◄Záhada vlka XIII.►

8. března 2013 v 15:53 | Lady de Fast |  Záhada vlka - P
13. časť poviedky ZV =D Zitt bude mať návštevu ;*

Záhada vlka 13.časť

/Jake/

Ráno sa zobudím prekvapivo odpočatý. Vstanem z postele a usteliem si ju. Mrknem na Zitta ,no ten ešte spí. Zrazu sa mi rozbrní mobil. Prekvapene po ňom siahnem. Odomknem ho a otvorím správu. Je od Saia. Mimovoľne sa mi na tvári usadí úsmev.
,Dobré ráno slniečko. Dúfam, že som ťa nezobudil. Chcel by som ťa vziať na jedno špeciálne miesto.´ stojí v správe.
,Nie nezobudil. Som rád ,že píšeš. už sa nemôžem dočkať ,kedy sa znovu uvidíme.´ odpíšem mu.
,Tak fajn. Prídem po teba o pol hodiny. Tiež sa teším.´ príde mi vzápätí odpoveď.
S úsmevom sa začnem prehrabovať v skrini. Musím predsa urobiť dojem. Sai vyzerá vždy tak sexy. Nakoniec vytiahnem tmavo zelené úzke rifle a biele tričko bez rukávov. K tomu ešte prihodím čierno-červenú baseballovú bundu a tiež čierne obyčajné ponožky. V tichosti zatvorím skriňu a zhrabnem všetko oblečenie. Potom vyjdem na chodbu a odtiaľ zamierim do kúpeľne. Zamknem za sebou dvere a začnem sa obliekať. Bundu zatiaľ nechám položenú na práčke. Poctivo sa učešem a trochu si nagélujem vlasy. Ešte si umyjem zuby a obtiahnem si linky očí s hnedou ceruzkou na oči. Nepoužívam ju veľmi často ,ale teraz sa hodí. Potešene na seba mrknem v zrkadle a musím uznať ,že vyzerám viac než dobre. Prehodím si bundu cez plece a odomknem dvere. Zbehnem dolu po schodoch a zamierim do kuchyne. Neviem čo má Sai v pláne ,takže si radšej vezmem len jablko. Opatrne ho rozrežem a umyjem za sebou nôž. Zjem jablko a napijem sa z krabice višňového džúsu. Ešte šťastie ,že ma nevidí mama. Neznáša ,keď takto miešam jedlá. Tvrdí ,že mi potom bude zle. Ako keby som to nevedel. Sotva dojem a dopijem, začujem kroky pred domom. Rýchlo schmatnem bundu a dobehnem k vchodových dverám skôr než stihne zazvoniť. Otvorím dvere a usmejem na Saia. Ten mi hneď úsmev opätuje a ja vyjdem zo dverí. Zatvorím za sebou dvere a zamknem. Sai ku mne hneď pribehne a pobozká ma. Na nič nečakám a bozk mu opätujem.
"Chýbal si mi." usmejem sa.
"Ty mne tiež lišiačik." pobozká ma na nos.
"Kam si ma to vlastne chcel vziať ?" horí vo mne zvedavosť.
"Na jedno úžasné miesto." usmeje sa a chytí ma za ruku. Prepletiem si s ním prsty a spolu sa rozídeme smerom od domu. Hneď pochopím ,že ideme k nemu.
"Celkom som sa bál ,že ťa zobudím ,ale nemohol som to bez teba vydržať." povie a ja sčervenám.
" Vieš ,že si strašne roztomilý ,keď sa červenáš ?" pohladí ma po tvári.
"Musíš ma stále uvádzať do rozpakov ?" skloním hlavu.
"Musím, si pri tom strašne roztomilý." pobozká ma na temeno hlavy. Okamžite zodvihnem hlavu a prisajem sa mu na pery. Sai ma objíme okolo pasu a ja mu obtočím ruky okolo krku. Odtrhneme sa od seba ,až keď nám začne dochádzať vzduch. Sai si ma pritiahne bližšie k sebe a pozrie sa mi do očí. Opätujem mu pohľad a pousmejem sa. Sai si oprie čelo o to moje a dá mi menšiu pusu na pery.
"Veríš v osud ?" opýta sa ma zrazu.
"Teraz už áno. Som tak strašne rád ,že som sa sem presťahoval." usmejem sa.
"To ja tiež. Hneď ako som ťa prvýkrát uvidel, vedel som ,že si ten pravý." pobozká ma dravo na pery. Už to nie je ten nežný bozk ako predtým a musím uznať ,že sa mi to páči. Sai mi prejde jazykom po perách a ja ich s neskrývaným nadšením otvorím. Saiov jazyk hneď zablúdi do mojich úst a začne skúmať moju ústnu dutinu. Na nič nečakám a začnem robiť to isté. Zapletiem ruku do jeho vlasov a on mi vsunie ruku pod tričko. Naše jazyky sa prepletú a ja cítim neuveriteľný pocit šťastia. Začne nám dochádzať vzduch a ja sa hoc nerád odtrhnem od jeho sladkých pier. Zahľadím sa mu do očí a prehrabnem mu rukou jeho krásne blond vlasy. On ma pohladí po nahom chrbte a ja zavrním blahom.
"Moje malé mačiatko." pobozká ma s úsmevom na čelo.
"No ccc." urazím sa hrane. Vlastne on nevie ,že som vlk ,takže dúfam ,že to nepochopí zle.
"Nemáš rád mačky ?" podiví sa.
"Mám ale nemám rád ,keď ma k nim niekto prirovnáva." opravím ho.
"Tak to ti musím nejaké mačiatko kúpiť." rozžiari sa hneď. Zasmejem sa. Dá sa ho nemať rád ?
"Radšej poď ,inak sa tam nedostaneme do večera." zasmeje sa a kúsok odo mňa odstúpi.
"A to by vadilo ?" zamrkám zvodne.
"Nevadilo ,ale to by som ťa už nepustil domov. A neprovokuj inak si nesadneš." capne ma po zadku až poskočím. Sai ma znova chytí za ruku a opäť sa vydáme na cestu. Netrvá to dlho a dôjdeme až k jeho domu. Sai odomkne a pustí ma dovnútra. Zatvorí za nami dvere a vezme ma za ruku na poschodie. Otvorí dvere do svojej izby a ja vojdem. Posadím sa na posteľ a Sai zabuchne dvere.
"Počkaj chvíľu tu. Dúfam ,že si ešte neraňajkoval." usmeje sa Sai a zmizne za dverami. Za chvíľu je späť aj s menšou dekou a piknikovým košom.
"Tak a môžeme vyraziť." žiarivo sa usmeje a podá mi deku. Vezmem si ju od neho a chytím sa ho druhou rukou. Sai si so mnou prepletie prsty a spolu zídeme po schodoch. Vyjdeme pred dom a Sai kopne do dverí ,aby sa zatvorili. Potom zbehneme po menších schodoch pred domom a rozídeme sa na sever. Po tejto ceste som ešte nešiel ,takže nemám tušenie kam ideme. Netrvá to dlho a dôjdeme k malému potoku nad ktorým sa týči drevený mostík. Sai mi pustí ruku a prevezme si odo mňa deku. Rozloží ju pod veľkým dubom a položí na ňu kôš. Potom sa vráti späť ku mne a pobozká ma. Samozrejme mu bozk opätujem.
"Páči sa ?" opýta sa ma s napätím.
"Je to úžasné." rozžiaria sa mi oči a ja sa mu vrhnem okolo krku. Sai sa so mnou so zasmiatím zatočí a zovrie ma okolo pasu. Zrazu mi zaškvŕka v bruchu. Sai sa na mňa zmätene pozrie a následne sa obaja rozosmejeme.
"Tak poď hladoš." vezme ma do náruče a ja mu so zavýsknutím obtočím ruky okolo krku. Sai ma položí na deku a sám si sadne vedľa mňa. Otvorí košík a začne z neho vyberať prikryté taniere. Nakoniec z neho vytiahne fľašu s džúsom a odkryje taniere. Nestačím sa diviť a ohromene sledujem všetko to jedlo. Lievance s čučoriedkami, jahody v čokoláde, maliny so šľahačkou, čokoládové muffiny a nakoniec kopa bielej čokolády. Milujem bielu čokoládu. Mňam.
"Páni." vydýchnem ohromene.
"Sladké ako ty." vloží si Sai jednu jahodu do úst a potom priloží jednu jahodu k mojím perám. Poslušne otvorím ústa a on mi ju do nich vloží. Spokojne mľasknem a zjem tú sladkú pochúťku. Obliznem si pery od sladkej dobroty a vezmem ďalšiu jahodu. Priložím ju k Saiovym perám a o si ju vezme ,pri čom mi nezabudne oliznúť prsty. Šťastne sa usmejem a chytím ho za ruku. Potom mi podá vidličku a spoločne sa pustíme do lievancov. Sai ma začne kŕmiť a ja robím to isté.
"Už som ti povedal ,že si úžasný." povie s úsmevom ,keď všetky lievance zmiznú v našich žalúdkoch.
"Skôr by som to mal hovoriť ja tebe." posuniem sa bližšie k nemu. Sai si ma spokojne prisunie k sebe a ja si opriem hlavu o jeho rameno. On ma objíme jednou rukou okolo pasu a druhou ma pohladí po tvári. S úsmevom zodvihnem hlavu a pobozkám ho na bradu.
"Ešte nikdy mi nebolo takto skvelo." poviem popravde.
"To ani mne." pobozká ma do vlasov.

/Zitt/

Zobudím sa ,no Jake tu už nie je. Podľa ustlanej postele a pootvorenej skrini spoznám ,že šiel určite niekam vonku. S povzdychom vstanem z postele a v tichosti sa prezlečiem z pyžama. Oblečiem si obvyklé čierne rifle a k tomu odniekiaľ vyhrabem červené tričko s čiernym potiskom. Nie som zvyknutý nosiť farebné veci, ale vyzerá to že čierne tričká mi došli. Aspoň bude mať Jake radosť. Zrazu sa domom ozve zvonček. Rodičia ešte spia a tak mi neostáva nič iné ,než ísť otvoriť. Zatvorím za sebou dvere od izby a zbehnem po schodoch. Dokráčam k vchodovým dverám a opatrne ich otvorím. Prekvapene zamrkám na toho chlapca ,čo tu bol včera. Vlastne ani neviem ako sa volá.
"Ahoj, pustíš ma dovnútra ?" usmeje sa na mňa. Mlčky prikývnem a ustúpim od dverí. Chlapec vojde dnu a ja za ním zatvorím dvere. Tázavo sa na neho pozriem a postavím sa ku schodom.
"Je ti už lepšie ?" spýta sa ma a pristúpi ku mne ,na čo ja o krok ucúvnem. Chlapec sa na chvíľu zatvári smutne ,no potom sa pousmeje. Mlčky prikývnem ako odpoveď na jeho otázku a jeho úsmev sa ešte viac rozšíri.
"To som rád. Mimo to chcel by som ti poďakovať aj keď mi je vlastne ľúto ,že si to schytal za mňa." povzdychne si. Takže ten čierny vlk bol on. Znova mlčky prikývnem.
"Mimochodom som Kaoru." predstaví sa a znova ku mne o krok pristúpi. Tázavo sa na neho pozriem a nakloním hlavu nabok.
"Bojíš sa ma ?" spýta sa ma smutne a ja zavrtím hlavou. Kaoru sa žiarivo usmeje a priblíži sa ku mne. Náhle mi zaškvŕka v bruchu a ja si spomeniem ,že som ešte nejedol. Jake by nebol nadšený.
"Zobudil som ťa ?" napadne ho a ja zavrtím hlavou na nesúhlas. Potom pootočím hlavou ku kuchyni a následne sa do nej vydám. Kaoru ma hneď nasleduje a zatvorí za nami dvere. Nechápavo sa na neho otočím a on nahodí psí pohľad. Len si povzdychnem a snažím sa nevšímať si ho. Otvorím chladničku a vytiahnem z nej jahodovo-smotanový jogurt. Položím kelímok na stôl a zo šuflíku vytiahnem lyžičku. Posadím sa za stôl a otvorím jogurt. Obliznem viečko a položím ho vedľa na stôl ,aby som ho neskôr mohol vyhodiť. Cítim ako ma Kaoru skenuje pohľadom a skoro sa netrafím s lyžičkou do úst ako ma to znervózňuje.
"Prestaň." pípnem potichu. Kaoru to samozrejme začuje a ja zbadám ako sa zarazí.
"Prepáč." ospravedlní sa mi a posadí sa na stoličku oproti mne. Len prikývnem a začnem ďalej jesť. Dojem poslednú lyžičku a obliznem ju. Potom vyhodím kelímok aj s viečkom do koša a lyžičku položím do drezu. Skôr cítim ako vidím ako ma Kaoru celý čas sleduje. Otočím sa čelom k nemu a nechápavo sa mu pozriem do očí. Opätuje mi pohľad a ďalej mlčí.
"Povedz ešte niečo." prehovorí náhle.
"Prečo ?" prehovorím na neho v myšlienkach. Kaoru sebou prekvapene trhne a potom sa na mňa zarazene pozrie.
"Máš krásny hlas." usmeje sa. Zamračím sa.
"Povedal som niečo zlé ?" prekvapene zamrká a ja mlčky prikývnem.
"Prepáč." ospravedlní sa ,no vidím na ňom ,že ani nevie prečo.
"Nie je tu nejaké ticho ?" napadne ho. Prikývnem a on si povzdychne.
"Dopredu ťa upozorňujem ,že som vééľmi ukecaný a aj keď mi nebudeš odpovedať, mne sa ústa nezastavia." zoširoka sa usmeje a ja sa v duchu zdesím.
"Budem hádať, chceš ma vyprovokovať ,aby som hovoril, že ?" ozvem sa mu znova v hlave.
"Vlastne áno. Nemohol by si so mnou hovoriť normálne ? Takto mám pocit ,že sa rozprávam sám so sebou." poprosí ma a ja nesúhlasne zavrtím hlavou.
"Čo chceš vlastne teraz robiť ?" opýta sa ma náhle. Myknem plecami. Nad tým som vlastne nepremýšľal. Keby tu nebol asi by som si ľahol do postele a rozmýšľal alebo sa díval z okna.
"A nechcel by si ísť so mnou von ?" navrhne mi a ja sa zamračím.
"Prosím." dodá a nahodí psí pohľad, no mňa tým neobmäkčí a tak len zavrtím hlavou na nesúhlas.
"Škoda. Tak sa môžeme nejako zahrať, čo povieš ? Napríklad karty. Pri tých ani nemusíš hovoriť." dá ďalší návrh. Chvíľu ho zvažujem ,než nakoniec kývnem. Kaoru sa s nadšením postaví a otvorí mi dvere. Vyjdem von z kuchyne a on sa hneď zaradí vedľa mňa. Vojdeme k nám do izby a ja sa posadím na svoju posteľ. Kaoru sa posadí rovno oproti mne a pousmeje sa.
"Máš nejaké karty ?" spýta sa ma. Chvíľu premýšľam ,no nakoniec zistím ,že nič podobného kartám a karty už vôbec nemám. Zavrtím hlavou.
"To nevadí. Ja nejaké vždy nosím u seba. Mama vraví ,že ja by som bol schopný prežiť aj koniec sveta ,keďže nosím po vreckách kopu zbytočností." zasmeje sa a naozaj z vrecka vytiahne sedmové karty.
"Vieš hrať prší ?" opýta sa ma a ja súhlasne kývnem. Kaoru pokartá karty a každému rozdá po päť kariet. Zvyšné karty položí na posteľ a jednu obráti a položí do stredu.
"Chceš začať ?" spýta sa ma a ja kývnem. Položím na vrchnú kartu hneď tri karty a Kaoru neostáva nič iné ,než tiahnuť si šesť kariet. Ja si tiež potiahnem ,no nie preto ,že by som nič nemal len proste nechcem ,aby hra skončila tak ľahko. Kaoru položí navrch dva karty z čoho tá posledná je srdcová osmička. Vezmem si z ruky guľovú osmičku a položím ju navrch. Nakoniec dohráme prvé kolo a Kaoru sa ma spýta ,či chcem pokračovať. Po dlhšom premýšľaní kývnem a Kaoru zase zamieša a rozdá karty.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Obľúbená postava v poviedke Záhada vlka ?

Jake
Zitt
Kaoru
Sai
Toro
Kimi

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama