatake | Web | 9. srpna 2014 v 17:51 | Reagovat

Miluju tuhle povídku!! T.T
Proč to muselo skončit... T.T

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama