TMB - 1.kapitola - Zmeny

3. července 2013 v 11:06 | Dí de Fast |  Tajomstvo mestečka Bannack ( s Lexi )
Viem ,že mám veľa rozpísaných poviedok ,no túto som si nemohla odpustiť :D
Dúfam ,že si ju zamilujete tak ako ja :D
Moja prvá spoločná poviedka!
Nathaniel - Lexi
Casey - Ja

A ešte bannerík :D


/Nathaniel/
Preboha!
Mucha na okne zabzučala a vzlietla.
Otázka tri, no tak.
Sledoval som jej pohyb.
Toto som sa predsa učila!
Ladne prekĺzla na čerstvý vzduch.
Načo mám, sakra, vedieť, kedy sa narodil Napoleon? Som Američan!
Odletela.
Neznášam históriu.
Viac som ju nevidel.

Rozladene som si povzdychol a pozrel sa na papiere pre sebou.
Test z histórie.
Extrémna obtiažnosť, slizký učiteľ a otázky, ktoré sa nedajú zvládnuť.
Teda... nezvládne ich nikto iný, než ja.

Nepodvádzaj!
Otrávene som pozdvihol pohľad a stretol sa so zúrivými očami profesora Timerweella. Samozrejme.
Uškrnul som sa naňho.
Nemal mi čo dokázať. Nepodvádzal som.

***

"Bože, tomu Timerweellovi hrabe! Ten test bolo nemožné stihnúť!" sťažovala sa Tracey rozhorčene.
"Stihnúť? Tie otázky boli také dementné, že ich bolo nemožné vôbec vedieť, nie to ešte stihnúť!" povedal Jayden neveriaco.
"Máš sa učiť, ty idiot!"
"Učiť? Si normálna? Nie som superman!" Ty krava.

"Ale si Američan," podotkol som sucho.
Ty si ma počul? "Ty si-"
"Hej."
Len on môže byť taký šťastný a mať tú najlepšiu schopnosť sa svete.
"Nie je to-"
"Ja viem, ja viem, počul som to už najmenej stokrát," odfrkol si.

"A čo ty, Theo? Stihol si to?" Traceyine oči boli plné nádeje. Samozrejme, nebola hlúpa. Rozumela, prečo nám Timerweell dával čoraz náročnejšie a nemožnejšie testy už od doby, čo nám ho pridelili. Chcel ma nachytať. Dokázať, že ani moja schopnosť nie je neporaziteľná.
"V pohode," odpovedal som neurčito, ale všimol si, ako sa Tracey zamračila a pokrútila hlavou. Bolo mi jej ľúto. Na známkach jen vždy záležalo. Bola perfekcionistka, vždy najlepšia, najmúdrejšia. Pred nástupom Timerweella sa ešte nikdy nestalo, aby z testu stratila čo i len jeden bod. Ale od jeho čias... jej skóre padalo dolu rýchlosťou blesku, pretože zanedbávala ostatné predmety, na úkor histórie a Timerweellovej spokojnosti. Chcela mu dokázať, že dokáže držať krok aj so mnou. Že ju nenachytá, rovnako ako mňa. Ale aj napriek svojej snahe to nedokázala. Mohla byť inteligentná ako chcela, jej mozog nedokázal pracovať rýchlejšie ako môj. Jej reflexy detto.
A na rozdiel odo mňa, nemala eidetickú pamäť a nevedela čítať myšlienky. Jej schopnosť bola síce užitočná, ale v týchto tichých vojnách s učiteľmi prakticky nepoužiteľná.

To nie je fér!
"Ja viem Trax. Už som ti to hovoril, kašli na históriu aj celého Timerweella, hodnotenie ti to nepokazí." Z tejto vety sa stala moja rutina. Opakoval som ju po každom nezvládnuteľnom teste, ktorý aj napriek svojim vedomostiam nestihla dokončiť.
Ale to nejde! Veď predsa-
"- moje známky a všetko! Moja povesť! Pokiaľ nedostanem na konci A-"
"My vieme, Trax," prerušil ju už Jayden nahnevane. "Lenže na rozdiel od teba, čo ti hrozí tak maximálne B, my ostatní," okrem Thea "musíme bojovať aj za nejaké stupídne D!"

"Jedine tak ty," uškrnul Hengist, ktorý práve vychádzal z učebne. A geniálneho hellshita.
"Vyser si oko, hellshit," štekol po ňom Jay.
"Ty si taký úbohý, Sommers. Hlúpy, neinteligentný idiot. "A tá tvoja... nechápem, ako to vôbec môžeš nazývať schopnosť." Hengistove slová boli plné posmechu. Typické, vždy mlel len to isté.
Jayden stisol päste, ale odvrátil pohľad a mlčal.
"Ale máš to v génoch. Matka polovičná s úbohou schopnosťou, otec, ktorý s nami nemá nič spoločné. Nechápem, ako si vôbec mohol niečo podediť."

Miestnosťou sa prehnal ľahký vietor. Mlčal som. Jayden mlčal. Tracey mala sklopený pohľad, ale mlčala.
Mohol som sa ozvať. Vyhodiť ho, uraziť. Aj napriek svojej krvi, schopnosti a schopnostiam jeho rodiny, oproti mne bol ako prach na topánkach.
Ale neurobil som to.
Nebol to môj boj.

***

Hengist Ozera bol jeden z najmladších dedičov veľaváženej rozvetvenej rodiny Ozerovcov- a keď hovorím rozvetvenej, myslím setsakra veľkej. Len do našej generácie patrilo okolo dvadsať jeho bratrancov, sesterníc, či kým to oni vlastne boli. Ale aj napriek tomu mal niečo, čo oni nie.
Talent a schopnosť, o ktorej by sa mohlo ostatným len snívať.
Videl duchov.

Jayden Sommers bol obyčajný chlapec. Môj najlepší priateľ. Vyrastali sme spolu prakticky od detstva, keď sme sa prvýkrát pobili na pieskovisku. Aj napriek tomu, že moji rodičia neboli nadšení našim priateľstvom, neprotestovali. V skutočnosti, nikdy nič nepovedali. Ale ja som vedel svoje.
Jayden to mal od nášho zoznámenia ťažké. Podľa viacerých nebol hodný mojej spoločnosti, pretože bol slaboch. Jeho schopnosť nebola veľmi silná- ostatne, Jay sa tu, v Bannacku, nenarodil. Bolo šokujúce, že vôbec nejakú schopnosť mal.
Ale aj napriek všetkým problémom spojeným s mojím priateľstvom, Jay sa nikdy nesťažoval. Postupne ho ľudia začali akceptovať.
A ak nie, ja som ich donútil.

***

Boje Jaya a Hengista začali na základnej škole. Jay bol vždy so mnou, ale Hengist mal nakázané spriateliť si ma a dostať ma pod vplyv svojej rodiny. Jay bol prekážka. Snažil sa ho odstrániť mnohokrát; využil k tomu dokonca aj svojich duchov. Nie raz.
Lenže aj napriek tomu, že Jay nebol ani silný, ani talentovaný, ani múdry, bol niečo, čo ostatní nie. Statočný. Mal srdce pravého bojovníka. A preto som si ho vážil viac, ako ktoréhokoľvek iného človeka na tejto planéte. Pretože by ma nikdy nezradil.

"Neser ma, hellshit." Jayden tieto slová takmer vypľul. Upokoj sa. Hellshit za to nestojí.
"Voláš ma hellshit, ale sám si len špina-" Čo to, sakra?
Hengistove oči sa rozšírili, keď sa okolo neho objavilo malé tornádo. Zamračil som sa a otočil sa na Tracey.
"Vypadni, hellshit!" zvrieskla naňho mimo zmyslov.
"Trax!" zasipel som bezmocne. Prečo som, preboha, nesledoval aj jej myšlienky?

"Z tohto budú problémy." Hengist to takmer zaspieval. Zaútočiť na študenta v škole bolo zakázané a prísne trestané. Ale zaútočiť na niekoho s menom Ozera, bolo... povedzme, že to najhoršie, čo mohla Trax kedy urobiť.

Nechápem, prečo sa nimi vôbec zaoberáš, Nathaniel. Máš na viac, než na nejakých podradných-
Tracey aj Jayden už mali problémov dosť. Nepotrebovali ich ešte viac.
"Vypadni, Hell," pretisol som skrz zuby.
Rozladene sa na mňa pozrel, ale nepriečil sa.
Nikto sa mi nikdy nepriečil.

***

Keď som sa konečne dostal domov, bol čas akurát na večeru.

Hneď, ako som otvoril vchodové dvere- alebo skôr vráta, pribehla ku mne Stella a začala mi niečo hrdo ukazovať. Aj keď som sa snažil vnímať a neignorovať ju, jej nadšený hlások ma dráždil. Nakoniec Stella skončila urazená a uplakaná v svojej izbe a ja za jedálenským stolom.
Odignoroval som svojich rodičov a sústredil sa na jedlo pred sebou. Ani som si neuvedomoval, aký hladný som bol.

"Nathan, ona ťa čakala už odkedy prišla zo školy," ozvala sa mama náhle. Prekvapene som k nej vzhliadol. Nebol som prekvapený ohľadne toho, čo mi povedala. Všetko som už dávno vedel. Prekvapilo ma, že vôbec niečo povedala. Zvyčajne sa do môjho vzťahu so Stellou nestarala.
"Viem, že tvoja sestra má svoje chyby a je príliš hyperaktívna, ale nemal by si ju ignorovať. Mal by si jej ísť príkladom." A nejdem? Matkine poučky šli mimo mňa. Klišé.

"Nathan," ozvala sa opäť, tentokrát už trochu prudkejšie.
"Ja viem, mama," odpovedal som jej sucho. Čo som jej mal povedať? Že ma momentálne nezaujímala moja sedemročná sestra, ktorá bude do zajtra fit, ale moja najlepšia kamarátka, ktorá bola v pekných problémoch? "Zajtra sa o tom s ňou porozprávam."
Mal by si už dnes. "Mal by si-"
"Je rozrušená. Nebude ma vnímať," prerušil som ju. Mal som dosť. "Ospravedlň ma, musím sa ísť pripraviť do školy."

***

Do školy som sa v skutočnosti nepripravoval už niekoľko rokov. Vlastne od doby, čo sa prejavila moja schopnosť.
Stále ste zmätení? To je v poriadku. Ja vám to objasním.

Volám sa Nathaniel Theodore Bannack a narodil som sa pred šestnástimi rokmi v meste Bannack, v štáte Montana. Jeden z mojich predkov- Wilfred Bannack starší, toto mesto založil a pomenoval po sebe. Od tej doby sa naše meno stále uchováva a mnoho ľudí s nami jedná ako s niečím podobným šľachte. Viete, pri ktoromkoľvek inom príklade by som si asi povedal, že je to nesprávne a hlúpe. Lenže na druhú stranu, aj súčasné generácie Bannackovcov mali stále zásluhu na tom, aby neupadli.

Totižto, všetko to začalo niekedy okolo roku 1840, keď sa Wilfred Bannack narodil. Od detstva bol iný, diali sa okolo neho čudné veci a ľudia tej doby si to nedokázali vysvetliť, preto ho, aj napriek tomu, že hon na čarodejnice sa dávno skončil, vyhlásili za čarodejníka. Upálili by ho, ale Wilfred čoskoro pochopil, že jeho schopnosti nie sú až také divné a využil ich na svoju záchranu. V skutočnosti vlastnil len jednu schopnosť- telepatickú, rovnako ako ja, ale na rozdiel odo mňa dokázal myšlienky ovládať, manipulovať nimi. Nikto si v jeho prítomnosti nemohol byť istý, na čom je.

Keď utiekol, mal pätnásť rokov. Dlho cestoval, až postupne zistil, že takých ako on, je na svete viac. Mnoho ľudí zachránil pred mučením, upálením, či akoukoľvek inou smrťou a oni sa k nemu na oplátku pripojili.
Po siedmich rokoch toho už mali ale všetci dosť, a preto sa v roku 1862 rozhodli založiť mesto. Tak vznikol Bannack.

Wilfred sa neskôr samozrejme oženil (a nech to znie akokoľvek vtipne, jeho vyvolenou bola Sierra Ozerová), mal deti a zabezpečil nášmu rodu pokračovanie.

Pravdepodobne by celá ta sláva a hurhaj okolo Wilfreda našu rodinu tak veľmi nepoznačil, nebyť našich schopností, ktoré sme mali všetci (bez výnimky). Schopnosti sa samozrejme postupne opakovali, ale vždy sa objavil niekto, čia schopnosť bola nová, neopozeraná.
V našej generácii som to bol ja a Hengist.

Hengist videl duchov.
Videl ich a mohol sa s nimi rozprávať, preto vedel vždy viac, ako ktokoľvek iný. Duchovia ho učili, mentorovali, pomáhali mu- v škole podvádzal prakticky rovnako ako ja. Až na to, že jeho podvádzanie nevadilo ani Timerweellovi, z jednoduchého dôvodu; bál sa ho.
Hengist totiž dokázal pomocou duchov aj bojovať, strašiť ľudí, urobiť im zo života peklo. Ktokoľvek, kto si ho znepriatelil, sa musel mať na pozore.
Preto sa mu aj hovorilo Hell. Hell znamená peklo, a podľa mnohých to bola jedna z najvýstižnejších prezýviek, aké kto kedy vymyslel.
Súhlasil som s nimi.

No a čo sa týka mňa, ja som vedel čítať myšlienky.
Aj napriek tomu, že v generáciách predo mnou sa v našej rodine objavilo mnoho telepaticky nadaných jedincov, ja som bol prvý, kto to rozvinul až na takú úroveň. Zabezpečovalo mi to pohodlie. Takmer vždy som vedel kto čo urobí, prečo a ako tomu predísť (ak to bolo namierené proti mne alebo Jayovi s Trax). Keď som bol mladší, svoju schopnosť som neznášal. Nenávidel som všetky tie hlasy v mojej hlave, nedokázal som ich roztriediť.
Ale teraz, o šesť rokov neskôr musím povedať, že by som svoju schopnosť nevymenil.
Miloval som ju.

***

Začul som zaklopanie na dvere.
Otrávene som sa zdvihol z postele a popritom sa snažil vyhnať z hlavy hlas môjho otca, spievajúci americkú hymnu.
"Otec, prestaň," zastonal som trochu zdesene.
Za dverami som začul uchechtnutie. Otec si ale stále neprestával v myšlienkach pieť, vlastne sa ani nepohol.
"Poď ďalej," húkol som naňho podráždene.
Dvere sa otvorili a otec vstúpil. Jeho takmer dvojmetrová postava teste prešla popod zárubňu dverí. Posadil som sa a zahľadel sa naňho. Jeho myšlienky stále spievali.
"Čo si chcel?"
"Prečo Tracey napadla Hengista?" opýtal sa ma pokojne.
Porazene som zastonal a padol na chrbát. "Už žaloval?"
"Toto nie je vtipné, Nathan. Pokiaľ nemá dobré vysvetlenie, môžu ju vylúčiť alebo dokonca zatknúť jej rodičov za-"
"-zlú výchovu a zlý príklad dieťaťu, ja viem, ja viem. Hovoril si mi to už stokrát."
Nemôžem to do nekonečna žehliť za nich.
Konečne prestal spievať! "Ja viem, otec. Hengist urazil Jaya aj jeho rodičov, vieš, aká je na to Trax citlivá."
Otec sa uškrnul. V jeho mysli som videl predstavu Jaya a Trax ako sa bozkávajú.
Zdvihol som obočie.
"Ale no tak," pozdvihol ruky akoby na svoju obranu. "Všetci vedia, že Tracey miluje Jaydena už odkedy ho prvýkrát stretla."
Rozladene som si povzdychol, ale prikývol som. Všetci to vedeli, dokonca aj Hengist. Dneska nechcel spôsobiť problémy Jayovi, ale vyprovokovať Trax. Podarilo sa mu to.

"Nemá Tracey náhodou svoje dni?" Otcov hlas bol zvedavý.
Neveriacky som sa naňho pozrel. "Odkiaľ to mám preboha vedieť? A vôbec načo ti to-"
Môže zo svojho skratu obviniť šialené ženské hormóny.
"Aha," vydýchol som prekvapene. To ma nenapadlo.
"Ale veď je to šialené! Toto jej neuznajú."
"Riaditeľka je žena, nie?" žmurkol otec veselo. A okrem toho, bude mať dosť starostí s tým novým študentom, takže postačí akákoľvek aspoň trochu uveriteľná výhovorka.

"Novým študentom?" Bol som zmätený.
"Ty to nevieš?" opýtal sa otec prekvapene. "Majú sa sem teraz niekedy prisťahovať, volajú sa Guiseovci."
Pozrel som sa na otca.
On sa pozrel na mňa.
Rozosmial som sa.

***

"To nie je zlý nápad," povedala Trax veselo, keď som jej objasnil otcove myšlienky.
"Guise? Akože fakt?" neveril Jayden.
"Ja viem, otec má vždy dobré nápady. A hej, Jay, nesmej sa! On za to nemôže," uškrnul som sa.
Aj cez telefón som mohol vidieť, ako sa Jay uškŕňa nad menom toho nového.
"Bože, Jayden, aj ty si Sommers a nikoho nezaujíma, či máš rad leto, alebo nie." Aj cez telefón som videl, ako Trax pretočila oči.
"Som Sommers, nie Summers," štekol po nej Jay.
"To máš fuk. Už musím ísť, mama chce zase otvoriť našu 'vážnu debatu'. Čau zajtra," rozlúčila sa Tracey a zvesila. Vzdychol som si.
"Theo?"
"Idem spať, Jay. A hlavne kašli na to, že Guise musí byť hneď gay," odporučil som mu pobavene aj unavene zároveň.
"O čo sa stavíš, že tej gay vážne bude?" Jayden znel nadšene.
"Sto dolárov na to, že nie je."
"Sto dolárov na to, že je."
"Platí."
"Platí a brú noc! Hlavne nezabudni šetriť!"
"Možno tak v tvojich snoch. Dobrú."
Vypol som telefón a odhodil ho. Zajtra bude dlhý deň.

/Casey/

"Casey! Casey! No ták, otvor!" klopala na dvere mama. Viac som sa skrčil v kúte a oprel si hlavu o chladné sklo okna. Prečo nikto nechápe, že chcem byť sám?
"Cay, aspoň sa ozvi," skúsila to mama znova. Mlčal som. Čo chcela, aby som jej povedal ? Nech ma už konečne nechá na pokoji ? To by som jej nedokázal povedať. Vlastne sa s ňou nerozprávam už vôbec. Už je tomu pol roka, čo žijeme v tichosti. Pred pol rokom spadlo lietadlo, v ktorom sa vracal otec zo služobnej cesty. Nik neprežil. Ani nie o týždeň neskôr, môj brat Rey bez stopy zmizol. Odvtedy som ho už nevidel. Vtedy sa všetko v mojom živote zvrtlo. Prestal som chodiť do školy, vychádzať z izby a udržiavať kontakt s okolím.

Pomaly som sa postavil a šiel som k dverám. Nechcel som, aby sa o mňa bála. Otvoril som dvere a mama ma hneď objala. Ani som sa nepohol. Pevnejšie ma zovrela vo svojej náruči a cítil som ako sotva zadržiavala slzy. Neplakala. Nedokázala to. Nie predo mnou.
"Poď na večeru. Urobila som tvoje obľúbené makaróny so syrovou omáčkou," pustila ma z náručia a pousmiala sa. Ako rád by som ju aj ja takto povzbudil. Moje ústa sa už nikdy nepozdvihnú v náznaku úsmevu. Načo sa smiať? Aj tak by to vyzeralo falošne. Smiať sa a smútiť? Na to nie som dosť silný.

Zatvoril som za sebou dvere do svojej izby a nasledoval mamu do kuchyne. Zasadol som za stôl a mama predo mňa položila tanier. Mlčky som kývol. Pochopila. Takto som ďakoval. Už si na to zvykla. Ani nečkala na to jediné slovíčko z mojich úst. Zasadla za stôl vedľa mňa a začala jesť. Nasledoval som jej príklad. Naberal som na vidličku sústa a nezaujato ich vkladal do úst. Už dávno ma nezaujímalo, čo jem. Vlastne som to robil len pre mamu. Nechcel som, aby trpela viac ako musí. Viem, že ju môj smútok trápil, no snažila sa ho prehliadať a žiť odznova. Nedarilo sa.

"Chutí?" opýtala sa ma mama. Len som zodvihol hlavu a slabo prikývol. Pousmiala sa. Nemal som rád tieto jej vynútené úsmevy. Už dávno som ich prekukol. Skrýva sa za nimi dávno uviaznutý smútok. Nič iné tam nevidím. Možno sa zle dívam.
"Oh, niekto zvoní," zodvihla sa mama a šla k dverám. Popravde, žiadny zvonček som nepočul. No mama vždy vedela, keď niekto prišiel. Dokonca aj predtým, než stihol zazvoniť.
"Thomas, poď ďalej," pozvala dnu hosťa. Vzal som svoj tanier a položil ho na linku. Prešla ma chuť.

Thomas, mamin nový priateľ a novinár. Popravde? Veľmi ho nemusím. Príde mi nejaký divný. A to, ako sa na mňa díva. Ako keby vo mne videl niečo, čo ja nie. Zo začiatku sa mi stále prihováral, ale čím ďalej je v tu, v mojom živote, tým slová k mojej osobe stále viac ubúdajú. Nevadí mi to. Nerád hovorím. Nemám o čom hovoriť. Nikto by aj tak nepočúval. Nie naozaj. Komu by zležalo na tom čo hovorím? Na tom ako sa cítim? Nikomu. Všetci sa len tvária, že im na tom záleží. Že im záleží na mne. Čomu sa diviť? Všetci si myslia, že vedia ako mi je. Chlapec, ktorý prišiel o otca a následne aj o brata. Musí byť smutný, sklamaný. Nie nie som smutný. Smútok už dávno vyprchal. Nahradila ho melanchólia. No nik ju nevidí. Je ukrytá hlboko pod povrchom. Kto by ju hľadal ? Nik by sa nesnažil dostať až tam. Málo kto sa dostane tak blízko ku mne, aby ju mohol čo i len pohľadom okúsiť.

"Mám pre vás prekvapenie!" zahlásil veselo Thomas a spolu s mamou vošli do kuchyne. Oprel som sa chrbtom o linku. Nezaujímalo ma, čo povie. Určite to nebude nič, čo by malo zaujímať. I keď niečo mi hovorilo, že ma to dosť značne ovplyvní.
"Môj šéf mi ponúkol prácu v jednom mestečku v Montane, a keďže som tam vyrastal, ponúkli mi tam trvalú prácu. Preto som sa tam rozhodol presťahovať a bol by som rád, keby ste šli so mnou," dopovie tú 'dobrú' správu. Mne nijak skvelo neznie.
"To je úžasné! Gratulujem miláčik. Samozrejme, že pôjdeme s tebou." Pobozkala ho mama na pery a usmiala sa.

Môj názor ako vždy nikoho nezaujímal. Nenápadne som sa vytratil z kuchyne a zatvoril sa vo svojej izbe. Netušil som, čo je na jeho správe také úžasné. Nenávidel som sťahovanie. Nové mesto, nová škola. Snáď si nemyslia, že do nej budem chodiť. Zas by sa všetko zvrtlo na vypytovanie a následné ľutovanie mojej osoby. Nenávidel som to. Dávalo mi to pocit nepatričnosti. Tie pohľady mierené na moju maličkosť a to ako na mňa vždy všetci berú ohľady, aby nepovedali nič, čo by ma mohlo ešte viac zraniť. Už som si na nich stihol zvyknúť, no stále sú mi nepríjemné. Prečo by ma mali všetci ľutovať? Snáď chcú, aby mi to pomohlo? Ako mi môže pomôcť ľútosť? Nijak. Len napomáha mojej depresii. Bez nej by mi bolo lepšie. Prečo to nik nechápe? To chcem tak veľa. Len jedna jediná vec. Odmeranosť. Nevšímavosť. Ako to mám ešte nazvať, aby to všetci pochopili?

"CJ? Môžem?" Zaklopal na dvere Thomas. Nečakal som, že by mohol čakať na vyzvanie. Postavil som sa a šiel otvoriť. Odstúpil som od dverí a nechal ho vojsť.
"CJ, viem, že ťa to neteší, no chcem si s tebou o tom pohovoriť." CJ, tú prezývku mi vymyslel on. Nijak mi nevadí. Vlastne je jediný kto mi tak hovorí. Nevadí mi to. Vlastne som za tú prezývku rád. Je tak jednoduchá a zároveň vo mne rozochvieva pocit spolupatričnosti. Povzbudzuje ma to.
"Môžem?" Kývol k mojej posteli. Prikývol som. Thomas sa usadil na posteli a pokynul mi nech si prisadnem. Poslúchol som.
"Viem, že z toho nie si nadšený, ale je to možnosť ako začať odznova. Tvoja mama bude mať aspoň možnosť odísť od všetkých problémov a nebude sa trápiť. Tuším, že ty to tak neberieš, a že nehodláš meniť prostredie, no kvôli nej by si to mohol aspoň skúsiť. Čo povieš? Skúsiš to?" Nenútil ma, len sa pýtal. Nevedel som, čo odpovedať. Mama. Tá jediná mi teraz behala po rozume. Je jediná, kto mi ostal, no zároveň mám pocit, že ju strácam. Čo mám robiť? Nikto mi neporadí. Je to predsa moja voľba. Ale čo zvoliť? Večnú depresiu, či snáď novú šancu, ktorej sám neverím ?
"Potrebuješ čas na rozmyslenie?" opýtal sa ma. Zakýval som hlavou na nesúhlas. Už viem, čo urobím. Nenechám mamu ďalej trpieť. Nechám ju byť šťastnou aj keď to bude na úkor mojej samoty.
"Tak ako? Urobíš to?" Nenaliehal, len sa pýtal. Prikývol som na súhlas. Mama je prednejšia. Stačí, keď bude šťastná ona. Ja sa nejako prispôsobím.
"Tak fajn. Určite bude veľmi šťastná. Ďakujem CJ." Krátko ma objal.
"Vieš CJ, vždy som si prial syna. Som rád, že mám teba," pousmial sa a odišiel. Bol som zmätený. Ja ho nedokážem brať ako otca. Teraz ešte nie. Možno časom. Hlavne, že ho má mama rada a on ju spraví šťastnou. Snáď.

Zrazu mi zazvonil mobil. Prekvapene som sa na neho pozrel. Vytiahol som ho z vrecka a zahľadel sa na displej. Volalo mi neznáme číslo. Dlho som sa díval na obrazovku, no nemal som chuť ani odvahu to zdvihnúť. Nakoniec zvíťazila zvedavosť a ja som stlačil tlačidlo hovor. Priložil som telefón k uchu a čakal.
"Haló? Je tam niekto?" ozval sa cudzí dievčenský hlas. Nespoznával som ho.
"Hm?" nemienil som hovoriť, no chcel som vedieť kto a prečo mi volá.
"Prepáčte, asi som si pomýlila číslo," ospravedlnilo sa mi mladé dievča.
"Hnn," divil som sa, že nezložila.
"Mimochodom, volám sa Jane a čo ty?" prekvapene som zamrkal. Ona sa mi predstavila ?
"Casey," povedal som potichu. Môj hlas nebol navyknutý na rozprávanie. Doslova som chrčal do telefónu.
"To je zlaté meno," zasmiala sa do telefónu.
"Bude ti vadiť ,keď si ťa uložím?" opýtala sa ma. Bol som prekvapený. Nechápal som jej počínanie.
"Prečo?" spýtal som sa jej narovinu.
"Síce nie si veľmi zhovorčivý, ale pripadáš mi fajn. Môžeme byť priatelia, čo povieš?" nejak podvedome som zacítil, že sa práve usmiala.
"Hmm." Dúfal som, že to pochopí ako súhlas.
"To je super! Prepáč Casey, už musím ísť. Volá ma mama. Ešte ti niekedy zavolám alebo môžeš zavolať ty mne," rozlúčila sa so mnou. Tú jej neskutočnú radosť by som bral. Z celého jej vystupovania a hlavne hlasu syčal optimizmus.
"Ahoj." rozlúčil som sa potichu. V telefóne sa ozval pípavý tón. Stlačil som červené tlačidlo a odložil som mobil späť do vrecka. V hlave som si prehrával predošlý rozhovor. Zaujímalo by ma ,kto bolo to dievča.

------------------------------------------------------------------------------------

"Casey, už by si mal ísť spať. Zajtra musíme všetko vybaviť a tak nesmieš byť unavený." Vošla do izby mama. Prikývol som a vzal si zo stoličky pyžamo. Osprchoval som sa a vykonal hygienu. Potom som zaľahol do postele a mama mi venovala bozk na čelo.
"Dobrú noc zlatíčko." Pohladila ma naposledy po tvári a s prívetivým úsmevom vypla svetlo a odišla. Zavrel som oči a rozmýšľal nad dnešným dňom a hlavne nad sťahovaním. Nakoniec som sa rozhodol, že nad tým nebudem premýšľať. Nech príde, čo má prísť. S tým som zatvoril oči a odobral sa do ríše snov.

"Casy, miláčik, kde si tak dlho ?" vtisol mi bozk na čelo vysoký blondiak.
"Prepáč, zdržal som sa v obchode." Usmial som sa na neho a pritúlil som sa k nemu.
"A čo také si kupoval?" zvedavo nahliadol do tašky. Rýchlo som si pritisol tašku k hrudi.
"Nepoviem." Vyplazil mu jazyk.
"Ale prečo?" Vykúzlil blondiak psie oči.
"Nie, Theo, potom by to nebolo prekvapene." Pobozkal som ho na líce.
"Máš pre mňa prekvapenie? Tak to sa už nemôžem dočkať až ho uvidím." Zasmial sa Theo.

Zobudil som sa a vystrelil som do sedu. Zreničky sa mi rozšírili prekvapením a dýchal som stále rýchlejšie. Často som mával takéto živé sny a väčšinou sa vyplnili. Práve preto som bol zmätený. Kto bol ten blondiak ? Veď žiadneho Thea nepoznám. Ale v tom sne sme vyzerali tak...tak... tak zamilovane. Snáď to bol len sen.

"CJ, si v poriadku?" objavila sa v dverách Thomasova hlava. Netušil som čo odpovedať a tak som len pokrčil ramenami. Thomas ku mne pristúpil a posadil sa na kraj postele.
"Niečo zlé sa ti snívalo?" opýtal sa ma a pritiahol si ma k sebe. Oprel som si hlavu o jeho rameno a snažil som sa ustáliť dych. Kývol som.
"Neboj, bol to len sen." Snažil sa ma upokojiť. To sa mu povie ľahko. Moje sny sa vždy naplnili. Síce niektoré len čiastočne ale vždy na nich bola časť pravdy. Zavrtel som hlavou.
"Povieš mi čo sa ti snívalo?" spýtal sa ma. Ešte nikdy som s ním neprehovoril. Možno dúfa, že sa to zmení. No ja to nedokážem. A tak len nesúhlasne zavrtím hlavou.
"Tak fajn. Mal by si si ešte ľahnúť, je málo hodín. Budem tu, kým nezaspíš." Miernym tlakom ma od seba odtlačí a uloží ma do postele. Prikryje ma perinou až po krk a ja zatvorím oči. Snažím sa nemyslieť na ten sen a prekvapivo sa mi to darí. Znova zaspím, a tak už nepočujem ako sa Thomas postaví a potichu odíde z miestnosti.

Ráno som sa prebudil a prekvapivo som nebol skoro vôbec unavený. Zívol som. Posadil som sa a zvesil nohy z postele. Vybral som si zo skrine čisté oblečenie a ustlal si posteľ. Potom som spáchal rannú hygienu a učesal sa. Potom som šiel do kuchyne. Mama práve pokladala taniere na stôl a Thomasa som zahliadol ako telefonoval v obývačke. Posadil som sa za stôl a čakal som ,čo sa bude diať.

"Ták rodinka a je to vybavené. Od teraz sme oficiálni obyvatelia mestečka Bannack." Vošiel do kuchyne Thomas a usmieval sa od ucha k uchu.
"To je super miláčik. Teraz už stačí len pobaliť kufre a skočiť na úrad." Položila mama na stôl posledný tanier s vajíčkami a pobozkala Thomasa. Ten ju chytil okolo bokov a zatočil sa s ňou. Sklopil som pohľad späť k tanieru.
"Tak čo Casey? Tešíš sa?" otočila sa na mňa rozradostene mama. Nechcel som jej kaziť radosť, ktorú pravdivo prežívala po všetkých tých mesiacoch a tak som len prikývol. Mamin úsmev sa ešte viac rozšíril. I Thomas sa pousmial.

"Inak CJ, už ti je lepšie? Nie si veľmi unavený?" obrátil sa na mňa Thomas. Najprv som pokýval hlavou na súhlas a potom som ňou zavrtel.
"To je dobré. Potom si sa už viackrát nezobudil?" opýtal sa ma. Záporne som zakýval hlavou.
"To som rád. Mal som o teba strach," usmial sa. Mama sa nevypytovala, čo som sa divil. Obvykle by ma zahrnula otázkami typu- O čom sa ti snívalo? Už je ti lepšie? Nechceš si ešte ľahnúť? No dnes bola prekvapivo ticho. Len zasadla za stôl a začala mlčky jesť. Thomas nasledoval jej príklad. Tiež som sa pridal k jedeniu. Ticho mi vyhovovalo.

Po raňajkách mama všetko mlčky upratala a ja som vstal od stolu s úmyslom umyť riad. Nepustila ma k tomu a poslala ma do svojej izby nech sa pripravím. Chcela totiž, aby som s ňou šiel na úrad. Divil som sa tomu. Nikdy po mne nechcela, aby som s ňou niekam chodil. Vlastne iba zo začiatku, keď sa ma márne pokúšala dostať z domu. Preto som sa rozhodol jej dnes vyhovieť.

***

"Tak a teraz už stačí vybaviť pasy." Pokynula mama hlavou k vysokej budove mestského úradu a hneď sa tam aj vybrala. Ja som ju mlčky nasledoval. Vošli sme do budovy a mama si to hneď razila dlhou chodbou jedným dverám. Zastali sme pred nimi a mama zaklopala. Na vyzvanie sme vošli dnu.
"Dobrý deň," pozdravila a ja som len kývol na pozdrav.
"Dobrý. Čo potrebujete?"
"Chcela by som si obnoviť pas."
"Máte kolok?"
"Iste." Vytiahla mama z kabelky peňaženku a vybrala z nej daný papierik.
"Stačí jeden."
"Prosím." Podala mu ho.
"Teraz mi toto vyplňte a tuto poprosím váš podpis."
"Tak. Ešte niečo?" Vyplnila mama všetky požadujúce údaje a podpísala sa.
"Ešte budete potrebovať novú fotografiu. Teda, ak to nebude problém."
"Nie, nebude." Kývla.
"Tak fajn. Tuto sa posaďte." Pokynul jej k stoličke v malej komôrke s okienkom. Mama sa posadila na stoličku a muž zasadol za počítač oproti nej, ktorý sa nachádzal práve v tom spomínanom okienku. Z malého zariadenia vyšiel blesk a fotografia bola hotová.
"Ešte budeme potrebovať odtlačok vášho ukazováka." Podal jej muž malé zariadenie. Mama naň položila prst a nasledovne podpísala malý papierik ako vzorový podpis.

***

"Nebolo to zas tak strašné. Vlastne to zbehlo celkom rýchlo." Otvorila mama vchodové dvere a zvliekla zo seba kabát. Vyzliekol som si bundu a zavesil ju na vešiak. Potom som si vyzul tenisky a dobehol do svojej izby. Tam som z pod postele vytiahol kufor a položil ho na posteľ.

"Zlatíčko, nezabudni si všetko zbaliť. Na nič nezabudni," napomenula ma mama zatiaľ čo som skladal oblečenie do kufra. Len som kývol na znak toho ,že som ju počul a pokračoval v balení. Už dnes večer odchádzame. Po nábytok si prídu až zajtra, no dovtedy už musia byť všetky osobné veci zbalené, keďže ich berieme so sebou.
"CJ! Poď mi s tým pomôcť." Začul som Thomasov hlas. Prestal som baliť a odbehol som do obývačky, kde sa Thomas márne snažil vyskladať všetky knihy z knihovničky do predom pripravených škatúľ.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 miku-a-asa miku-a-asa | 3. července 2013 v 17:48 | Reagovat

Super, super, super, sueper poviedka :D juuuj tešíme sa na pokračovanie :D

2 Satiras Satiras | 3. července 2013 v 22:01 | Reagovat

Hmm vypadá to zajímavě jsem zvědavá jak se to bude vyvíjet :D těším se na pokračování :)

3 Akyra Akyra | Web | 5. července 2013 v 13:32 | Reagovat

upřímně začíná to skvěle, zezaátku jsem byla trochu zmatená, ale pak se mi srovnalo v hlavě :) moc se těším na pokračování :) jesstli ti to nevaí ám si tě do odkazů:)

4 Nade Nade | Web | 5. července 2013 v 17:31 | Reagovat

Povídka začíná moc zajímavě, tak se těším na pokračování. ;-)

5 Ewilan Ewilan | Web | 5. července 2013 v 22:03 | Reagovat

úžasný :) už se těším na další XDD

6 Yumi-chan15 Yumi-chan15 | Web | 8. července 2013 v 16:09 | Reagovat

Tak to vypadá hodně zajímavě! :O
Moooc se těším na pokráčko :D

7 Liliana Liliana | 14. července 2013 v 0:26 | Reagovat

Zaujímavý námet na poviedku. Tiež som mala spočiatku problém sa zorientovať v postavách hlavne v tom úplnom začiatku, ale potom to bolo v pohode. Som zvedavá čo sa stalo Caseyho bratovi a či sa stretne s Jane. Tá jej reakcia a celkovo správanie ma dosť prekvapilo. Už sa neviem dočkať pokračovania :-D

8 miku-a-asa miku-a-asa | 29. července 2013 v 23:23 | Reagovat

Nechceme otravovať, ale kedy bude pokračovanie? :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama