◄Záhada vlka IX.►

8. března 2013 v 15:47 | Lady de Fast |  Záhada vlka - P
9. časť ;D Nikdy nejednaj únáhlene ;))

Záhada vlka 9.časť

"Nepribližujte sa !" vykríkne chlapec zúfalo a natiahne ruky pred seba.
"Nechceme Vám ublížiť." prehovorím ľudským hlasom a pristúpim k nemu o krok bližšie.
"Ty-ty..-ho-hov-hovor-ríš ?" zľakne sa hneď.
"Áno hovorím." prisvedčím.
"Ale, ako je to možné ?" zavrtí hlavou.
"To ti bohužiaľ nemôžem povedať." poviem a zavrčím. Maličký sa hneď zľakne a pritisne sa k telu druhého chlapca v bezvedomí.
"Ako sa voláš ?" ozve sa konečne Zitt. Prekvapene sa na neho pozriem. Nestáva sa často ,že by hovoril s niekým iným než so mnou alebo rodičmi. Dokonca aj s nimi len výnimočne.
"Naoki." pípne potichu. Má pekné meno. To musím uznať.
"Moje meno je Zitt. Nechceme teba ani tomu druhému nijako ublížiť." priblíži sa k nemu pomaly Zitt.
"Naozaj ?" ozve sa nesmelo a strach v očiach vystriedajú obavy.
"Naozaj. Môžeme vám obom pomôcť. Mimochodom, volám sa Jake." prihovorím sa mu tiež. Neviem prečo mu Zitt tak dôveruje ale keď mu verí on ,tak určite nebude nijak zlý. Na to ma Zitt čuch.
"Tak fajn." opatrne sa postaví a pomaly odstúpi od Teukiho tela. So Zittom sa priblížime k malému lovcovi pod neustálim dohľadom Naokiho a opatrne mu prezrieme rany. Nie je to až také vážne ako to zo začiatku vyzeralo.
"Musíme ho vziať ošetriť ,ale sám ho neunesiem a k nám do mesta ísť nemôžeme ,pretože tam hocikde môžeme stretnúť lovcov." povie potichu a opatrne sa k nám o krok priblíži.
"Lovci ? To oni mu to urobili ?" trhnem sebou.
"Asi áno. Oni ho donútili pomáhať im a robiť pre nich špinavú prácu. Odhováral som ho od toho ,no neposlúchal ma." povzdychne si.
"Neboj pomôžeme vám." prehovorí znova Zitt.
"Ale najprv, čo všetko o nás vieš ?" otočím sa na neho.
"Skoro nič. Brat vravel ,že ste vlci ale zároveň aj ľudia. Aj keď, ja tomu neverím." zavrtí hlavou.
"Tak to ťa asi budeme musieť presvedčiť o opaku." v duchu sa zasmejem. Otočím sa na Zitta a kývnem na neho. Premením sa a Zitt nasleduje môjho príkladu. Pozriem sa na Naokiho ,no ten len zarazene stojí bez akéhokoľvek pochybu a nakoniec sa zmôže len na zalapanie po dychu.
"Si v poriadku ?" pristúpi k nemu Zitt. Naoki o krok ustúpi a zdesene ho sleduje.
"Nemusíš sa báť. Chceme ti len pomôcť. Ver nám." prehovorím tentoraz ja a o krok pristúpim.
"A-ale.. ako...ako je to možné ?" spamätá sa konečne.
"To čo si pred tým hovoril je pravda. Sme napol ľudia a napol vlci." vysvetlím mu a znova o krok pristúpim. Zitt to po mne zopakuje až stojí tesne pred ním. Pomaly k nemu natiahne ruku a položí mu ju na plece.
"Bojíš sa ?" spýta sa ho Zitt a zahľadí sa mu do očí.
"Nie." povie rozhodne a opätuje mu pohľad.
"Fajn. Teraz ti aspoň môžeme pomôcť." pousmejem sa.
"Tak dobre." povie a pristúpi k telu svojho brata. Opatrne ho pohladí po bledej tvári a v jeho očiach sa zalesknú slzy.
"Neboj, bude v poriadku. Kam ho chceš vziať ,keď si vravel ,že k vám do mesta nemôže ?" kľaknem si vedľa neho.
"Ja neviem." zašeptá smutne.
"Tak ho vezmeme k nám, mama si s tým určite poradí." navrhne Zitt.
"Vaša mama ?" podiví sa Naoki a vzhliadne.
"Áno mama. Ona je totiž doktorka ,takže by mu mohla pomôcť." usmejem sa na neho. Trochu smutne mi úsmev opätuje a prikývne ,na čo znova skloní hlavu.
"Ale ako ho tam donesieme ? Sám ho neunesiem." pípne potichu.
"S tým ti rád pomôžem. Zitt, premeň sa, si zranený. Takto by si aj tak nijak nepomohol." prikážem Zittovi a ten to samozrejme urobí. Ešte sa nestalo ,aby ma neposlúchol.
"A čo teraz ?" opýta sa ma Naoki s očakávaním a konečne zodvihne hlavu.
"Čoby, ty ho sám neunesieš ale ja áno. Tak poď, pomôžeš mi ho vziať." usmejem sa na neho a súcitne mu položím ruku na rameno.
"Môžem ťa objať ?" spýta sa ma zrazu a zodvihne hlavu. Z očí mu stekajú slzy a zračia sa v nich výčitky a hlavne smútok.
"Poď sem." pritiahnem si ho k sebe a objímem ho. Položí mi hlavu na rameno a pevne zovrie moje tričko na chrbte.
"Vďaka Jake. Vôbec nie ste takí ako o vás tí lovci hovoria." poďakuje.
"Som rád ,že si to myslíš." pousmejem sa a trochu ho od seba odtiahnem.
"Teraz musíme vziať tvojho brata." poviem a on s kývnutím vstane. Opatrne sa presuniem k Teukimu a postavím sa. Potom sa zohnem a ešte opatrnejšie ho vezmem do náruče. Ešte ,že je v bezvedomý. Neviem čo by povedal na to ,že ho držím. Asi by od strachu odpadol, takže by bol v bezvedomí tak či tak. Zaujímalo by ma prečo ho tak zmlátili.
"Tak fajn ,môžeme ísť." kývnem na tých dvoch a rozídem sa cez les smerom domov. Okamžite ma nasledujú a mlčky sa pripoja vedľa mňa. Cez les prejdeme bez ujmi až dorazíme na dohľad nášho domu. Opatrne skontrolujem okolie a keď som si istý ,že nikde nik nie je čo najrýchlejšie ale zároveň tak ,aby mi tí dvaja stačili sa rozídem k domu. Zastanem pri dverách a keďže vďaka lovcovi v náruči si nemôžem vybrať z vrecka kľúče, proste zazvoním. Netrvá dlho a dvere sa otvoria. V nich stojí ako inak mama ,ktorá mi už chce vynadať prečo zvoním ,keď mám kľúče ,no zarazí sa hneď keď zbadá bezbranného a zbitého chlapca v mojej náručí. Rýchlo ustúpi od dverí a nechá nás prejsť do vnútra. Všetci vbehneme do vnútra a Zitt vtiahne Naokiho ta nohavicu. Mama zatvorí dvere a nasmeruje nás do ordinácia ,ktorú máme spojenú s domom ,aby nemusela chodiť ďaleko a byť s nami ,keďže otec chodí často na služobné cesty.
"Čo sa mu stalo ?" opýta sa ma ,keď ho položím na lekársky stôl.
"Napadli ho." poviem len a pohľadom jej naznačím ,že viac jej poviem neskôr.
"Tak fajn. Ošetrím ho a vy choďte zatiaľ hore. Tu by ste len prekážali." vyženie nás mama. Vezmem Naokiho okolo pliec a odvediem ho preč z ordinácie. Zitt nás mlčky nasleduje a zatvorí za nami dvere. Pomaly dovediem Naokiho hore do našej izby a posadím ho na svoju posteľ. Zitt si vyskočí k nemu a ja zatiaľ vybehnem z izbe. Zbehnem dole po schodoch a v kuchyni mu natočím do pohára vodu. Vybehnem znovu schody nahor a v izbe podám pohár Naokimu ,ktorý potichu poďakuje a trochu odpije. Posadím sa k nemu z druhej strany a stiahnem si ho k sebe tak ,že má teraz hlavu položenú na mojom ramene.
"Neboj, bude v poriadku." pohladím ho druhou rukou po vlasoch.
"Naozaj ?" spýta sa s nádejou a opatrne ku mne vzhliadne.
"Naozaj. Nemusíš sa o neho báť. Naša mama je veľmi dobrá lekárka, postará sa o neho ,uvidíš. Potom budeš môcť byť znova s ním." ďalej ho hladím po vlasoch a zároveň ho ukľudňujem.
"Vďaka Jake. Musíš byť úžasný brat. Zitt máš šťastie." usmeje sa Naoki.
"Ja viem." prikývne Zitt a usmeje sa. Zbožňujem ,keď sa smeje.
"Prečo ste mi vlastne pomohli ?" spýta sa nás Naoki.
"Vlastne sme šli domov a zrazu zacítili pach krvi. Nevedeli sme čo to je a tak sme sa šli pozrieť komu patrí. Tak sme vás uvideli. Vlastne iba ja som videl ako sa nad ním skláňaš ,keďže Zitt so svojim zranením nemohol na skaly vyliezť." vysvetlím.
"Musel som to obchádzať." zabručí Zitt a ja ho so smiechom zaťahám za ucho.
"To vysvetľuje len to ako ste nás našli a nie prečo ste mi pomohli." zakrúti Naoki hlavou.
"No vieš, nevie či by som ti to mal povedať." povzdychnem si a zároveň sa snažím z toho vykrútiť.
"Povedz mi to." zvraští Naoki obočie a pozrie na mňa. Vytiahnem mu pohár z rúk a položím ho na stolík vedľa postele. Nechcem ,aby ho rozbil.
"Tak fajn. Len dúfam ,že sa ma potom nebudeš báť." zvolím nakoniec a skloním hlavu. Nechcem sa mu dívať do očí ,keď budem rozprávať. Fakt nepotrebujem vidieť v jeho očiach strach a ani to ,že si o mne bude myslieť ,že som obluda.
"Neboj, nebudem." kútikom oka zbadám ,že sa pousmeje.
"Ver, že budeš. Pri najlepšom si budeš o mne myslieť, že som obluda." povzdychnem si.
"Vieš, nebývame v tomto meste dlho, vlastne sme sa len teraz pred pár dňami nasťahovali. Za tú dobu som si tu stihol nájsť pár kamarátov ,ktorí sú ako ja. O Zittovi nevedia, no dôvod ti vysvetľovať nebudem to je Zittova vec a je len na ňom či ti to povie. Oni nevedia ,že som vlk a ani im to zatiaľ nehodlám povedať. Pred tým než sme vás našli a vôbec predtým než sme vôbec šli do lesa ,sme so Zittom sedeli tu v izbe a rozprávali sa ,keď sme začuli zúfalé vytie. Neotáľali sme ani minútu a už premenení sme sa rozbehli smerom odkiaľ to prichádzalo. Na malej mítine sme zbadali mojich kamarátov vo vlčej podobe obklopených lovcami a ťažko zranených. Niektorí z nich sa dokonca ani nemohli hnúť a silno krvácali. Lovci boli blízko nich a oni sa nemali ako brániť proti presile. Medzi tými lovcami bol aj tvoj brat, Naoki." začnem rozprávať a mrknem na Naokiho ,ktorý na mňa doslova vygúli oči a doslova hltá každé moje slovo.
"A-a č-čo bolo ďalej ?" spýta sa.
"J-ja, bojím sa ti to povedať." odkloním svoj pohľad. Zitt mi oblizne ruku a drcne do mňa. Otočím sa na neho a pohladím ho medzi ušami.
"Prosím, pokračuj." požiada ma Naoki potichu.
"Tak dobre ,ale potom nehovor ,že som ťa nevaroval. Takže kde som skončil... Aha, už viem. Keď sme so Zittom zbadali v akej situácii sa nachádzali, neváhali sme ani minútu a rozhodli sme sa im pomôcť. Vymysleli sme stratégiu a zaútočili na lovcom ,ktorí k nám boli najbližšie. Roztrhali sme skoro všetkých lovcov až napokon ostali traja. Medzi nimi aj tvoj brat. Ostatní vlci sťažka držali vedomie a tak nám nemohli nijak pomôcť. Pribehol som k jednému z nich a podoprel som ho ,zatiaľ čo Zitt vrčal a zadržoval lovcov. V tom jeden z lovcov vytiahol zbraň a namieril ju na vlka ,ktorý pomaly upadal do bezvedomia. Zitt sa k nemu v poslednej chvíli rozbehol a tak schytal guľku za neho. Na nič som nedbal a okamžite som na toho lovca skočil a rozhrýzol mu tepnu. Toho ďalšieho som bez milosti pohrýzol tiež ,no tvojmu bratovi som nedokázal ublížiť a tak som ho nechal ujsť. Cestou späť som tvojho brata stretol znova ,hoci som to vôbec nečakal. Hneď ako ma uvidel, snažil sa utiecť ,no noha sa mu zachytila do pasce a tak som mu ju podaril vytiahnuť. Potom som bežal späť za Zittom a tvojho brata som už nevidel." dopoviem celý príbeh a pozriem na Naokiho.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Obľúbená postava v poviedke Záhada vlka ?

Jake
Zitt
Kaoru
Sai
Toro
Kimi

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama