◄Záhada vlka X.►

8. března 2013 v 15:48 | Lady de Fast |  Záhada vlka - P
Okrúhla 10 -tka ;D Užite si túto časť :D

Záhada vlka 10. časť

"Naoki ? Si v poriadku ?" natiahnem k nemu ruku ,no on sa odo mňa okamžite s desom v očiach dotiahne a vyskočí z postele.
"Nepribližuj sa ku mne." natiahne pred seba ruky. Čakal som ,že sa zľakne ,no absolútne som nečakal ,že až takto. Toto sa dá pripisovať až k panickej hrôze.
"Ty si fakt idiot ! Toto som si o tebe nemyslel. Myslíš ,že to ako vlci máme ľahké ? Vieš si vôbec predstaviť aké to je ísť do lesa s obavami ,že sa už nemusíš vrátiť ,pretože ťa ľudia mysliaci si ,že si obluda zabijú ? Ty si snáď myslíš ,že sme sa stali vlkmi dobrovoľne ? Tak ti prezradím novinku, narodili sme sa tak ! My nemôžeme za to ,že to niektorí nechápu a snažia sa nás zahubiť. No predstav si ,že nám nedali šancu sa nijak obrániť ! Nenechajú nás nič im vysvetliť, proste vezmú zbraň a nedívajú sa na to ,že máme aj ľudskú stránku. Mimo to ,keby ich Jake nezabil boli by sme všetci mŕtvy. Bolo to buď oni alebo my." začne na neho kričať Zitt ,no čím viac hovorí tým znižuje hlas až je na koniec tak kľudný ,že z neho až mrazí. Naoki na to nič nepovie len skloní hlavu a mlčí. Asi premýšľa.
"Prepáč Jake." ospravedlní sa a ja prekvapene zamrkám. Čakal som čokoľvek ale nie ,že sa mi ospravedlní. Zodvihnem hlavu a pomaly sa postavím. Opatrne prejdem k nemu a on prekvapene zodvihne hlavu.
"Vážne ma to mrzí Jake." hlesne a pozrie sa mi do očí.
"Verím ti." pousmejem sa a znovu o krok pristúpim. Naoki sa mi zrazu vrhne do náruče a rúčkami ma objíme okolo pasu ,zatiaľ čo tvár mi zaborí do hrude.
"Prepáč, nemal som ťa odsudzovať bez toho ,aby som ťa poriadne vypočul. Ty si mi pomohol a zachránil si mi brata, zatiaľ čo ja som sa zachoval takto. Vďaka Zitt, že si mi otvoril oči." pípne potichu. Pohladím Naokiho po svetlých vláskoch a kývnem rukou na Zitta ,aby prišiel k nám. Roztvorím náruč a každého si k sebe stúlim jednou rukou. Obaja sa ku mne pritisnú a Zittovi sa na tvári objaví mierny úsmev. Šťastne sa usmejem a pobozkám ho na temeno hlavy.
"Jake ?" osloví ma Naoki a vzhliadne.
"Áno ?" pozriem na neho.
"Už môžem ísť za bratom ?" opýta sa nesmelo.
"Neviem. Bol dosť zranený ,takže s ním mala mama určite veľa práce. Vieš čo ? Idem sa tam pozrieť a vy sa zatiaľ so Zittom nejako zabavte." usmejem sa na neho. Mlčky prikývne a pustí sa ma. Zitt spraví to isté a obaja sa posadia na jeho posteľ. Premením sa na vlka a zbehnem dole po schodoch. Potichu otvorím dvere od čakárne ,ktorá je prepojená s ordináciou ako v pravej nemocnici a nakuknem dnu. Čakáreň je skoro plná ,no mamu nikde nevidím. Vojdem do nej a ostražito sa porozhliadnem po ľuďoch.
"Toho som tu ešte nevidel. Myslíte ,že je vlkodlak ?" ozve sa zľava nejaký chlapec. Prekvapene na neho otočím hlavu.
"Joshua, nebuď neslušný !" okríkne ho žena ktorá sedí hneď vedľa neho. Asi to bude jeho mama.
"Možno áno. Ešte som ho tu nevidel." ozve sa ďalší chlapec ,tentoraz napravo. Prestanem si ich prezerať a dobehnem k dverám ordinácie. Vyskočím na zadné a zaškriabem pazúrmi na dvere. Po chvíli sa dvere otvoria a mama vykukne von. Hneď ako ma zbadá, ustúpi od dverí a pustí ma dovnútra. Potom za nami zatvorí dvere a ja pribehnem k stolu ,kde leží obviazaný Teuki. Opriem sa prednými labami a roh stola a pozriem sa na neho. Vyzerá už lepšie ,no stále je hrozne bledý.
"Bude v poriadku ?" otočím hlavu na mamu.
"To dúfam. Urobila som všetko ,čo som mohla. Teraz je to už len na ňom. Najlepšie by bolo keby si ho vzal hore. Tu totiž ostať nemôže." objasní mi mama stav.
"Tak fajn." prikývnem a premením sa. Potom vezmem Teukiho do náruče a pobozkám mamu na líce.
"Ďakujem." poďakujem.
"Neďakuj, ešte stále si mi nevysvetli čo sa mu stalo a kto to vlastne je." pripomenie mi. Len mlčky prikývnem a počkám ,než mi mama otvorí dvere do čakárne. Opatrne z nej vyjdem s Teukim v náručí a snažím si nevšímať všetky tie pohľady na mňa.
"Takže je." povie znova ten chlapec ,ktorý sa ozval ,keď som vchádzal. Pozriem na neho a mlčky sa rozídem späť k dverám vedúcim do vnútra domu.
"Chudák chlapec, čo sa mu asi stalo ?" ozve sa potichu nejaké dievča. Nevšímam sa toho a rýchlo vyjdem z čakárne. Vybehnem hore po schodoch a kopnem do dverí našej izby ,keďže si nemôžem otvoriť. Dvere sa skoro okamžite otvoria a v nich stojí Zitt. Hneď ako zbadá chlapca v mojej náručí, ustúpi od dverí a nechá ma prejsť. Vojdem a položím chlapca na posteľ. Naoki okamžite priskočí k nemu a kľakne si tesne vedľa postele.
"Bude v poriadku ?" otočí sa na mňa Naoki.
"Mal by byť. Mama urobila všetko čo mohla. Teraz je to len na ňom." povzdychnem si a posadím sa vedľa Zitta na jeho posteľ. Ten sa mi hneď stočí na nohách ako vlk. Pohladím ho po hladkej srsti a pousmejem sa. Konečne začína byť Zitt zase ako predtým.
"Jake ? Môžeme tu ostať ?" spýta sa zrazu Naoki. Prekvapene zodvihnem hlavu a zahľadím sa na neho.
"To je predsa samozrejmosť. Ak chceš môžeš si potom ľahnúť k Teukimu a mi so Zittom budeme spať ako vlci tu." pousmejem sa.
"Vďaka." žiarivo sa Naoki usmeje a chytí svojho brata za ruku.
"Nemáš začo." odpoviem a Zitt súhlasne zavrčí.
"Naoki ? Koľko máš vlastne rokov ?" napadne ma.
"Mám pätnásť a braček má devätnásť." odpovie mi tak zároveň aj na ďalšiu otázku.
"Aha. Mne je šestnásť a Zittovi štrnásť." prehovorím. Naoki len prikývne a zazíva. Prekvapene mrknem na hodinky a zistím ,že už je večer.
"Idem spraviť niečo na večeru. Idete ?" postavím sa a prejdem k dverám ,ktoré pootvorím ,no nepustím. Zitt zoskočí z postele a Naoki sa hoc neochotne postaví z postele a nasleduje ma. Vyjdem von a tí dvaja hneď za mnou. Zídeme spolu po schodoch a ja ich zavediem do kuchyne. Pokyniem Naokimu nech si sadne a on to hneď urobí. Zitt priskočí k miskám na zemi a posadí sa pred nich. Otvorím chladničku a všimnem si ,že ostalo ešte nejaké kurča a ryža od obeda. Vlastne je to Zittov obed, keďže ešte neobedoval. Vytiahnem z chladničky tanier a stiahnem z neho fóliu. Potom ho vložím do mikrovlnky a zapnem na dve minúty.
"Zitt, ako to ,že si nejedol obed ? Veď ti už začínajú vidieť rebrá." káravo sa zahľadím na brata. Len skloní hlavu a ja sa s povzdychom otočím na Naokiho.
"Na čo by si mal chuť ?" spýtam sa čo najzdvorilejšie.
"Ja neviem. Čo máš ?" zodvihne hlavu Naoki ,ktorý doteraz sledoval dosku stola.
"Čo takto kakao a k tomu lúpačky s maslom ?" navrhnem.
"Tie milujem." pousmeje sa Naoki. Vyberiem z chladničky maslo a mlieko a obe položím na linku. Mikrovlnka zapípa a ja z nej vytiahnem jedlo pre Zitta. Opatrne mu preložím jedlo z taniera do misky a do druhej mu nalejem čistú vodu. Potom sa vrhnem na lúpačky a kakao a za chvíľu už všetci traja večeriame. Nachystám ešte pár sendvičov pre mamu ,keďže bude určite veľmi unavená a vyženiem ,tých dvoch z kuchyne. Dovediem Naokiho do kúpeľne a Zitt mu donesie nejaké svoje veci na spanie. Naoki si ich od neho vezme a poďakuje. Vyjdeme so Zittom z kúpeľne a zatvoríme za sebou dvere. Vojdeme späť do našej izby a mne samovoľne skĺzne pohľad na chlapca v bezvedomí ležiaceho v mojej posteli. Ešte stále je bledý ,no celkovo pôsobí dobre. Vlastne vyzerá ako keby iba spal, čo je dobré znamenie. Potichu otvorím skriňu a vytiahnem si nohavice na spanie. Síce budem späť vo svojej druhej podobe ,no nechcem sa tu ráno promenádovať nahý. Zitt si tiež vytiahne zo skrine pyžamo a obaja sa posadíme na jeho posteľ. Braček sa premení späť do ľudskej podoby a oprie si hlavu o moje rameno. Pohladím ho po dlhších vláskov a dám mu z nich dole sponku ,ktorú som mu kedysi dal k narodeninám. Je zelená s červenou lienkou naboku. Už je to pár rokov ,čo som mu ju daroval a on ju ešte stále má.
"Pamätáš ako som ti ju daroval ?" opýtam sa ho potichu.
"Áno. Myslím ,že som mal 9 a ty 11. Vravel si ,že táto lienka mi prinesie šťastie a mal si pravdu, priniesla mi teba. Vždy si bol so mnou. Všetci ťa niekam volali ,no ty si radšej ostal so mnou doma a hral si sa so mnou." pousmeje sa a pohladí lienku na sponke. Usmejem sa. Som rád ,že si to pamätá.
"Som rád ,že si to pamätáš." pobozkám ho na temeno hlavy. Naraz sa dvere otvoria a dovnútra vojde Naoki. Mrknem na Zitta ,no ten mi pokynie nech idem prvý a zodvihne hlavu. Postavím sa a prejdem okolo Naokiho do kúpeľne. Zatvorím za sebou dvere a pre istotu sa zamknem. Položím si pyžamové nohavice na práčku a vytiahnem si z dolnej skrinky osušku, ktorú hneď položím na pyžamo. Zrazu sa mi v nohaviciach rozvibruje mobil. Prekvapene ho vytiahnem z vrecka a zahľadím sa na displej. Neznáme číslo. No super. Kto to tak asi môže byť ? Rozhodnem sa to nezdvihnúť ,no keď sa to ozve znova, premôže ma zvedavosť a ja kliknem na zelené tlačítko. Pozdvihnem mobil k uchu a zvýšim hlasitosť.
"Haló ?" ozvem sa.
"Prepáč ,ak som ťa vydesil Jake ale to som ja Sai." zasmeje sa osoba na druhej strane. Hneď ako začujem jeho hlas moja nálada sa zdvihne a sto stupňov a v podbrušku mi začne mravenčenie.
"Ahoj Sai. Odkiaľ máš moje číslo ?" som si istý ,že som mu ho nedával.
"To je ta-jom-stvo." počujem ako sa zasmeje.
"Ccc, to si zapamätám. Čo si vlastne chcel ?" opýtam sa ho.
"Musím niečo chcieť ? Dúfam ,že som ťa nevyrušil." uisťuje sa.
"Nie, vlastne nie. Práve som sa chystal do sprchy." pousmejem sa do telefónu.
"Škoda ,že tam nemôžem s tebou." zavrní.
"Možno nabudúce." nasadím zvodný tón.
"To znie dobre, vlastne viac než dobre. Už sa teším." počujem ako slastne vzdychne.
"To ja tiež. Už budem musieť ísť. Dobrú noc." usmejem sa.
"Dobrú noc medvedík. Sladké sny." popraje mi a zavesí. Odtiahnem telefón od ucha a vypnem hovor. Cítim ako sa usmievam ,no nejde to nijak zastaviť. V rýchlosti sa osprchujem a v rekordnom čase sa usuším a oblečiem. Vyšúcham si uterákom vlasy a zavesím ho na radiátor. Odomknem dvere a vyjdem von. Vojdem do našej izby a Zitt okolo mňa prejde do kúpeľne. Posadím sa na Zittovu posteľ a rozosteliem ju. Deku ,ktorú mal prehodenú cez periny a zložím ju na stoličku vedľa písacieho stola. Mrknem na Naokiho ,no ten už spí stočený vedľa svojho brata a ruku má položenú na jeho hrudi. Pre seba sa usmejem. Vyzerajú tak roztomilo. Určite k sebe patria. Stačí sa mi na neho pozrieť a vidím ,že ho nemá rád len ako brata. Dvere sa otvoria a dovnútra vojde Zitt vo svojom tmavo modrom pyžame. Z vlasov mu odkvapkáva voda a zmáča mu ramená. Nikdy si ich nevedel poriadne usušiť.
"Poď sem." pošepnem s úsmevom. Zitt príde ku mne a mlčky mi podá uterák. Posadí sa oproti mne a ja mu začnem opatrne sušiť vlasy.
"Hotovo." usmejem sa a zavesím uterák na radiátor. Otočím sa späť na Zitta ,no ten už je stočený na perine vo svojej vlčej podobe a spokojne oddychuje . Premením sa a spokojne sa stočím vedľa neho. Netrvá dlho a tiež zaspím pokojným spánkom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Obľúbená postava v poviedke Záhada vlka ?

Jake
Zitt
Kaoru
Sai
Toro
Kimi

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama