◄Záhada vlka XI.►

8. března 2013 v 15:49 | Lady de Fast |  Záhada vlka - P
11. časť :D Teukiho prebudenie ;)

Záhada vlka 11. časť

Zobudím sa na zatrasenie a sťažka odlepím viečka od seba. Zamrkám a zbadám ako pri posteli kľačí Naoki a snaží sa ma zobudiť. Pomaly sa posadím ,aby som nezobudil Zitta a premením sa.
"Čo potrebuješ ?" zazívam.
"Na záchod." pípne potichu a sčervená.
"Aha. Tak poď." postavím sa rozospato z postele a zavediem ho správne. Potom sa vrátim späť do izby a sadnem si vedľa spiaceho Zitta. Už už sa chystám znovu si ľahnúť ,keď zbadám pohyb na protiľahlej posteli. Opatrne sa postavím a skloním sa nad vrtiacim sa chlapcom. Netrvá to dlho a chlapec otvorí bledo modré kukadlá a vydesene sa porozhliadne. Hneď ako sa jeho pohľad zastaví na mne ,čo najrýchlejšie sa posadí a ja mu v poslednej chvíli zakryjem ústa. Vydesene sa na mňa pozrie a snaží sa dať dole moju ruku.
"Nebudeš kričať ?" opýtam sa ho.
"Hnn." horlivo prikývne. Pomaly dám dole ruku z jeho úst a on sa vydesene skrčí v rohu postele a pritiahne si prikrývku ,čo najbližšie k telu.
"K-k-kde t-to s-s-om a k-kde je Nao ?" opýta sa stále vyplašene.
"Naoki !" zakričím ,keď si všimnem ,že Zitt už je hore. Naoki hneď pribehne a okamžite ako uvidí Teukiho pribehne k nemu a vrhne sa mu okolo krku.
"Som tak rád ,že si v poriadku." všimnem si ,že Naoki od šťastia až plače.
"Kde to som ?" zovrie Teuki brata v náručí.
"Nóó to ti vysvetlím až neskôr. Som tak rád ,že si sa prebral." usmeje sa Nao šťastne.
"Tak to nakoniec dopadlo dobre." zavrčí Zitt a tí dvaja sa po ňom nechápavo pozrú. Ako inak, nerozumejú mu. Posadím sa k nemu na posteľ a pohladím ho medzi ušami.
"Máš pravdu." pobozkám ho na ňufák a on sa ku mne privinie.
"Ty sa ich nebojíš ?" pozrie sa Teuki nechápavo na brata.
"Prečo by som mal ?" postaví sa Naoki a sadne si vedľa mňa. Rozstrapatím mu rukou vlasy a on sa na mňa zaškerí.
"Sú to beštie." nasucho preglgne.
"To je len tvoj názor." odsekne Naoki.
"Čože ?! Ty si na ich strane ?" skoro zakričí.
"Vďaka nim si ešte nažive a ja tiež." oponuje mu.
"Čože ?" prekvapene.
"Mimo to, okupuješ mi posteľ." pripomeniem.
"Ehm..." nezmôže sa na viac.
"Ehm ?" pobavene sa na neho pozriem.
"Presne ,ehm." urazene sa k nám otočí chrbtom. Nemám ďaleko od smiechu ,no na rozdiel od Naokiho ,ktorý na nič nečaká a naplno sa rozosmeje ,sa ešte držím.
"Takto sa správať k zranenému." zahundre Teuki.
"A čo čakáš ?" povytiahnem obočie.
"Môžeš ma nepočúvať ,keď si hovorím pre seba." oborí sa na mňa.
"Nemôžem, keď niečo počujem, okamžite sa k tomu vyjadrujem." zaškerím sa.
"Vidím." zaškrípe zubami.
"Ja z vás nemôžem." zavrtí Naoki so smiechom hlavou a Zitt súhlasne štekne.
"Ako som sa sem vlastne dostal ?" povzdychne si Teuki.
"Nóóóó..." prestane sa Naoki smiať.
"Vzal som ťa sem a teraz si u mňa doma." myknem plecami.
"Čože ?" mykne sebou.
"To bude potrebovať tú dlhšiu verziu." poznamená Zitt a Naoki sa k nemu prekvapene otočí ,keďže on počuje len vrčanie alebo štekanie.
"Pravda. Keď sme sa so Zittom, dúfam že si ho pamätáš, vracali domov, zbadali sme Naokiho ako pri tebe kľačí a tak sme mu pomohli, vziať ťa k nám. Potom ťa naša mama ošetrila a to je asi tak celé." vysvetlím mu a dúfam ,že sa s tým uspokojí.
"Aha." vypadne z neho len.
"Nemala by ho tvoja mama ešte skontrolovať ?" spýta sa ma Naoki.
"Mno mala ale najprv jej budem musieť vysvetliť ,kto vlastne ste." prehrabnem si vlasy s kŕčovitým úsmevom. Naoki sa na mňa prekvapene pozrie a Teuki sa tiež otočí smerom k nám.
"Čo si jej vlastne povedal ,keď si tam včera bol ?" opýta sa Nao.
"Že jej to vysvetlím neskôr." pokrčím ramenami.
"To zas bude." povzdychne si Zitt potichu.
"Prečo stále vrčíš ?" otočí sa Naoki s nakrčením obočím na Zitta a ja sa rozosmejem.
"On nevrčí len sa zapája do rozhovoru. Vy mu síce nerozumiete ,no ja áno." pohladím Zitta po hlave.
"Takže vy môžete medzi sebou komunikovať aj keď ste vlci ?" chytí sa toho hneď Teuki.
"Prakticky áno, no obyčajný ľudia to počujú len vrčanie poprípade štekanie." vysvetlím.
"Aha." prikývne Teuki.
"Dokážeš zavrčať aj ako človek ?" opýta sa Naoki zvedavo.
"Nóóó ešte som to neskúšal." zasmejem sa a hneď to aj vyskúšam. Prekvapivo to znie presne ako vlčie vrčanie.
"Páni." vydýchne Naoki s obdivom.
"Musí byť úžasné byť vlkom." usmeje sa Nao.
"Hovor za seba." zavrčí Zitt.
"Ale no ták." zaťahám ho za ucho a on hrane chňapne po mojej ruke.
"Zas také úžasné to nie je Nao." odpoviem mu.
"Čo sa vlastne stalo s tými ostatnými vlkmi ?" spýta sa ma Teuki.
"A hlavne s tým tvojím." rýpne si Zitt.
"Myslím ,že by už mali byť v poriadku." poviem popravde a spražím Zitta pohľadom. Sai včera neznel nejako zranene ,keď mi volal.
"Kto ti vlastne včera volal ?" opýta sa ma Zitt.
"Nóó.." sčervenám.
"A čo chcel ?" vyzvedá Zitt.
"Nepoviem." vyplazím mu jazyk.
"Nič v zlom ,ale keď sa na vás tak dívam ,pripadá mi to ako keby si sa rozprával sám so sebou." prehovorí Naoki.
"Presne, to je samé vrrr a ty ,a zase vrrr a ty." pritaká Teuki.
"Na to vám fakt nemám čo povedať." myknem plecami.
"Ako dlho tu vlastne sme ?" zmení Teuki zrazu tému.
"Od včera." vysvetlí Naoki.
"Tak to by sme mali ísť dnes domov." povie Teuki zamyslene a Naoki s vážnou tvárou prikývne.
"Ale najprv ťa musí mama skontrolovať." prehovorím.
"Tak to ,aby sme šli hneď." prikývne Teuki.
"Tak fajn." postavím sa a so mnou aj Naoki. Pomôžeme postaviť sa aj Teukimu a Zitt nám otvorí dvere. Vyjdeme z izby a Zitt za nami z vnútra zavrie dvere. Ani som nečakal ,že by išiel s nami. Podoprieme Teukiho obaja z jednej strany a spolu zídeme dole po schodoch. Tam sa nás už Teuki pustí a opatrne prejde pár krokov ,než sa mu podlomia kolená. Hneď k nemu s Naokim pribehneme a znova ho podoprieme. Jednou rukou otvorím dvere od čakárne a všetci vojdeme dnu. Na nič nečakám a vediem ich k dverám od ordinácie ,nevšímajúc si šepkanie okolo. Zaklopem na dvere a čakám ,kým príde mama otvoriť. Netrvá to dlho a vo dverách sa objaví mama. Okamžite ako nás zbadá, nás pustí dovnútra a my okolo nej vojdeme dnu. Mama za nami zatvorí dvere a pokynie nám ,nech položíme Teukiho na ležadlo. Opatrne tam Teukiho posadíme a my s Naokim sa postavíme nabok ,aby sme nezavadzali. Mama podíde k Teukimu a opatrne mu začne dávať dole obväzy. Síce nie som lekár ,no povedal by som ,že je to lepšie než keď sme ho doniesli. A myslím ,že mama má na to rovnaký názor ,súdiac podľa jej spokojného výrazu.
"Vyzerá to už lepšie. Ešte taký týždeň, dva a nebudeš mať ani škrabanec. Jazvy by ti ostať nemali ,no dávaj si pozor ,nech sa ti rany znovu neotvoria a hlavne sa neprepínaj. Možno ťa bude trochu bolieť hlava , poprípade sa ti bude točiť ,no to je spôsobené tou ranou na spánku." zdedukuje mama.
"Takže už môžem ísť domov ?" spýta sa Teuki s očakávaním.
"Keď nebývate veľmi ďaleko tak áno." prikývne mama.
"Vďaka." poďakuje slušne Teuki, na čo mama len prikývne. Potom mu znova obviaže rany a Teuki zoskočí z ležadla. Naoki k nemu hneď pribehne a podoprie ho. Otvorím im dvere a nechám ich prejsť. Zatvorím za nimi dvere a obozretne sa otočím na hrozbu zvanú mama.
"Tak mladý pán a teraz môžeš vysvetľovať." pokynie mi rukou na miesto vedľa seba ,kde ešte pred chvíľou sedel Teuki. Vyskočím na ležadlo a posadím sa naň. Pozriem na mamu a jej ostrý pohľad mi doslova prikáže hovoriť. Síce neviem ako je to na polícii ,no ani ich metódy by na tie mamine nemali.
"No ako začať. Keď sme sa so Zittom vracali z lesa, zacítili sme pach krvi a tak sme sa po ňom hneď pustili. Dobehli sme až k neďalekým skalám a pod nimi sme zbadali ležať Teukiho v bezvedomí a nad ním sa skláňal Naoki. Ani on nevedel ,čo sa mu stalo. Vraj ho tam už našiel ležať. A tak sme mu so Zittom pomohli a vzali ich oboch sem. Koniec." zatajím tu časť prečo sme boli v lese a odkiaľ sme ich vlastne poznali ,teda skôr Teukiho.
"A načo ste vlastne boli v tom lese ?" povytiahne mama obočie. Ona snáď číta myšlienky !
"Volanie prírody ?" skúsim.
"To sa ma snáď pýtaš ?" prižmúri oči.
"Nie oznamujem. To len ty všade počuješ otáznik." pokrčím ramenami.
"Tak fajn. Budeme sa tváriť ,že ti to verím a teraz už môžeš ísť. Mám ešte prácu, porozprávať sa môžeme aj neskôr." vyženie ma. S radosťou doslova vybehnem z ordinácie a ocitnem sa v čakárni. Všetky pohľady okamžite spočinú na mne, no snažím sa ich nevšímať a rýchlo vojdem späť do domu. Vybehnem hore po schodoch a vojdem do našej izby. Naoki a ani Teuki tam nie sú ,len Zitt sa rozvaľuje vo vlčej podobe na posteli.
"Odišli ?" spýtam sa ho a on prikývne.
"Myslíš ,že ich ešte niekedy uvidíme ?" opýta sa ma Zitt a zodvihne hlavu.
"Určite." usmejem sa.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Obľúbená postava v poviedke Záhada vlka ?

Jake
Zitt
Kaoru
Sai
Toro
Kimi

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama