TMB - 2.kapitola - Príchod (Casey)

3. srpna 2013 v 20:22 | Dí de Fast |  Tajomstvo mestečka Bannack ( s Lexi )
Yeah! Dokoázali sme to :D
Je tu 2.kapitola Bannacku ;)
Dúfam ,že sa Vám bude páčiť :D Gomene ,že ste na ňu museli tak dlho čakať ^_^
Bohužiaľ som musel časť rodeliť ,keďže sa sem nevošla ( prekročili sme povolený počet znakov o 13 000 -_-)
Tentokrát je prvá Caseyho časť ,čiže moja ;)
Prečo, pochopíte v druhej polovici čiže v Lexinej :D



/Casey/

Zatvoril som posledný kufor a položil ho na hromadu ostatných. Celkovo som so sebou bral sedem kufrov. Už mi stačilo zbaliť len drobnosti. Tie idú do menšej tašky.
"CJ, máš už zbalené ?" nakukol Thomas do izby. Nesúhlasne som zavrtel hlavou.
"Chceš s tým pomôcť ?" opýtal sa ma. Rozmýšľal som, až som nakoniec prikývol. Thomas vošiel do izby a zohol sa ku mne. Vlastne k mojej taške a pomohol mi do nej poskladať zvyšné drobnosti.
"Tak a hotovo!" prehlásil po chvíli.
"Máš ešte niečo ?" spýtal sa ma. Zakýval som nesúhlasne hlavou. Bolo to všetko. Musel som uznať, že to bolo viac, než som čakal. A to som si myslel, že mám málo vecí.
"Tak fajn. Idem ešte pomôcť Katherine." Vstal a odišiel. Ostal som sám. Zrazu mi zapípal mobil. Prekvapene som ho vytiahol z vrecka a pozrel sa na displej. Prišla si správa. Otvoril som ju. Bola od Jane.

-Ahoj, Casey ! Dúfam ,že si na mňa nezabudol. Jane - stálo v nej.
-Ahoj! Nie nezabudol. - vyťukal som. Vzápätí mi prišla odpoveď.
-To som rada! Hneď si mi zlepšil náladu. Ako sa vlastne máš? -vyzvedala.
-To ma teší. Asi jediná dobrá správa za dnešok. -odpísal som.
-Čo sa stalo ? -
-Sťahujem sa. -
-A kam ?-
-Do Bannacku.-
-To je super! Ja tam tiež bývam. Aspoň sa konečne uvidíme!-
-Vážne?- neveril som. Alebo som skôr nechcel veriť.
-No jasné! Máš skype? Chcem vidieť ako vyzeráš.- Nevedel som, čo robiť.
-Mám. Volám sa na ňom sad.destiny13 .-
-O.K. Pridám si ťa a zavoláme si.-
Viac už nenapísala. Vytiahol som z príručnej tašky notebook a zapol ho. Kým sa systém načítaval, zapojil som k notebooku myš. Notebook sa zapol. Klikol som na modrú ikonku komunikačného zariadenia. Bol som pripojený. Hneď mi naskočil nový kontakt. Otvoril som ho. Už podľa názvu mi bolo jasné, že to bola Jane. Kto iný by mal názov smile-sunny-kitten. Toľko optimizmu v jednom názve. Bol to moment a mne na obrazovke naskočila ikonka ohlasujúca prichádzajúci videohovor. Chvíľu som premýšľal, no nakoniec som ho prijal. Kým sa kamera i mikrofón načítavali, posadil som sa aj s notebookom na posteľ.

"Jéé, ahoj Casey!" nadšene ma privítala Jane. Jane bola dlhovlasá bruneta so žiarivými modrými očami, ktoré doslova svietili radosťou.
"Ahoj," šepol som. Nebol som zvyknutý hovoriť a môj hlas už vôbec. Keby som hovoril normálne, bol by to takmer škrekot.
"Si strašne zlatý," usmiala sa zoširoka. Ja a zlatý? To mi už dávno nik nepovedal. Pousmial som sa.
"Koľko máš vlastne rokov ?" opýtala sa ma náhle.
"16," nezatajoval som.
"To je skvelé. Aj ja!" zasmiala sa.
"Nie si veľmi zhovorčivý ale mne to nevadí. Ja budem pokojne hovoriť za nás oboch." Zas ten zvonivý smiech.
"Nie som zvyknutý hovoriť," povedal som pravdu.
"To vážne? Ale so mnou hovoríš," nechápala.
"Už pol roka som neprehovoril ani slovo. Teda až dovtedy, kým si mi nezavolala. Si jediná, kto ma za tú dobu počul hovoriť," priznal som bez okolkov.
"Takže som výnimka ? To je milé," usmiala sa.
"Keď myslíš," mykol som plecami.
"Isteže je," trvala si na svojom.
"Ja ti to nevyvraciam," odpovedal som.
"Prepáč, už musím ísť. Mama ma naháňa. Tak ahoj!" rozlúčila a ani nečakala na odpoveď a zrušila hovor. Odhlásil som sa a vypol som notebook. Počkal som až sa vypne a odpojil som myšku. Potom som zbalil obe prístroje späť do tašky a položil ju k ostatným kufrom.

Niekto zaklopal na dvere. Vstal som a šiel som otvoriť. Bola to mama.
"Zlatíčko, máš už všetko? Bola by som veľmi nerada, keby sme niečo zabudli," zaujímala sa. Prikývol som a ukázal na kufre v rohu.
"To je dobré. Poď, vezmeme ich do chodby k dverám, aby sa nám potom lepšie nakladali do auta a nemuseli sme sa zdržovať." Kývol som a vzal dve kufre a tašku si prehodil cez plece. Mama vzala dve menšie a šla hneď za mnou. Zložil som kufre k vchodovým dverám a vrátil sa do izby po ďalšie.
"Ešte vezmeme tie moje." Kývla mama hlavou k svojej izbe, ktorú dočasne obýval aj Thomas. Vošiel som dovnútra a vzal som z rohu dve väčšie kufre. Mama tiež vzala dve a spolu sme ich odniesli k ostatným. Thomas k nim doniesol pár svojich a pomohol nám so zvyšnými.

"Vyzerá to ,že máme všetko. Už stačí len vyraziť," oprášil si Thomas imaginárny prach z rúk.
"Pravda láska. Poďte, naložíme všetko do auta," popohnala nás mama. Všetci sme schytili kufre stojace najbližšie k dverám a odniesli ich k autu, ktoré parkovalo pred domom. Thomas otvoril kufor a pomohol nám naskladať kufre dovnútra. Potom sme sa vrátili po ďalšie a opakovali to tak dlho, kým neboli všetky naše veci v aute.
"Tak fajn rodinka, môžeme vyraziť!" zatvoril Thomas kufor a odovzdal kľúče od domu prichádzajúcemu manželskému páru, ktorý náš dom odkúpil. Ten si ich prevzal a poďakoval. Mama sa s nimi ešte rozlúčila a nastúpila do auta. Nasledoval som jej príkladu a posadil som sa dozadu. Thomas zasadol za volant a naštartoval auto. Zapol som si pás a pohodlne sa oprel. Toto bude dlhá cesta.
"Pokojne si pospi." Otočila sa ku mne mama. Prikývol som a pohodlnejšie sa usadil. Zatvoril som oči a za chvíľu sa moja myseľ odplavila so ríše snov.

----------------------------------------------------------------------
"Casey!" nadšene zvolalo malé dievčatko a pribehlo ku mne.
"Oh, ahoj Stella!" usmial som sa naň a vyzdvihol si ju na ruky.
"Pôjdeš sa so mnou hrať ? Braček na mňa zase nemá čas," zosmutnela.
"No jasné. Poď pôjdeme k nám," zasmial som sa a položil ju na zem. Stella ma okamžite chytila za ruku a tiahla ma ulicou. Zastali sme pred menším dvojposchodovým domom a ja som z vrecka vytiahol kľúče a otvoril vchodové dvere.
"Ráčte ďalej princezná," otvoril som Stelle dvere a tá s radosťou cupitala dovnútra. Zasmial som sa a vošiel som za ňou. Zatvoril som za nami dvere a šiel hľadať tú malú nezbednicu. Našiel som ju až v kuchyni ako na malej pomocnej stoličke stála pri kuchynskej linke.
"Mám hlad, braček," posťažovala sa a hneď na to jej zaškŕkalo v bruchu.
"A čo si dáte, princezná ?" zasmial som sa a prišiel som k nej.
"Puding!" vykríkla radostne.
"Tak fajn, ide sa variť kráľovský puding!" odpovedal som jej rovnakým tónom.
"Jahodový?" zaiskrilo jej v očiach.
"Aký si len tvoje srdiečko zažiada," usmial som sa a vytiahol som zo skrinky nad linkou sáčok s jahodovým pudingom.
-----------------------------------------------------------------------
"Casey, Casey vstávaj!" triasla so mnou jemne mama. Prekvapivo som rozlepil viečka a nechápavým pohľadom som sa zahľadel na mamu.
"Nie ešte tu nie sme, len sme si spravili menšiu pauzu na jedenie," vyčítala z mojich očí nevyrieknutú otázku.
"Na, zjedz to," vložila mi do rúk syrovú bagetu, moju obľúbenú. Prikývol som na poďakovanie. Mama sa len pousmiala a vrátila sa na svoje miesto. Thomas v aute nebol. Zahľadel som sa von oknom. Stáli sme na nejakom odpočívadle pri benzínke.

Zahryzol som do bagety a myšlienkami som sa zatúlal späť k tomu snu. Kto bolo to malé dievčatko? Nebolo mi vôbec povedomé. Vlastne, keď sa nad tým tak zamýšľam, v živote som ju nevidel. Bol to hrozne divný sen. Ale pri tom bol taký skutočný.
"CJ? Si v poriadku?" prebral ma Thomasov hlas zo zamyslenia. Ani som si nevšimol, kedy sa vrátil. Pozrel som sa na neho a prikývol som.
"Tak fajn, v tom prípade môžeme znova vyraziť." Obišiel Thomas auto a zasadol za volant. Znova naštartoval motor a zapol si pás. Vrátili sme sa na cestu.
"Pôjdeme asi ešte štyri hodiny, takže by si si mal ešte trochu odpočinúť," otočila sa na mňa mama. Kývol som a podal som jej prázdny obal od bagety. Potom som sa pohodlnejšie usadil a znova som zatvoril oči. Netrvalo to dlho a znova som zaspal.

-----------------------------------------------------------------------

Dvaja chlapci stojaci na chodbe. Pred jedným z nich stojaca priesvitná žena v dlhých šatách. Zrazu sa všetko začne točiť. Čo sa to deje? Jeden z chlapcov padá k zemi a potom len čierno čierna tma.

-----------------------------------------------------------------------
Prebudím sa a som ešte zmätenejší než predtým. Tento sen bol ešte divnejší. Vôbec nechápem, čo mali tie sny znamenať. Ten druhý bol tak zvláštny. Zas tam bol ten blondiak ako v tú noc. Nechápem prečo sa mi o tom Theovi stále sníva. Veď ho ani nepoznám. A tento sen bol viac ako divný. Bol tak reálny a zároveň som v ňom bol len ako pozorovateľ. Ako keby som tam bol, no pri tom mi to pripadalo ako by som to pozoroval odnikiaľ.

"CJ si hore?" otočil sa na mňa Thomas. Kývol som.
"Tak fajn. Rodinka, už len pätnásť minút a budeme tam!" radostne zahlásil.
"To je skvelé! Už sa nemôžem dočkať," neskrývala mama svoje nadšenie. Donútil som sa aspoň k pousmiatiu.

***

Boli sme na mieste. Thomas zaparkoval pred menším dvojposchodovým domom a všetci sme vystúpili z auta. Bližšie som si prezrel dom a aj keď bola noc spoznal som v ňom ten dom z môjho snu. Bol som vydesený. Ako som mohol vedieť, že bude vyzerať práve takto? Bola to snáď iba náhoda? Netušil som.
"Tak čo páči sa ti ?" usmiala sa na mňa mama. Ešte stále zamyslený som prikývol.
"Poďte vezmeme kufre dovnútra," popohnal nás Thomas a otvoril kufor. Všetci sme vzali niekoľko svojich kufrov a vzali ich dovnútra. Vlastne sme ich len položili do chodby, aby sme ich mohli neskôr upratať a roztriediť.

Doniesli sme všetky kufre i tašky dovnútra a Thomas zaparkoval auto do garáže.
"Poď ukážem ti tvoju izbu." Vzal ma okolo pliec, keď sa vrátil z vonku a viedol ma ku schodom. Vyšli sme spolu po schodoch a Thomas mi ukázal na jedny dvere, ktoré následne aj otvoril. Vošiel som dovnútra a porozhliadol sa.
"Tak ja idem." Odišiel Thomas z izby a zatvoril dvere.

Tá izba bola úžasná. Modré steny lemované bielym drevom, svetlá drevená podlaha a menší tmavomodrý chlpatý koberec. To všetko dolaďoval nábytok z tmavého mahagónového dreva. Páčila sa mi. Položil som si príručnú tašku na posteľ a vyzrel som z okna. Mal som výhľad presne pred dom.

"Casey! Poď si po veci!" zakričala na mňa mama. Zbehol som po schodoch a začal som si vynášať kufre do izby. Keď som bol hotový zatvoril som sa v izbe a vytiahol som z príručnej tašky notebook. Položil som si ho na stôl vedľa skrine a vytiahol som z tašky ostatné veci patriace k nemu. Zapojil som k nemu myš a reproduktory a odložil prázdnu tašku do kúta. Potom som sa vrátil ku kufrom a z jedného z nich som si vytiahol uterák, zelenú košeľu a čierne trenky na spanie. Všetko som si uložil na kopu a z iného kufra som vytiahol sprchovací gél, šampón a hrebeň. Ten som potom zazipsoval a zo všetkými vecami som sa odobral hľadať kúpeľňu. Nebolo to vôbec ťažké, keďže sa nachádzala hneď oproti mojej izbe. Vošiel som dovnútra a zložil som si veci na práčku. Zamkol som si dvere a začal som sa vyzliekať. Potom som vliezol do sprchy a začal sa omývať. Keď som bol hotový usušil som sa, učesal si svoje mokré červené vlasy a navliekol si trenky.
"Casey?" začul som zdola mamu. Rýchlo som si obliekol košeľu a zapol ju na dva stredné gombíky. To muselo stačiť. Niekto zaklopal na dvere. Odomkol som a otvoril som ich. Stála tam mama.
"Všetko oblečenie daj do práčky, zajtra ho vyperiem," oznámila mi. Poslúchol som ju a vložil som všetko svoje oblečenie do práčky. Uterák som zavesil na radiátor a hrebeň zas uložil na umývadlo. Vyšiel som von z kúpeľne a zamieril späť do svojej novej izby. Ľahol som si na posteľ a v ten moment som spal ako keby ma do vody hodili. Tentokrát sa mi nič nesnívalo.

***

"CJ, vstávaj," triasol mi Thomas ramenom. Prekvapene som otvoril oči a očakávajúc vysvetlenie som sa na neho zahľadel.
"Musím si ísť zariadiť niečo ohľadom práce, Kath ešte spí, tak jej to potom prosím povedz. A nezabudni, že dnes ideme vybavovať tú školu, takže keď prídem musíte byť s Kath hotoví, aby sme mohli vyraziť. Vieš CJ, s tvojou mamou sme sa zhodli, že najlepšie bude, keď sa budeš učiť doma, teda aspoň pre začiatok, no musíme to ešte vybaviť s riaditeľkou. Platí?" vysvetlil mi. Nečakal som to. Myslel som, že ma normálne pošlú do školy, ale som rád, že sa nakoniec rozhodli takto. Prikývnem. Toto mi perfektne vyhovuje.
"Tak fajn, vrátim sa asi za tri hodiny." Rozstrapatil mi rukou vlasy a odišiel z izby. Posadil som sa na posteli a hlasno som zazíval. Oprel som sa chrbtom o stenu a natiahol sa k stolíku po notebook. Stlačil som tlačidlo a počkal som, kým sa notebook zapne. Prehrabol som si rukou už suché vlasy a druhou si pretrel oči. Notebook sa zapol. Okamžite mi vyskočila tabuľka s prichádzajúcim hovorom. Prekvapene som sa zahľadel na displej. Volala mi Jane. Zodvihol som to.

"Casey! Dúfam, že som ťa nezobudila," vykríkla radostne.
"Nie, neboj," šepol som.
"Sekne ti to." Prešla ma pohľadom. Čože? Veď som mal na sebe pyžamo. Pozrel som sa na svoju košeľu a ihneď som pochopil. Cez noc sa mi obe gombíky rozopli.
"Aha," hlesol som len.
"Mimochodom, už si v Bannacku?" opýtala sa ma. Mlčky som prikývol.
"To je super. Dáš mi svoju adresu?" spýtala sa nadšene.
"Road Street 68," povedal som.
"To nie je zas tak ďaleko. A čo škola? Tešíš sa?" vyvalila na mňa hŕbu otázok.
"Nebudem chodiť do školy," netajil som.
"Čože? Prečo?" Nepochopila.
"Budem mať domáce vyučovanie. Dnes to ideme vybaviť s riaditeľkou," vysvetlím jej.
"Aha. To je škoda," zosmutnela, no po chvíli sa jej tvár znova rozjasnila.
"Aspoň ťa prídem pozrieť," žiarivo sa usmiala.
"No ja neviem," odklonil som pohľad.
"Neboj, bude to fajn. Sme predsa priatelia," pousmiala sa.
"Uhm. Prepáč Jane, už budem musieť ísť," povedal som.
"OK, tak pa!" rozlúčila sa so mnou. Vypol som hovor a následne aj notebook. Potom som ho odložil späť na stolík a zdvihol som sa z postele. Upravil som si a zložil periny a posteľ zakryl dekou.

"Dobre ráno Casey," popriala mi mama hneď ako vošla do dverí. Prikývol som.
"Obleč sa, umy sa a počkáme na Thoma," oznámila mi a odišla. Vstal som z postele a prešiel som ku kufrom. Chvíľu som ich prehrabával, než som našiel ten pravý. Otvoril som ho a začal sa prehrabovať v oblečení. Nakoniec som z neho vytiahol biele užšie rifle a k tomu obyčajné zelené tričko s hranatým výstrihom. Hodil som obe časti oblečenia na posteľ a vrhol sa k ďalšiemu kufru. Z neho som vytiahol biele spodné prádlo a botaskové ponožky. Všetko som hodil k ostatným veciam na posteli a pridal k tomu dve obyčajné čierne sponky. Potom som zazipsoval obe kufre a so všetkým oblečením som sa vybral do kúpeľne. Tam som sa zamkol a zložil si všetko na práčku. Vyzliekol som si košeľu na spanie a zložil ju na okraj vane. Prezliekol som si spodné prádlo a trenky na spanie som položil na košeľu. Natiahol som sa po tričko a prevliekol ho cez hlavu. Ďalej nasledovali nohavice a nakoniec ponožky. Tak a teraz nasledovala hygiena. Vzal som si z poličky svoju kefku a opláchol ju pod teplou vodou. Vytlačil som si na ňu pastu a zatvoril vodovodný kohútik. Začal som si umývať zuby a sledoval pri tom hodiny. Vymyl som si ústa od peny a odložil pastu i kefku späť na poličku. Opláchol som si tvár vodou a utrel sa do uteráka. Nakoniec som vzal z umývadla hrebeň, ktorý som tam nechal v noci a začal sa česať. Potom som si ofinu zopol dohora dvoma sponkami a hrebeň odložil k ostatným veciam na poličku. Bol som hotový. Vyšiel som von z kúpeľne aj s vecami, ktoré som popadol cestou k dverám a zamieril som späť do svojej izby. Odložil som pyžamu pod deku, ktorá prikrývala moju posteľ a chcel som opustiť izbu, no môj odchod vyrušil pípavý zvuk. Môj pohľad sa ihneď stočil k stolíku na ktorom si hovela dotyková strieborná Nokia. Prišiel som k stolu, vzal telefón do ruky a pozrel sa na displej. Samozrejme, mal som úplne vybitú batériu. Hodil som mobil na posteľ a podišiel som ku kufrom. Začal som sa v nich prehrabovať, než som po dlhým piatich minútach konečne našiel nabíjačku. Pripojil som telefón do zásuvky a odložil kufor na miesto.

"Casey, raňajky!" ozval sa zdola mamin hlas. Postavil som sa a vyšiel som von z izby. Zatvoril som za sebou dvere a zbehol som dolu po schodoch. Vošiel som do kuchyne a zasadol som za stôl. Mama predo mňa položila tanier a popriala mi dobrú chuť. Opätovne som prikývol. Potom si vzala z linky svoju porciu a posadila sa oproti mne. Mlčky sme dojedli a odložili taniere do drezu. Mama sa vrhla na umývanie riadu, no ja som ju prerušil a spravil som to za ňu. Poďakovala mi a odišla do svojej izby. Pousmial som sa. Zrazu v zámku zarachotal kľúč. Thomas bol späť.

***

Auto zastalo. Vystúpil som z auta a ocitol som sa pred väčšou budovou školy. Počkal som kým vystúpia a ostatní a spoločne sme sa vybrali ku vchodu. Vošli sme dovnútra a k môjmu prekvapeniu bola chodba prázdna. Pravdepodobne práve prebiehala hodina. V duchu som si úľavne vydýchol. Nestál som o tie zvedavé pohľady či tajné šuškanie a chichotanie dievčat.

"Teraz už len nájsť riaditeľňu," poznamenal Thomas. Mlčky sme s mamou prikývli a všetci traja sme sa rozišli v ústrety dlhočiznej chodbe. Na konci sa chodba rozdeľovala do dvoch smerov. Vďaka bohu, mama objavila na stene menší plánik školy a hneď sa ponorila do jeho skúmania.
"Teraz sme tu a potrebujeme sa dostať sem," ukazovala na mapke. Pozorne som sledoval jej cestu prstom po kľukatých čiarach a zároveň si čítal názvy učební.
"Už to mám! Musíme ísť tadiaľto a potom po schodoch hore," prehovorila po chvíli. S Thomasom sme prikývli a rozišli sa smerom, ktorý mama ukázala. Tá nezaváhala, postavila sa do čela a ráznym krokom si to mierila po chodbe. Na jej konci zabočila doprava a my sme sa tak ocitli pred schodiskom. Neisto som vykročil dopredu a vystúpil na prvý schod. Thomas s mamou nezaháľali a pridali sa ku mne. Vyšli sme po schodoch a rozhliadli sa po prázdnej chodbe.
"Kam teraz?" opýtal sa Thomas.
"Tadiaľto," ohliadla sa mama jedným smerom a okamžite vykročila vpred. S Thomasom sme ju mlčky nasledovali až sa zastavila pred jednými dverami. Pozrel som sa na červenú ceduľku vo výške očí a prečítal si nápis. Stálo tam- Riaditeľňa. Mama rázne zaklopala a ja som sa zhlboka nadýchol. Už teraz som sa desil chvíle, keď tam budem musieť vkročiť.

"Ďalej!" ozval sa zvnútra dôrazný hlas. Naskakovala mi z neho husia koža. Thomas sa s tým dlho nepáral, schytil kľučku a hneď ako sa dvere otvorili ma postrčil dovnútra. Nasucho som prehltol. Mama vošla hneď za mnou a Thomas držiaci sa jej v pätách za nami zatvoril dvere.
"Prosím, posaďte sa," pokynula nám bez toho, aby vôbec zodvihla pohľad od papierov na stole. Všetci traja sme sa posadili na pripravené kreslá oproti nej a ona konečne vzhliadla.
"Takže ty budeš Casey Guise, že?" Nebola to otázka, skôr konštatovanie. Mlčky som prikývol.
"Moje meno je Julia Wattsoulisová a ako si si už určite všimol som riaditeľkou tejto školy."
"Už som premýšľala do akej triedy ťa dám..." začala, no Thomas ju prerušil.
"Vlastne, práve o tom sme s vami chceli hovoriť."
"Počúvam."
"Nechceme, aby Casey chodil do školy a tak sme sa vás chceli opýtať, aké podmienky by sme museli splniť na to, aby mohol študovať doma," dlho sa s tým Thomas nerozpakoval.
"Smiem sa spýtať na dôvod?" Posunula si okuliare na nose a pátravo sa na mňa zahľadela.
"Isteže. Nechcem to veľmi rozoberať, a tak vám to poviem v skratke. Casey od istej doby nehovorí. Sú udalosti, ktoré ho doviedli k mlčanlivosti a tak si myslíme, že by bolo lepšie keby študoval doma," vysvetlila jej mama, zatiaľ čo ja som opätoval riaditeľkin pohľad.
"Zaujímavé. To nebude problém. Samozrejme pod istou podmienkou."
"A to?" nezaháľala mama.
"Tuto Casey, bude musieť chodiť každý mesiac na preskúšanie a dvakrát do roka na polročný test, a keďže ostatní študenti aspoň raz do mesiaca robia spoločné projekty, tak by som ocenila keby si Casey našiel nejakého študenta či študentku z jeho ročníka a vytvoril s ním či s ňou projekt na zadanú tému od triedneho učiteľa, pod ktorého bude patriť."
"Takže neoficiálne bude chodiť aj do nejakej z tried?" opýtal sa Thomas.
"Iste, Casey by mal byť podľa jeho predošlých známok zaradený do 2.C, čiže do triedy profesora Williamsa," vysvetlila. Mlčky som prikývol, zmierený so svojim budúcim osudom.
"Samozrejme na testy i preskúšania bude chodiť do školy a písať ich pod dohľadom triedneho či iného učiteľa."
"Rozumieme. Vďaka." Thomas sa postavil a potriasol si s ňou rukou. Mama jeho gesto zopakovala a rozlúčila sa s ňou. Vyšli sme z riaditeľne a Thomas za nami zatvoril dvere. Úľavne som si vydýchol a vložil ruky do vreciek bielych nohavíc. Mama sa vybrala k schodom a my sme ju s Thomasom mlčky nasledovali.

"Tak vidíš CJ ani to nebolelo." Usmial sa na mňa Thomas. Jemne som pozdvihol jeden kútik v náznaku úsmevu.
"Riaditeľka vyzerala ako milá osoba, aj keď musím uznať, bola dosť prísna," vyslovila mama svoj názor. Mykol som plecami. Podľa mňa z nej šla hrôza. Zrýchlil som krok. Nechcel som tu byť, keď skončí hodina, a tak sa stať terčom všetkých pohľadov i rozhovorov. Mama s Thomasom ihneď pochopili a zrovnali so mnou krok. Zbehli sme po schodoch a zamierili rovnakou cestou ako predtým k východu. Vyšli sme von zo školy a v ten moment sa školou rozzvučal drnčiaci zvuk. Zvonilo. Rýchlo som pribehol k auta a počkal som, kým ho Thomas otvoril diaľkovým ovládaním. Auto zapípalo. Ja som otvoril dvere a urýchlene doň nastúpil. Mama s Thomasom nasledovali môj príklad.
"A môžeme ísť domov." Otočila sa na mňa mama spredu a usmiala sa na mňa. Prikývol som. Už som tu nechcel byť ani o minútu dlhšie.

***

Vystúpil som z auta a zamieril som k vchodovým dverám. Počkal som, než vystúpi mama a prevzal som si od nej kľúče. Odomkol som dvere, zatiaľ čo Thomas zaparkoval auto a vošiel som dovnútra. Skopol som z nôh obyčajné čierne číňany a vybehol po schodoch do svojej izby. Zatvoril som za sebou dvere a doslova sa hodil na posteľ. Zatvoril som oči a užíval si chvíľu pokoja. No tá netrvala tak dlho ako som čakal. Rozzvonil sa mi telefón. Vstal som a siahol som poň na stôl. Vypojil som ho z nabíjačky a zodvihol som hovor.

"Ahoj Casey!" privítal ma Janin radostný hlas.
"Ahoj Jane," opätoval som jej pozdrav, zatiaľ čo som jednou voľnou rukou vyťahoval kábel zo zásuvky.
"Tak čo, bol si už za mamou ?" opýtala sa. Nepochopil som.
"Za mamou?" zopakovala som nechápavo.
"Ja som ti to nepovedala? Moja mama je riaditeľka," objasnila mi. Jane a dcéra riaditeľky ? To by ma nikdy nenapadlo. Jane, taká optimistka a riaditeľka... Naháňala mi hrôzu.
"Aha," vydýchol som prekvapene.
"Čo ti vlastne povedala? Nechá ťa študovať doma?" zasypala ma otázkami.
"Nechá, ale pod istými podmienkami. Budem musieť chodiť do školy na preskúšania a tiež na polročné testy. A ešte hovorila o nejakých spoločných projektoch," snažil som sa spomenúť si na všetko, čo mi hovorila.
"Spoločných projektoch? Mohli by sme ich robiť spolu, ak chceš." Dokonca aj cez telefón som jasne cítil, že sa práve usmiala.
"Rád," pousmial som sa.
"To bude super!" Výkrik radosti.
"Casey!" volala ma zdola mama.
"Už musím ísť, tak pa." Položil som hovor a hodil mobil na posteľ.

"Casey!" ozvala sa znova. Pribehol som k dverám a rýchlo utekal do obývačky. Mama práve vybaľovala jednu zo škatúľ a zároveň ukladala knižky do poličky.
"Prosím ťa, pomôž mi s tým, nech to máme čo najskôr," požiadala ma. Prikývol som a zohol sa ku škatuli položenej vedľa menšieho provizórneho stolíka. Rozlepil som ju a otvoril. Boli v nej staré rodinné fotoalbumy. Vzal som jeden do rúk a otvoril som ho. Hneď z prvej fotky sa na mňa škeril malý hnedooký chlapec s načervenavým odtieňom vlasov, držiaci v náruči malého chlapčeka zabaleného v perinke. Cítil som ako sa mi do očí tlačia slzy. Rýchlo som zatvoril album a hodil ho späť do škatule.
"Casey, si v poriadku ?" Starostlivo ma mama chytila za rameno a pozrela sa mi do očí. Nesúhlasne som zavrtel hlavou a objal ju. Mama ma k sebe pritisla a mne sa z očí pustili slzy.
"Šššš Casey, neplač. Rey je určite v poriadku. Nemusíš sa báť, ja pevne verím v to, že ho raz znova uvidíme. Nenechal by ťa takto trápiť, to predsa vieš," šepkala mi do ucha. Prikývol som. Aj ja som v to dúfal. Rey mi strašne chýbal. Predtým než zmizol sme boli stále spolu. Veľa ľudí sa divilo, že máme medzi sebou taký dobrý vzťah, keďže Rey bol odo mňa o rok starší. No aj cez vekový rozdiel na mňa nedal Rey dopustiť a ani ja na neho. Boli sme nerozluční. Bez neho som si pripadal tak strašne prázdny. Vlastne jeho zmiznutie bolo dôvodom mojej mlčanlivosti.
"Tak fajn zlatíčko, poď dopraceme to nech to máme čo najskôr." Pustila ma a pousmiala sa. Otrel som si oči do ruky a prikývol som. Opäť som vzal do rúk tú istú škatuľu a položil ju na stôl. Vytiahol som z nej všetky fotoalbumy a zaradom ich podával mame, ktorá ich ihneď ukladala na poličku.

***

Zatvoril som za sebou dvere a vybral som sponky z vlasov. Položil som ich na stôl a pretiahol si tričko cez hlavu. Na krku sa mi zakýval kovový prívesok na čiernej koženej šnúrke. Kedysi som ho dostal od Reya k dvanástym narodeninám. Odvtedy som ho nedal dole z krku.

Pohľad sa mi stočil ku kufrom ležiacim pri dverách. Prešiel som k nim a sklonil som sa k jednému z nich. Rozzipsoval som zips a roztvoril ho. Vytiahol som z neho sivé tričko s dlhým rukávom a natiahol ho na seba. Potom som z druhého kufra vytiahol tmavo šedé tri štvrťové tepláky a prezliekol si ich za biele nohavice, ktoré som mal na sebe. Oblečenie, ktoré som mal na sebe som poskladal a položil ho na stoličku vedľa postele. Určite sa mi bude ešte hodiť. Kufor som zatvoril a položil ho späť k ostatným.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Vstal som a otvoril ich. Bola to mama. Odstúpil som od dverí a nechal ju prejsť dnu. Posadila sa na posteľ a ja som zatvoril dvere.
"Potrebujem s tebou hovoriť," predniesla vážne. Zamračil som sa.
"Prosím posaď sa." Ukázala rukou na miesto vedľa seba. Posadil som sa vedľa nej a čakal som, čo ďalšie z nej vypadne.
"Casey, je načase, aby si sa dozvedel pravdu." Pozrela sa na mňa vážnym pohľadom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 miku-a-asa miku-a-asa | 3. srpna 2013 v 22:29 | Reagovat

Prečo ty vždicky končíš kapitolu tak zaujímavo :o Už sa tešíme na pokračovanie :D

2 Nade Nade | 4. srpna 2013 v 20:23 | Reagovat

Tak ta pravda mě opravdu zajímá. ;-)

3 Liliana Liliana | 14. srpna 2013 v 22:50 | Reagovat

Má sa dozvedieť pravdu??!! Bojím sa aby ho tá pravda nezložila ešte viac. Je zaujímavé, že sa rozpráva iba s Jane. Tak sa zdá, že si ho získala. Zaujímavá je i jeho schopnosť vidieť v snoch čo sa stane. Som zvedavá na pokračovanie :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama