TMB - 2.kapitola - Príchod (Nathaniel)

3. srpna 2013 v 20:24 | Dí de Fast |  Tajomstvo mestečka Bannack ( s Lexi )
Lexina časť - Nathaniel ;)
PS: Stále je to tá istá časť !!
2/2


/Nathaniel/

"Ako to šlo?" vyhŕkol Jayden nedočkavo.
Mám to, mám to, mááám to...
"Trax, prosím," zastonal som podráždene a premasíroval si spánky. V mojej hlave od rána akoby trieskal bubon a ona si ešte spieva. Falošne, musím podotknúť.
Prepáš, Theo.
"Perfektne," zatrilkovala veselo. "Nielenže mi to riaditeľka nechala v pohode prejsť, ešte sa aj smiala! Nevedela som, že k tomu stačí, aby som vydesila Hella," zamyslela sa.
"Nekecaj! Wattsouliska sa smiala! Ona to aj vie?" neveril Jay.
"Každý sa vie smiať," odfrkla Tracey.
Okrem Hella. Blesklo nám hlavou všetkým trom.
"To máš fuk," zasmial sa Jay. "Ale bolo to super! Ubercool! Si fakt najlepšia, Trax."
Traceyine oči sa prekvapene rozšírili a jej tvár nabrala naružovelý odtieň. Ten postupne prerástol v žiarivú červeň.
"J-Jay," zakoktala sa, celá červená. Možno by som to mohla skúsiť aj nabudúce.
Zamračil som sa. 'To myslela akože vážne?'
"Tracey," začal som varovne.
"Ja viem, Theo. Viem." Odmávla ma rukou a ďalej na Jaya hľadela zbožným pohľadom. Prisahal by som, že som v jej očiach zahliadol hviezdičky. On je taký úžasný!
Otočil som sa na Jaya. Zdvihol som obočie, keď som si uvedomil, že Trax nie je jediná, kto sa pritrúblo škerí. 'A tie jeho myšlienky...'
Pretočil som oči a radšej vycúval.
Bol som tam na viac.

***

"Nathaniel," ozval sa za mnou chladný hlas.
Rozladene som si povzdychol, ale otočil sa. Moje oči sa stretli s Hengistovými. Nebyť na jeho pohľad zvyknutý, pravdepodobne by ma vydesil. Ľadová, takmer biela farba jeho dúhoviek nebezpečne žiarila a snáď prvýkrát v živote ukazovala pravdivé Hengistové emócie.
Hnev. Rozčúlenie. Možno aj kvapka nenávisti a niečoho, čo som nedokázal rozoznať.
"Napadla ma," zasyčal. Takmer mu z úst kvapkal jed. "A predsa sa jej nič nestalo. Zasa si sa do toho vložil?" Neznelo to ako otázka.
"Ty si bol prvý, kto urazil Jaydena," odpovedal som mu prosto. Nemal som chuť na hádky, a už vôbec nie s Hengistom. V hlave mi pulzovalo a úprimne, nemal som ani chuť, ani náladu počúvať Hellove reči a už vôbec nie myšlienky.
Radšej som ho zablokoval.
"Neurazil som ho. Povedal som len pravdu."
Zaťal som zuby, bolesť v mojej hlave len zosilnela. Čo vlastne Hengist vravel?
"Počúvaj, Hengist, na toto nemám čas. Čau." Obišiel som ho a zamieril smerom k učebni matematiky.
Teda, pokúsil som sa. Cestu mi zablokoval jeden z Hellových duchov, ktorí ho vkuse obklopovali.
Madame Rystilleová. Nebola nebezpečná, ale otravná. Úžasné.
"Madame," počul som seba samého povedať.
"Kamže, kamže, mladý pán. Takto sa konverzácie na úrovni neukončujú," začala madame Rystilleová poučne. Otočil som sa na Hella, ktorý mi do chrbta vŕtal svojím pohľadom dieru.
"Hengist-"
"Takto sa konverzácie na úrovni neukončujú," zopakoval trochu posmešne.
Neukončujú... čo je to preboha za slovo?
Zažmurkal som.
Vážne?
Predo mnou mi drží prednášku duch jednej z najotravnejších a najprísnejších žien, aké kedy v tomto meste žili; za mnou sa na mňa škerí Hell; v mojej hlave bubnuje a ja rozmýšľam nad lingvistickou správnosťou tejto vety?
Asi som sa zbláznil.
Nie... určite.
"- mladý pán na vašej úrovni by mal poznať minimálne základy spoločenského správania. Takýto prečin, och, v mojej dobe by sa to nikdy nemohlo stať-"
Točila sa mi hlava. Moja vízia začala tmavnúť.
Ten test z matiky bol nezmyselný.
Bože, ja nechcem prepadnúť!
Ako by som si mala nalakovať nechty?
Dúfam, že dneska pôjde v kine niečo normálne.
Čo ak ma podvádza? Nie, to by neurobila.
Carl, ty idiot!
'Čo sa to deje?'
"Natha... niel," bolo posledné, čo som pred svojím kolapsom počul.

***

"Nech sa už preberie!"
No ták, Nathan, zobuď sa!
Nateee...
Pomaly som rozoznával matkine a Stelline myšlienky. Počul som otcov hlas opýtať sa: "Čo sa mu vlastne stalo?"
"Pán Ozera mi povedal, že sa rozprávali, keď náhle skolaboval," odpovedala ošetrovateľka.
"Tak pán Ozera," precedil otec pomedzi zuby. Pochopil som, nad čím premýšľa.
"Máte už diagnózu?" opýtal sa opäť.
"Nie." Slečna Dianesová znela strnulo. "Netuším, čo sa mu mohlo stať. Nie je zranený, telo mu funguje normálne, nemá v sebe žiaden vírus. Už by sa mal dávno prebrať."
"Ale nepreberá sa," povedala mama zamračene.
"Urobím mu ešte nejaké testy, ale odporučila by som vám ísť s ním do nemocnice."

"Len tam nie," zastonal som potichu a párkrát zažmurkal, aby som si navykol na bielu miestnosť okolo seba. "Neznášam nemocnice."
"Natee," zapišťala Stella, skočila na mňa a pevne ma objala. Omotal som okolo nej ruky a pozrel sa na dospelých okolo mňa.
Počul si nás? Opýtal sa ma v myšlienkach otec. Nemo som prikývol. Zamračil sa a ja som pochopil jeho nevyslovenú aj nemyslenú otázku, ktorú mi pokladal.
"Od rána ma bolela hlava. Keď som hovoril s Hengistom len to zosilnelo a pravdepodobne som skolaboval," odpovedal som. Nemal som chuť spomínať aj madame Rystilleovú a jej prečudesné prednášky. Ostatne, otec to vedieť nepotreboval, pretože ak áno, pravdepodobne by Hengista donútil vyvolať ju ešte raz a vznikol by z toho minimálne konflikt roka. Tá sekera Rystilleová totiž mala ešte stále nejakých potomkov, ktorí by to len tak nenechali. Nielenže by sa pohádali s otcom o tom, čo si k nej dovoľuje (a verím, že by si toho dovolil možno až príliš), ale rozhádali by si aj Ozerovcov (tým, že by sa snažili Hengistovi zakázať madame vyvolávať), čo som nemal v pláne dopustiť. Nech bola totiž madame Rystilleová akákoľvek, jej potomkovia si ju idealizovali a tí úbohí ľudia si takéto prebratie a otvorené nepriateľstvo nezaslúžili.

"Rozprával si sa s Hengistom?" Otec mi neveril, vedel o našej vzájomnej takmer nenávisti.
"Hej." Dúfal som, že to už ďalej rozvíjať nebude. Očami som mu naznačil, že mu to vysvetlím neskôr.
V poriadku.
"Môžem už vypadnúť?" opýtal som sa slečny Dianesovej, ktorá na mňa prekvapene vyvalila oči. Veľmi pekné, tmavé hnedé, takmer čierne oči.
"Te-teraz ste sa z-zobudili," zakoktala sa šokovane. Nebola veľmi skúsená. Tesne po škole, u nás na ošetrovni ešte len praxovala. Tento týždeň tu bola očividne sama, naša skutočná školská ošetrovateľka bola pravdepodobne chorá alebo niečo. Nečudoval som sa tomu, pani Finsteelová bola už stará, mohla mať okolo šesťdesiat rokov. Vďaka nej sa na ošetrovni nikto nikdy necítil zle, ku študentom sa správala vždy takmer ako ich babička. Ja som tu síce ležal prvýkrát, ale s Jaydenom alebo Trax som tu bol už viackrát. Vždy sa na nás len milo usmievala. Všetkých svojich pacientov sa snažila vyliečiť čo najrýchlejšie a najbezbolestnejšie. Aj sa jej to darilo, bola to totiž jej schopnosť. Svoju prácu milovala a bola celkom známa tým, že svojej praktikantke veľmi nedôverovala. Prišla jej neskúsená a asi aj príliš hlúpa na to byť ošetrovateľkou.
Nebolo žiadnym tajomstvom, že slečna Diane Dianesová jej negatívne pocity opätovala.

"Už som v poriadku," povedal som pokojne. "Moja hlava už je v poriadku."
"Ste si istý?" Znela pochybovačne.
"Áno, som," odpovedal som pevne.

Otec, matka ani sestra sa nevyjadrili. Predpokladal som, že ani oni nie sú mojim pobytom pod rukami slečny Dianesovej nadšení.
A tá preto len sklonila svoju načerveno odfarbenú hlavu a prikývla.
Toto sa pani Finsteelovej páčiť nebude.

***

"Kam si to tak rýchlo zmizol, Theo? A čo sa ti stalo? Počuli sme len, že si skončil na ošetrovni. A že s bol predtým s Hellom! Čo ti ten hellshit urobil?" Jayden mi takmer kričal do ucha.
Pobavene som sa na neho otočil. "Zmizol som, aby som vám nechal súkromie. Už ste sa dali dohromady?" opýtal som sa.
"Dohromady? Eh?"
"Či už ste spolu," spresnil som to.
"Eeeh?" Jayden naklonil hlavu. "O čom to hovoríš? Ako spolu?"
Myklo mi obočím, ale udržal som si pobavenú tvár. "Ako pár."
"Eeeeeh!" Jay vydesene vyskočil zo stoličky a ocitol sa tvárou v tvár nie veľmi nadšenému profesorovi angličtiny. Profesor Bacchus nadvihol obočie a pokojne sa opýtal: "Pán Sommers?"
Jay ho ale odignoroval.
"To nemôžeš myslieť vážne!" vykríkol na mňa. "Ja a-"
"Pán Sommers!" zahriakol ho profesor Bacchus. "Hodina už začala."
"No a čo? Aj tak je posledná."

Mal pravdu. Aj napriek tomu, že môj 'rozhovor' s Hengistom prebehol po prvej hodine a rodičia odišli pár minút po tom, čo som sa prebudil (čo sa stalo niekedy v priebehu tretej hodiny), slečna Dianesová ma prepustila až o takmer päťdesiat minút neskôr. Piatu hodinu, francúzštinu, som mal len s Trax (pretože Jay si myslel, že taký priteplený jazyk nebude nikdy potrebovať, tak si ho nezapísal), ktorá ma už cez celý tento výsluch raz previedla.
Teraz, na šiestej hodine, ma mal v pláne vyslúchať Jayden. Trax s nami angličtinu nemala, jej čas zamestnávali doplnkové hodiny biológie.
Až mnou trhlo, keď som si spomenul, že dneska pitvú žaby. Tracey o tom nemohla prestať básniť polovicu francúzštiny, hneď po tom, čo zistila, že mi vlastne nič nie je.

"To vám ale nedáva právo ma ignorovať. Súkromné veci s pánom Bannackom si môžete vyriešiť aj po vyučovaní." Jay naňho zagánil, ale poslúchol. Profesor Bacchus bol vždy jeho obľúbený učiteľ, jeden z mála, s ktorými sa vôbec zniesol.
"Tak a pretože pán Sommers mi dovolil pokračovať, ako vždy, aj tu sa nájdu rôzne výnimky. Pre príklad-"
Vypol som a otočil sa naspäť ku svojmu najlepšiemu priateľovi. Jay urobil to isté. Rozčúlene na mňa civel. "Ja a Tracey? Tá Tracey? Naša najlepšia kamoška? To dúfam nemyslíš vážne, Theo," stíšil hlas.
"Fakt sa nič nestalo?" Dal som si záležať na tom, aby môj hlas znel sklamane.
"Nie," odfrkol si Jay rozladene, keď v tom sa jeho tvár náhle vyjasnila. "A ešte si mi nepovedal, čo sa ti stalo!" strčil do mňa.
"Skolaboval som," odpovedal som sucho a pozrel na tabuľu pred sebou. Bola celá zapísaná. Pozrel som sa do svojich poznámok. Ani čiarka.
'No čo, aj tak viem čítať myšlienky,' povedal som si a ďalej nevnímal profesorovo vysvetľovanie.
"Skolaboval? Ty?" neveril mi. "Veď máš asi tú najlepšiu imunitu na svete!"
"Hej, no. Už od rána som mal v hlave kŕče. Ale nemyslel som si, že kvôli tomu odpadnem," pretočil som oči nad vlastnou úbohosťou. Fakt som to nedokázal vydržať bez kolapsu? A prečo má ta hlava vlastne bolela? Nikdy ma nič nebolelo. Nikdy som nebol chorý.
Až teraz. Štvalo ma to.
"Nemyslel si si, že kvôli tomu odpadneš? Si normálny? Z hlavy som skolaboval už aspoň päťkrát!"
Pokrčil som ramenami a zložil si tvár do dlaní. Bolo to zvláštne. Odkedy som sa prebral, bol som v poriadku. Po bubnoch v hlave ani pamiatka, cítil som sa omnoho lepšie. Slečna Dianesová si myslela, že to bolo preto, že som sa zle vyspal. To, že som spal celú noc som si radšej nechal pre seba. Nestál som o to, aby ma na ošetrovni zdržala do konca života.
"A vedia aspoň, z čoho?"
"Huh? Nie, vraj som sa len zle vyspal." Oprel som si lakte o stôl a cez prsty sa pozrel smerom k profesorovi. Ešte stále rozprával.
"Nečudujem sa. Dianesová je dosť blbá," vyjadril sa Jay.
"Hej to hej, už teraz ľutujem toho, kto tam tento týždeň okrem mňa ešte skončí."
Jayden sa uškrnul a pokýval hlavou.
Tak dlho, ako mi v hlave netrešťalo, všetko bolo v poriadku.
Snáď.

***

Po vyučovaní som mal ísť do riaditeľne. Bolo mi jasné, že môj kolaps nezostane bez následkov. Jediný, kto ho videl bol Hengist, s ktorým sme sa takmer neznášali a kvôli ktorému bola dneska ráno moja najlepšia kamarátka za Wattsoulisovou tiež, bolo jasné, že by z toho mohol mať poriadne problémy. Aj keby som si na Hella čokoľvek vymyslel, pravdepodobne by mi to prešlo. Aké mal chlapec šťastie, že som to v pláne nemal.

Zaklopal som.
"Poď ďalej, Nathaniel," ozvalo sa z druhej strany a ja som pomaly otvoril dvere. Za stolom sedela riaditeľka tejto školy, Julia Wattsoulisová. Tmavé vlasy mala zviazané do drdola na temene hlavy a na nose posadené obdĺžnikové okuliare, cez ktoré na mňa pozorne hľadela. Na krku sa jej hojdal amulet, rovnaký aký nosila aj jej dcéra a manžel.
Jane raz vravela, že sa jedná o rodinnú tradíciu.
Nemal som dôvod neveriť jej.

Zavrel som za sebou a po pár krokoch sa posadil do mäkkého kresla oproti riaditeľke. Vedľa mňa už sedel Hengist. Hľadel na mňa trochu zdesene, oči takmer nebadane rozšírené, dýchal ústami. Bol napätý. Vedel, že som ho práve mohol zničiť.

Obrátil som svoj pohľad k žene naproti mne. Hengist urobil to isté.
"Obaja určite viete, prečo tu ste," začala. "Chcem počuť obe vaše verzie. Nathaniel, môžeš začať."
Pohodlne som sa oprel a zopakoval jej to, čo som raz povedal už aj slečne Dianesovej a svojim rodičom. O chvíľu Hengist moju verziu potvrdil.

Z kancelárie sme obaja vychádzali o päť minút neskôr.

***
Hengistovi sa viditeľne uľavilo, keď som v riaditeľkinom kancli nespomenul nič o madame Rystilleovej. Po zavretí dverí som sa mal v pláne vybrať za Trax a Jayom, ktorí ma mňa čakali pred školou, ale Hengist ma zastavil.
"Ehm... Nathaniel... ja-"
Nechcel som našu konverzáciu preťahovať. Preto som ho jednoducho odbil. "To je v pohode." Otočil som sa na podpätku, keď ma niečo zachytilo za sako uniformy. Hengist.
"Nie, nie je... ehm. Vieš ja... chcel som ti poďakovať za to, že si nespomenul madame, ehm. A ona by sa ti vlastne tiež chcela, ehm, ospravedlniť." Sklonil pohľad.
Narovnal som sa a povzdychol som si. "Ok, ospravedlnenie prijaté. A ty nemáš zač."
"A-ale to chcela madame, nie ja! Môžem ju vyvolať?" Pozrel som sa na Hengista akoby mu narástla druhá hlava. On si odo mňa pýta povolenie? Čo sa s ním stalo?
"Keď chceš," povedal som mu jednoducho.
Hengist zavrel oči a začal sa sústrediť. Ucítil som vlnu mágie, ktorá mi pri boľavej hlave unikla a hneď potom ľahký dotyk na ramene. Zvrtol som sa a pozrel sa priamo do očí madame Rystilleovej. Prekvapene som odskočil v snahe sa o niečo vzdialiť, keď v tom madame sklonila hlavu. O niečo neskôr sklonila aj celý trup.
Neveriaco som na ňu hľadel.
"Ospravedlňujem sa vám, mladý pán. Netušila som, že vám je zle. Ospravedlňujem sa za zdržiavanie vás v zúfalej situácii, ignorovanie vášho stavu a aj za svoje slová, ktorými som vás iste urazila. Je len pochopiteľné, že ste na etiketu v takom ťažkom okamihu nedbali."
Zostala v predklone.
Ja som bol stále v šoku. 'O čom to rozpráva? Neumieral som predsa.'

"Ehm," odkašľal som si, neistý si svojim hlasom. Táto situácia bola na zaplakanie, ale predsa sa mi chcelo smiať. Duch madame Rystilleovej sa predo mnou skláňa! A ospravedlňuje sa mi. To znie celkom vtipne. "Prijímam vaše ospravedlnenie, madame. No priznávam si aj svoju chybu, nemal som svoj stav ignorovať a dávno byť na ošetrovni." 'Takto to malo byť podľa etikety správne, nie? Nikdy nenechať celú vinu na druhom.'
Madame na narovnala a zachichotala. Tváre jej jemne zružoveli, asi toľko, ako duchovi môžu a oviala sa vejárom, ktorý stále držala v ruke. "Nezmysel, mladý pán. Taký vychovaný, taký vychovaný... je mi ľúto, že som vám spôsobila toľké nepríjemnosti."
Tento krát ale urobila len purkle a usmiala sa na Hengista. "Hengist, zlatíčko, mohol by si?"
Neveriaco som sa na Hella otočil, zlatíčko? Jeho pery sa ale len roztiahli do úsmevu a prikývol. O pár sekúnd neskôr madame zmizla.
No a ja som zamrzol.
Hell sa usmieval? Vážne?
Ale... bol to pekný úsmev.
Takmer som si vrazil facku. Fakt som práve myslel na to, že má Hell pekný úsmev? Musím byť stále grogy.
"Tak čau, Hengist," povedal som nakoniec. Trápne ticho medzi nami na uvoľnilo a on sa ku mne otočil.
"Nathaniel," kývol.
Pri odchode zo školy som si myslel len jednu vec.
'Určite to bolo zaujímavé.'

***

Pred školou som zbadal stojace tri postavy. Jedna, tá najvyššia, mala krátke strapaté hnedé vlasy a ja som ju spoľahlivo rozoznal ako Jaya. Vedľa neho stála nízka čiernovláska, Tracey. A oproti nim bol niekto zo žiarivými hnedými vlasmi.
Uškrnul som sa. Jane.
"Héj, Theo!" všimla si ma ako prvá Trax a zakývala na mňa. Veselo som sa usmial a prišiel až k nim.
"Tak čo, ako bolo u riaditeľky?" opýtala sa.
Jane prekvapene vyvalila oči. "Ty si bol u mamy? Načo?"
"Malý incident. Skolaboval som, Hengist to videl, chceli vedieť či mi to nespôsobil on. Koniec príbehu," pretočil som očami. "Ale v pohode. V kancli som bol päť minút, aj to je asi veľa a potom sa mi ešte Hengist ospravedlnil."
Jayden vyprskol smiechom. "Hell? Hell že sa ti ospravedlnil?"
"Tiež ma to šokovalo," zaškľabil som sa. "A vy traja čo tu? Čo riešite?"
"Nič moc," povedala Trax. "Len nám Jane rozprávala, že stretla toho nového."
Prekvapene som zdvihol obočie. "Toho Guisea?"
Jay prikývol. "Hej, len sa ho zabudla opýtať či je gay alebo nie," znel sklamane.
Jane sa naňho pozrela tichými zúrivými očami. "To je akože to jediné, čo ťa na ňom zaujíma?" spýtala sa chladne.
Jayden pokrčil ramenami. "Vlastne hej. S Theom sme sa stavili o sto dolárov, tak chcem vedieť či mám šetriť alebo nie."
Trax aj Jane sa na mňa otočili, obom sa v očiach mihal rovnaký neveriaci pohľad. "Theo?"
Zdvihol som ruky na znak mieru. "Bolo to myslené len ako vtip," povedal som.
"No ták, baby. To tomu novému predsa nemôže ublížiť," zakrútil Jayden hlavou. Po chvíli sa rozžiaril. "A do ktorej triedy ho vlastne tvoja mama šupla?"
"Neviem," odpovedala Jane. "Nepýtala som sa," mykla plecom.
Ja, Trax aj Jay sme zdvihli obočie. "Nepýtala?" neveril som jej. Jane sa pýta vždy, všetko a každého. Nebyť jej daru, pravdepodobne by pôsobila otravne.
"Hej. Vieš, on takmer nerozpráva."
Jay vyvalil oči. "Je nemý?" opýtal sa bez dychu.
Jane ho zabila pohľadom. "Povedala som, takmer nerozpráva," povedala s dôrazom na slovo takmer.
"To je až taký hanblivý?" zaujímalo Trax.
Jane pokrčila plecami. "Vyzerá tak. Ale je strašne zlatý," rozplývala sa.
"Páči sa ti?"
Jane po mne fľochla pohľadom. Opäť som zdvihol ruky a zaspätkoval. "Len sa pýtam. Všetci tvoji bývalý sú 'strašne zlatí'," uistil som sa, aby iróniu v mojom hlase neprepočula.
"Aj keby, je to hriech?" žmurkla ma mňa, náhle opäť veselá.
Usmial som sa. "Nie, ale po tomto ho chcem určite spoznať." Jane sa zazubila a prikývla.
"Chystám sa ho vytiahnuť niekam von," zverila sa. "Pôjdeš so mnou?"
"A my dvaja čo?" opýtal sa Jay rádoby urazene.
"Samozrejme, že môžete tiež, ak chcete," pretočila očami.
Trax sa zasmiala. "Vždy rada spoznávam nových zlatých chalanov. Kedy?"
"No, dnes asi nie... mali by sme ho nechať sa vybaliť. Len mu zaskypujem. Možno zajtra?" Spýtavo sa na nás pozrela.
"Ja môžem," povedala Trax.
S Jayom sme si vymenili rýchle pohľady. "Tréning nám končí o pol šiestej, takže by sme ho mohli vytiahnuť na večeru," navrhol som.
"Tréning?" Jane nakrčila obočie. "Aha, no jasné. Opýtam sa ho. Zajtra vám poviem."
Prikývli sme.
"A kedy vlastne nastupuje?" opýtala sa Tracey. "Neuvidíme ho zajtra v škole?"
"Nie. Vraj sa bude učiť doma. Sem má chodiť len na nejaké preskúšanie či čo."
"Ten sa má," zamumlal Jayden.
Jane sa zaškľabila. "Hej, tiež sa mi nechce chodiť do školy. Ale mama mi nechce udeliť výnimku," pretočila očami.
"Keby ti ju udelila, asi by som sa sťažoval na protekciu," zasmial sa Jay.
Tiež som sa usmial. Jane a mať protekciu? Samo o sebe to znie hlúpo.
"Ak by si chcel," mykla plecom. "Nebudem ti brániť."
Jay pokrútil hlavou. "Ale počkať... odkiaľ máš jeho skype? A odkiaľ vieš, kde býva?" opýtal sa podozrievavo.
Jane sa naňho pozrela ako na debila. "Žeby mi ho dal? A svoju adresu tiež?" opýtala sa ho ako hlupáka. "A mám aj jeho číslo, ale to teba zaujímať nemusí."
"Ou, to si ho už balila? Ty sa nezdáš, Janie!"
"Mlč už! A nehovor mi Janie!" zamračila sa naňho.
"Ako si praješ, Janie."
Nakoniec to bol vážne celkom normálny deň.

***

V takýchto chvíľach som skutočne nenávidel, aký aktívny život vediem. Domov som sa dostal až niekedy o deviatej večer, unavený ako kôň. Popravde, nebolo to karate, čo ma tak veľmi unavilo, to skôr tí malí usmrkanci, ktorí si myslia, že všetko robia dobre.
Niekedy fakt nenávidím, že som sa na to dal. Ak by ma Chiara toľko nepresviedčala a ak by mala o niečo menšiu veľkosť podprsenky, pravdepodobne by som si teraz užíval voľno. Ale nie, dal som prednosť moreniu sa s malými deckami a učeniu ich.
Aký som ja šľachetný.

V okamihu, keď som prekročil prah dverí, na mňa skočila Stella. "Nateee, už je ti lepšie?" pýtala sa starostlivo.
Unavene som sa na ňu usmial. "Samozrejme, prcek." Rozstrapatil som jej svetlé vlasy. V mysli sa mi opakovali mamine včerajšie slová. Asi mala pravdu. Nemal by som na Stellu tak kašľať.
"Tak čo, ako to ide škole?"
Stella našpúlila ústa a odvrátila hlavu. "Nie je to fér! Väčšine sa už prejavujú ich budúce schopnosti! To len tie moje nič," roztomilo sa mračila.
Pobavene som sa na ňu pozrel a viedol ju do kuchyne. Bol som hladný.
"To je v poriadku, Stell. Nemusia sa ti prejaviť hneď v okamihu, čo dosiahneš desať rokov." Tak to bolo zaužívané. Väčšina detí objavila svoje schopnosti okolo desiateho roku života. Tí najtalentovanejší (ako ja alebo Hengist) dokonca v deviatich, tí skôr podpriemerne talentovaní (ako Jay) si museli počkať do jedenástich. Stella bola zo svojej triedy najmladšia, mala ešte len deväť. Narodeniny bude mať až za dva mesiace, takže to, že nemala schopnosť bolo pochopiteľné.
"Ja viem! Ale ja som ju chcela mať už teraz! Ako ty, Nate." Sklonila hlavu.
Povzdychol som si a kľakol si k nej. "To je v poriadku, ešte máš dva mesiace, aby si bola rovnaká, ako ja." Zdvihol som jej hlavu a usmial sa. Stella sa usmiala tiež a vyskočila na kuchynskú linku. Prešiel som popri nej, rozmýšľajúc, čo si uvarím. 'Hemendex bude stačiť, nie?'
Pripravil som si ingrediencie.

"Héj, Natee, čo na to hovoríš?" skríkla Stella náhle. Prekvapene som sa na ňu pozrel.
"Hovorím načo?" opýtal som sa.
Stella zažmurkala. "Predsa na to, čo som ti práve ukázala."
"Nič si mi neukázala," oponoval som jej.
"Ale áno! V mojej mysli!"
Pozrel som sa na ňu a potom zakrútil hlavou. "Vypol som to," povedal som. Bola to jedna z vymožeností môjho daru. Mohol som ho zapnúť a vypnúť, kedy som chcel.
"Tak ho zapni!" rozkázala mi.
Pousmial som sa, ale zakrútil hlavou. Na tanier som naskladal všetko potrebné a strčil ho do mikrovlnky.
"Prečo nie?" nechápala moja sestra.
"Čo ak by sa mi tá bolesť znova vrátila? Mal som to zapnuté niekoľko rokov vkuse, možno je čas si od toho oddýchnuť. A toto bolo varovanie." Zaklopal som si na hlavu.
Stella sa ofučala. "Ale potom ti to nemôžem ukázať," povedala trucovito.
"Tak mi to ukážeš naživo."
"To nejde! Musel by si so mnou ísť do školy!"
"Tak pôjdem." Mikrovlnka skončila. Vytiahol som z nej tanier, nastriekal naň kečup a sadol si ku stolu.
"Vážne?" Neverila mi.
"Jasné, len mi povedz kedy, nech si to viem zariadiť. Stačilo by v piatok?" opýtal som sa.
"V piatok... ale veď je len utorok!" vykríkla obviňujúco.
"Stell, vieš, že stredu aj štvrtok mám plný," povedal som jej.
"Hmm, tak dobre," prikývla nakoniec. Zdvihol som obočie. Niečo odo mňa ešte určite chcela. Stella sa nevzdávala takto ľahko.
"Vážne?"
"Jasné! Ale len pokiaľ mi dáš polovicu tvojej večere," stanovila si podmienky.
Pozrel som sa na ňu. Stella mi pohľad opätovala.
S pobaveným smiechom som k nej posunul svoj tanier. Takéto časy mi chýbali.

***

O hodinu neskôr som začul, ako niekto odomyká vchodové dvere. Museli to byť rodičia. Doteraz doma neboli. Jednoducho som to odmávol a zakryl teraz už spiacu Stellu. Trvalo mi neuveriteľne dlho presvedčiť ju, že do desiatej už musí spať, inak sa bude mama hnevať.
Nakoniec ma poslúchla.

Vyšiel som z jej izby a zamieril do tej svojej. Po schodoch som uvidel vychádzať mamu. Mala v tvári vážny výraz. To nebolo obvyklé. Mama sa takmer nikdy netvárila vážne.
"Stella už spí?" opýtala sa ma potichu.
Prikývol som. "Čo sa stalo?"
Mama sa smutne usmiala. "Musíme sa porozprávať. Ide o ňu."
Moje oči sa rozšírili. Ak išlo o Stellu, muselo to byť veľmi zlé, aby sa mama takto tvárila.
'Sakra!'

***

Frustrovane som sa prechádzal po obývačke. Mama sedela na sedačke, v ruke pohár vína. Dlhé platinové vlny jej spadali do očí a zakrývali polovicu jej tváre. V očiach mala slzy.
Otec sedel v kresle, neprítomný pohľad upretý do stropu nad nami. V ruke držal pohár z whisky, ktorá mala rovnakú farbu, ako jeho vlasy.
V miestnosti vládlo napäté ticho.
Nakoniec som to nevydržal a prerušil ho. "To myslíte vážne?"
"Smrteľne," povedal otec. Vyrušil som ho z jeho letargie, ale nijako to na sebe nedával poznať.
"Prečo ste si takí istí?"
"Jedná sa o ôsmu generáciu po Walerii Bannackovej, Wilfredovej dcére. Waleria mala tú schopnosť, štyri generácie po nej ju zdedila Farraia a teraz, o štyri generácie neskôr by to mala byť Stella. Sme priamymi potomkami, nemôžeme sa mýliť," odpovedal otec. Mama rozrušene zavrela oči.
"Ale prečo by ju používala proti mne?" Nerozumel som tomu.
"Včera si ju predsa nahneval nie? Nevenoval si jej žiadnu pozornosť. Preto si to pocítil už ráno a čím zúrivejšia ráno bola, tým viac ťa to bolelo. Až kým si neskolaboval," zašepkala mama.
"Inými slovami... ak by nám slečna Dianesová nevolala a my by sme nezískali to podozrenie a rýchlo nezavolali s nami aj Stellu, ktorá sa o teba bála, jej zúrivosť by ťa bola zabila." Otec mi to povedal bez servítky. Moja malá sestra ma chcela zabiť.
Šokovane som vyvalil oči.
Nie... to nebolo možné. "Stella by na mňa nikdy nezaútočila," hlesol som neveriaco.
"To je práve v tom. Ona neverila, že sa jej pocity premietnu do skutočnosti. Na školskej ošetrovni prevážil jej strach o teba nad jej zúrivosťou z toho, že si ju ignoroval, preto si sa prebudil. Akoby ti to dovolila."
"Nech sa už preberie," zašepkal som. Otec prikývol.
"Tou vetou zmizla všetka bolesť a tebe tvoje podvedomie dovolilo prebrať sa," povedal.
Prikývol som. To dávalo zmysel.
"Čo budeme teraz robiť?" opýtal som sa.
Rodičia si medzi sebou vymenili pohľady. "Nevieme," priznala mama. "Na Stellinu schopnosť sme všetci krátki. Ak by si to nebol ty, pravdepodobne by ťa bola zabila jedinou myšlienkou."
Sklonil som hlavu a rozčúlene treskol do steny. "To nie je fér," hlesol som. "Prečo práve Stella? Aj Farraia aj Waleria z tej schopnosti zošaleli. Stane sa to aj jej?"
Mama si skryla tvár do dlaní.
Otec do seba vlial celý pohár whisky.
Nikto neodpovedal.
Slová neboli potrebné. Všetci traja sme odpoveď poznali.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 miku-a-asa miku-a-asa | 3. srpna 2013 v 22:46 | Reagovat

super, super :D už sa tešíme keď sa stretnú s Caseyom (skľoňovanie -.-")
tešíme sa na pokráčko :D

2 beepinka beepinka | Web | 13. srpna 2013 v 11:08 | Reagovat
3 Liliana Liliana | 14. srpna 2013 v 23:11 | Reagovat

Ouuuu tak toto je naozaj vážne a strašné. Zistiť, že Stella má ten dar muselo byť otrasné zistenie. Som zvedavá či pri jej dare nezohrá úlohu i Casey. Podľa ten vízie vychádzali spolu báječne. Neviem sa dočkať pokračovania :-D

4 KATKA KATKA | 31. srpna 2013 v 16:16 | Reagovat

těším se co nám dál odhalíš je to skvělá povídka :-)

5 Miku a Asa Miku a Asa | Web | 1. září 2013 v 14:12 | Reagovat

krásny lay :3

6 marketa marketa | E-mail | 16. června 2014 v 22:43 | Reagovat

Páni, i když tady jsou jen tři kapitoly, zamilovala jsem si tuhle povídku, prosím přidej další díl :-)  :-D  :-P  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama