A tak sa to stalo

24. prosince 2013 v 9:26 | Dí de Fast |  Vianočné poviedky
Veselé Vianoce minna! :3 Bála som sa ,že to nestihnem ale nakoniec som včera večer otvorila Word a dopísala som túto poviedku!! :3 Jednu mám ešte rozpísanu vo Worde takže sa ju budem snažiť dnes dopísať!! ^^ Takže si zatiaľ užite túto a prípadne chyby mi hláste ,keďže keď som dopisovala posledné riadky už som poriadne nevidela na klávesnicu.. Dúfam ,že si Vianoce užijete!! Vaša Dí de Fast



A tak sa to stalo - Vianočná poviedka č.1- 2013

Tak a je to tu. Štedrý večer. Ten najkrajší sviatok v roku. V tento deň s mojim miláčikom oslavujeme výročie. Presne pred rokom sme sa dali dokopy. Presne pred rokom som dostal ten najkrajší bozk ,na ktorý nikdy nezabudnem.

"Noel, kam zas bežíš? Mal si mi predsa pomôcť s nákupom!" rozčuľovala sa mama ovešaná taškami.
"Prepáč mami! Meškám na brigádu!" ospravedlnil som sa jej a prebehol okolo nej k dverám. Z botníku som rýchlo vzal tašku a vybehol do bielej krajiny. Miloval som zimu ,no teraz ,hoc by som rád obdivoval zasnežené kopce, som sa ponáhľal do práce. Už pár minút som meškal a jediné uspokojenie mi činila táto biela nádhera vôkol. Vďaka nej som sa mohol vyhovoriť ,že mi meškal spoj.
Dobehol som na zastávku presne s autobusom a rýchlo som vbehol dovnútra. Kúpil som si lístok a usadil sa čo najbližšie k dverám. Netrvalo to dlho a vystúpil som na zastávke tesne pri kaviarni kde som pracoval. Rozbehol som sa k dverám a trhnutím ich otvoril. Nikto okrem Laury, mojej kolegyne a cukrárky, vo vnútri našťastie nebol.
"Meškáš," pokarhala ma hneď vo dverách.
"Prepáč," ospravedlnil som sa jej a razil si to do miestnosti pre zamestnancov. Za chôdze som zo seba strhával zateplené oblečenie a v šatni ho zavesil na vešiak. Nakoniec som si prezul hrubé zimušné topánky za vysoké tenisky a okolo pasu som si zaviazal zásteru.
"Kde je vlastne šéf?" spomenul som si zrazu a vykukol som z dverí ,no nikde som ho nevidel.
"Volal ,že dnes nedorazí ale miesto neho tu vraj zaskočí jeho synovec," odpovedala mi ľahostajne a ďalej sa venovala svojej práci.
"Aha," vypadlo zo mňa nakoniec. Prestal som nad tým premýšľať a šiel som radšej otočiť ceduľku na dverách. Dovnútra sa nahrnuli prví zákazníci a ja moje myšlienky sa zvrhli len a len na prácu.
"Dve cappuccina, jeden veterník a jeden jablková zákusok," zahlásil som Laure objednávku. Laura mi pripravila všetko požadované na tácku a ja som bežal obslúžiť zákazníčky.
"Ďakujem." Zamrkala na mňa. Položil som tácku na stôl a usmial sa. Neriešil som to. Bol som na to zvyknutý. Nie ,že by som to očakával, to zas nie len sa stávalo dosť často ,že ma zákazníčky balili ,či niekam pozývali. Nevadilo mi to. Vlastne mi to celkom lichotilo. I ja sám som musel uznať ,že som nebol k zahodeniu. Veď si to predstavte. Vysoký brunet s nafarbenými koncami na blond a tmavými čokoládovými očami. To som bol ja.
Nad dverami cinkol malý zvonček upozorňujúc na prichádzajúceho zákazníka. Zodvihol som hlavu a zahľadel sa k dverám. To drobné stvorenie mi vyrazilo dych. Viete si snáď predstaviť niekoho krajšieho než drobného sotva stosedemdesiat centimetrov vysokého čiernovláska s mačacími očami? Drobec asi zbadal môj pohľad a pousmial sa s červenajúcimi sa líčkami. Bol roztomilý.
"Ahoj, prišiel som sem na záskok." Prišiel až ku mne a mne až teraz došlo, kto to je. Nikdy by som nepovedal ,že náš vždy mrzutý a rozladený šéf s plešinou a pivným bruchom bude mať tak roztomilého synovca.
"Jasné už sme ťa tu čakali ,tak poď." Pokynul som mu rukou nech ma nasleduje a nezabudol som sa na neho usmiať. Drobec ma ihneď nasledoval a ja som ho doviedol do šatne.
"Tu si môžeš dať veci a tamto si vezmi zásteru." Ukázal som mu na jeden vešiak.
"Vďaka. Mimochodom som Dian," predstavil sa mi.
"Noel." Usmial som sa a potriasol som si s jeho drobnou rúčkou.
"Noel! Kde zas trčíš?!" ozval sa Laurin krik.
"Už bežím," zakričal som späť a utekal som k pultu.
"Vezmi to na trojku." Podala mi tácku a položila na ňu dva taniere, šálku s kávou a pohár minerálky.
"Iste." Prevzal som si ju od nej a odniesol som ju na prislúchajúci stôl. Potom som podišiel k vedľajšiemu stolu a nabral som špinavé náčinie na tácku. Odniesol som ho rovno do kuchyne ,keďže ako poznám Lauru nielenže by s ním nič nespravila, ešte by na mňa aj nakričala ,že ho mám umyť sám ,keďže ona nestíha.
Položil som prázdny tanier a pohár do drezu a začal som ho oplachovať.
"Nechaj to tak, ja to spravím." Objavil sa vedľa mňa Dian a položil mi ruku na rameno.
"Tak vďaka." Usmial som sa a prenechal som mu prácu. Nasledovne som uhol od umývadla a nechal som ho to dokončiť.
"Keby si niečo potreboval zavolaj," oboznámil som mu a vrátil sa späť do kaviarne.
"Odnes to na dvojku." Podala mi Laure hneď vo dverách tácku. Ako keby sa jej niečo stalo ,keby to raz urobila ona.
"Fajn." Vzal som ju od nej, nasadil úsmev a vykročil k stolu. Položil som tácku na stôl a nechal som mladých chlapcov nech si to rozoberú. Hneď sa na to vrhli a ja som prázdnu tácku odniesol na pult k Laure.
"Ešte niečo?" pre istotu som sa jej opýtal.
"Hmm." Prikývla a ďalej si pozerala tie svoje módne časopisy.
"Ehm, Noel?" ozvalo sa neisto z kuchyne.
"Čo potrebuješ?" Vošiel som do dverí a s úsmevom som sledoval ako Dian pobehoval po kuchynke.
"Rád by som to odpratal ale netuším kde čo ide a nerád by som to tu sprehádzal," vysvetlil mi svoj problém. Len som sa zasmial a podišiel som k nemu.
"Tie hrnce patria tam do tej dolnej ľavej skrinky v rohu, taniere do tej pravej a poháre a misky do tamtej hornej pri dverách." Všetko som mu poukazoval a on pozorne počúval pri čom hneď odkladal umytý riad.
"Tak a hotovo. Vďaka za pomoc. Máš ešte niečo?" Otočil sa na mňa s úsmevom.
"Niet za čo. Zatiaľ nie ale počkaj poobede ,to je tu ten najväčší frmol," zasmial som sa.
"Tak to sa mám na čo tešiť," zasmial sa tiež.
"Koľko máš vlastne rokov?" napadlo ma náhle.
"Šestnásť a ty?" oplatil mi otázku.
"Dvadsať jedna," odpovedal som po pravde. Viditeľne sa zarazil.
"Nevyzeráš na to," vysvetlil svoje pozastavenie.
"Hmm, ja viem. Ale musím uznať ,že občas je to výhoda," zasmial som sa.
"Ale zas aj nevýhoda," oponoval.
"To je fakt," dal som mu za pravdu.
"Tvoja priateľka má šťastie," pousmial sa.
"To by mala ,keby som nejakú mal," prezradil som svoj momentálny stav.
"To sa divím," povedal tak potichu ,že keby som nestál hneď vedľa neho, nezaučil by som to.
"A čo ty?" oplatil som mu tentoraz otázku ja.
"Čo ja?" nepochopil moju otázku.
"Máš niekoho? Nejakú priateľku?" vyjasnil som.
"Vlastne nie." Roztomilo očervenal.
"Noel! Kde znova trčíš!" ozval sa vytočený hlas z kaviarne.
"Veď už bežím!" zakričal som späť a nasadil som grimasu. Dian sa rozosmial. Hodil som na neho posledný úsmev a odfrčal som do kuchyne.
"Tak tu si! Kde sa zas flákaš!" okríkla ma hneď a znova zasadla k svojim magazínom. Uškrnul som sa a s táckou v ruke som pribehol k najbližšiemu stolu, aby som obslúžil zákazníkov. Následne som im odniesol ich objednávku a takto pokračoval až do večerných hodín. Vyprevadil som posledných zákazníkov a po prevzatí ich platby, ktorú som hneď odložil do pokladne, som pretočil ceduľku visiacu na dverách.
"Konečne hotovo." Zosunul sa Dian na jednu zo stoličiek.
"Nie je to také ľahké ako to vyzerá ,čo?" Zapadol som vedľa neho.
"Čakal som ,že to bude ľahšie," potvrdil mi moju domnienku.
"Kde je vlastne Laura?" opýtal sa ma.
"Šla domov už pred dvadsiatimi minútami vraj tých pár zákazníkov do záverečnej zvládneme." Zavrtel som nad ňou hlavou.
"Je proste strašne pracovitá ,čo k tomu dodať." Zasmial sa s kvapkou irónie. Nevydržal som to a rozosmial sa.
"Nečakal som ,že budeš tak super," zdôveril som sa s pravdu.
"To mi hovoria všetci. Holt som zdedil gény z druhej strany." Usmial sa. Chvíľku sme tam mlčky sedeli obaja hľadajúc slová až som nakoniec prehovoril ja.
"Mali by sme tu upratať. Za chvíľu už bude tma a nerád by som sa trepal cez celé mesto po tme."
"Tak fajn," súhlasil a zodvihol sa. Nasledoval som ho a zároveň som obe stoličky prevrátil a položil na stôl. Takto sme upratali aj ostatné a narovnali sme všetky obrusy.
"Čo teraz?" Otočil sa na mňa Dian.
"Ešte treba vytrieť podlahu, poumývať pult a pozhasínať všetky sviečky," hovoril som zatiaľ čo som si pozorne prezeral celú kaviareň, aby som na nič nezabudol.
"Vezmem si ten pult a ty si vezmi podlahu. Sviečky necháme nakoniec," začal Dian organizovať.
"OK." Prikývol som. Potom som z čistiacej komory vytiahol mop a vedro a vrhol som sa do práce. Ako som si všimol ani Dian nezaháľal.
Po pol hodine sme mali všetko hotové a zhasínali sme posledné sviece.
"Tak a hotovo." Sfúkol Dian poslednú.
"Šikuľka." Sklonil som mu poklonu. Mierne sa zapýril.
"Idem sa prezliecť." Odbehol do vedľajšej miestnosti. S tichým smiechom som ho nasledoval. Hneď vo dverách som z nôh skopol tenisky a odviazal z pasu zásteru ,ktorú som hodil do skrinky.
"Skrčí sa ti," skonštatoval moje počínanie Dian.
"Hmm," nevenoval som mu veľkú pozornosť ,keďže som si práve navliekal cez hlavu hrubú modrú mikinu. Potom som si obliekol zimušnú vetrovku ,ktorú som si dopol až ku krku a cez ramená som si prehodil tmavomodrý šál. Nakoniec som si obul hrubé topánky s viazaním a tenisky odložil k zástere.
"Hotový?" Mrkol som na Diana, ktorý práve zápasil so zapínaním vetrovky. Jasne prehrával. Došiel som k nemu a pomaly som mu zapol ostávajúce gombíky a nakoniec zaklapol vrchnú klipsu pri krku.
"Vďaka." Sklonil svoj pohľad do neurčita.
"Niet začo. Teraz poď nech môžem zamknúť." Mierne som do neho strčil. Len mlčky kývol hlavou a pribehol k dverám od šatne. Zasmial som sa a strčil ho do kaviarne. Dian sa rozbehol k dverám ,no noha sa mu uprostred kaviarne pošmykla a on sa rútil k zemi. Rýchlo som k nemu priskočil a na poslednú chvíľu som ho zachytil pod chrbtom.
"Si v poriadku?" opýtal som sa. Až teraz som si uvedomil ,že naše tváre sú sotva dva centimetre od seba. Srdce sa mi zbesile rozbúchalo. Búchalo tak hlasno ,že som sa bál ,že to začuje ,no on sa na mňa ďalej díval tými veľkými mačacími očami.
"Som," zašeptal. Pohľad mi skĺzol na jeho pery. Nepatrne som sa k nim priblížil tými svojimi ,no na poslednú chvíľu som ucukol. Opatrne som Diana zodvihol zo zeme a zároveň s ním som sa postavil.
"Zajtra tu budeš tiež?" spýtal som sa ho ,keď už sme obaja stáli pred kaviarňou a ja som zamykal dvere.
"Budem aj keď netuším do koľkej máme zmenu," potvrdil svoju účasť.
"Vlastne len do jedenástej ,keďže sú tie Vianoce." Usmial som sa na neho.
"Tak to je fajn." Trocha váhavo mi úsmev opätoval.
"Tak zajtra," rozlúčil som sa.
"Zajtra." Vydal sa Dian smerom k autobusovej zastávke. Chvíľu som za ním ešte hľadel ,no nakoniec som sa pobral úplne opačným smerom. Nakoniec mi to nedalo a aspoň raz som sa za ním obhliadol. Ako by to tušil, otočil sa tiež a naše pohľady sa stretli. Pousmial som sa zatiaľ čo on sa rýchlo otočil späť div nespadol. Len som nad ním so smiechom zavrtel hlavou a pokračoval ďalej v ceste.
+++Štedrý Deň+++
"Dnes Laura nepríde?" opýtal sa ma hneď vo dverách.
"Volala ,že je jej zle a bohužiaľ nebude môcť prísť." Zaksichtil som sa. Tieto jej výhovorky som dobre poznal. Určite sa jej len nechcelo dôjsť a teraz doma vysedávala napchávajúc sa koláčmi a škerila sa ,ako dobre to vymyslela. To by na ňu sedelo.
"Takže tu budeme sami." Až sem som počul jeho tichý povzdych.
"Tých pár hodín snáď zvládneme." Mrkol som na neho s úsmevom.
"Hmm." Zapadol do šatne. Nedalo mi to. Vošiel som za ním.
"Hmm?" zopakoval som po ňom.
"Čo iné chceš ,aby som ti na to povedal?" Otočil sa na mňa s iritujúcim pohľadom.
"Stalo sa niečo?" Nechápavo som si ho premeriaval pohľadom.
"Nič," zavrčal.
"Ak som ti niečo urobil ,tak sa ospravedlňujem." Stále som bol zmätený.
"Ak nevieš za čo ani to nerob." Prešiel okolo mňa bez jediného pohľadu.
Celý deň prebiehal v takejto pochmúrnej nálade. Dian so mnou už neprehovoril nepočítajúc objednávky ,keďže som obsadil Laurino miesto a on zas to moje.
"Ďakujeme a užite si Vianoce." Vyprevadil Dian posledného zákazníka a otočil ceduľku na dverách.
"Tak a teraz sa konečne môžeme porozprávať." Oprel som sa o dvere tesne vedľa dverí.
"Nemáme o čom," odsekol a prekĺzol mi popod ruku.
"Ja myslím ,že máme," stál som si za svojim. Chytil som ho za predlaktie a nenápadne som skĺzol rukou až k tej jeho. Dian na chvíľu sklonil pohľad k naším rukám a ihneď sa mi zo zovretia vytrhol. Nehodlal som to nechať tak a v momente keď sa ku mne otočil chrbtom som sa na neho zozadu natisol a rukami som ho objal okolo pasu.
"Č-čo t-t-to robíš?" vykoktal zo seba po prvotnom šoku.
"Držím ťa," uistil som ho o svojich úmysloch.
"Tak ma pusť," rozkázal si.
"Hmm. Až mi vysvetlíš ,čo ti preletelo cez nos." Pevnejšie som ho zovrel a oprel som si hlavu o jeho rameno.
"Pusť," zašeptal ,no možno podvedome sa o mňa oprel. Usmial som sa.
"Odpustíš mi keď ťa vezmem na rande?" skúsil som.
"Na rande?" vypískol.
"Myslíš to vážne ?" Pootočil na mňa hlavu.
"Smrteľne," potvrdil som svoje slová a pre istotu som prikývol.
"Neťaháš ma za nos ,že nie?" Zamračil sa. Mlčky som ho potiahol za jeho drobný nosík.
"Už vidíš ten rozdiel?" Zasmial som sa. Najprv sa zamračil ,no následne sa ku mne pridal. Neodolal som a jemne som sa mu pritisol na pery. Stuhol prekvapením ,no po chvíli sa do bozku zapojil.
"Nad čím premýšľaš, miláčik?" Pritislo sa na mňa zozadu moje čiernovlasé slniečko.
"Nad naším prvým stretnutím." Otočil som sa na neho s úsmevom a pritisol sa mu na pery s láskyplným bozkom.

Už je to rok ,čo sme sa dali s Dianom v kaviarni dokopy a presne rok ,čo sa Dian nahlásil v kaviarni ako trvalý zamestnanec. Doteraz spomínam na ten pohľad mačacích očí ,ktorý ma oslnil hneď vo dverách a do ktorého som sa v prvom okamihu zamiloval.

"Milujem ťa, Dian."
"Milujem ťa, Noel."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Limonáda . Limonáda . | Web | 24. prosince 2013 v 9:34 | Reagovat

I tobě veselé Vánoce.:)
Moc pěkná povídka !

2 miku-a-asa miku-a-asa | Web | 24. prosince 2013 v 11:41 | Reagovat

júú to je tak zlatééé :3 Prajeme pekní sviatky ;)

3 Tayusha Hatake Tayusha Hatake | 29. prosince 2013 v 15:23 | Reagovat

To je také zlaté :3
Kawaiinéé.. *rozekla se na poslaze*
Miluju jméno Noel.. Vážně sem si ho zamilovala. Je takové..*rozkecává se tu o prkotině co? xD*
prostě je to krásné a těčka. Hele křečék!. Ne dost vážně. Přeju krásné Vánoce aj tobě *opožděně* ♥

4 rpg-naruto-hra rpg-naruto-hra | Web | 11. ledna 2014 v 19:16 | Reagovat

ahoj sleduješ Naruta a říkáš si kéž bych tam byl/a?máš možnost si zahrát za ninju kterým bys chtěl být na této stránce www.rpg-naruto-hra.blog.cz buď kladas nebo záporák z Akatsuki

5 Lost Bloody Rose Lost Bloody Rose | Web | 12. února 2014 v 18:47 | Reagovat

Ahoj :O Mohla bych být ještě tvoje Sb? :O Znovu jsem povstala!! :DDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama