♫♦- XXXVII -♦♫

8. března 2013 v 15:17 | Lady de Fast |  Vlk Samotár - P
37. kapitola ;D Ako sa vlastne Max a Sebi spoznali ?

Vlk Samotár XXXVII.

/Max - spomienky/

"Nenávidím tieto večierky." naštvane som kopol do kameňa a ten odletel hodný kus dopredu. Nechápem prečo ma rodičia stále nútia chodiť na tie snobské večierky ,keď vedia ,že sa na nich vždy len hrozne nudím. A aby toho nebol málo, predstavujú my všetky dcéry a dokonca aj synov bohatých ľudí a hlavne ich kolegov a snažia sa ma dať s nimi dokopy. Nechápem ako si môžu myslieť ,že by som mohol chcieť nejakú s tých primadon so šatami ,ktoré stáli takú sumu ,že bežní ľudia toľko nezarobia za celý život.
"Kam si myslíš ,že ideš ?" doslova vyletí z honosných dverí mama v dlhých čiernych šatách a hneď si to zamieri ku mne.
"Preč ?" skúsim.
"Tak to si píš, že nikam nejdeš !" oborí sa hneď na mňa a schytí ma za rukáv. Okamžite sa jej vytrhnem a o krok od nej ustúpim.
"Nemáš mi čo rozkazovať ! Ak si myslíš ,že si vezmem jednu z tých primadon si na veľkom omyle !" zvriesknem a divím sa ,že to nezapočuli až dnu.
"To nie je problém, tak ťa oženíme s nejakým synom našich kolegov." trvá si na svojom.
"A čo ja ? To ti na mne fakt nezáleží alebo ťa na toľko oslnila vízia moci a peňazí ,že ma tu predávaš ako lacnú šľapku ?!" už začínam byť naozaj naštvaný a daj bohu za to ,že mi ostalo aspoň toľko sebaovládania ,že som sa na ňu hneď nevrhol vo svoje druhej podobe o ktorej samozrejme nevie. Ešte by ma predala niekde do blázinca alebo ešte lepšie do laboratória na skúmanie.
"No dovoľ ! Kto ti dal právo hovoriť so mnou takýmto tónom ! To si vyprosím !" zvrieskne na mňa ,div sa nezborí budova za ňou.
"Tak pros." uškrniem sa a rozídem sa ulicou ďalej bez toho, aby som si všímal ako tá žena ,čo sa nazýva mojou matkou za mnou kričí vyhrážky tipu ,vezmeme ti peniaze !´. Aj tak som ich nikdy nechcel. Proste myknem plecami a pokračujem ďalej. Zrýchlim krok ,aby som ju už nepočul a zamierim najdlhšou ulicou domov. Prechádzam prázdnymi ulicami a kopem do všetkého čo mi príde pod nohy. Som rád ,že tu nik nie je ,aspoň si na nikom nemusím vybíjať svoju zlosť. Čomu sa divím uprostred noci. Môže byť hádam takých dvadsať minút po polnoci ,keď už nie je dávno jedna. Povzdychnem si. Niekedy by som si prial byť obyčajným človek bez všetkých tých peňazí. Na čo sú vlastne dobré ? Nemám žiadnych priateľov ,keďže som všetkých odohnal ,keďže sa ma snažili len využiť. Niekedy si dokonca hovorím ,že by bolo omnoho lepšie ,keby som sa narodil ako dieťa bez rodiny a musel si na život zarábať sám. Bolo by to rozhodne lepšie ,než toto. Tak by som mohol ľudom dokázať ,že na peniazoch nezáleží stačí si užívať život taký aký je. No to sa nikdy nestane. Som si istý ,že ak by som teraz prišiel o všetky peniaze ľudia by boli určite tak škodoradostný ,že by mi to len priali a prestali si ma všímať ešte viac aj keď pochybujem ,že sa to dá. Kopnem do plechovky ,ktorá sa váľa na ulici a odkopnem ju do jednej tmavej uličky. Zlosť ma už celkom prešla a nahradila ju ľútosť. Zrazu sa z tej uličky ozve bolestné zaúpenie. Asi som musel tou plechovkou trafiť. Pokrčím ramenami ako mám vo zvyku a chcem sa rozísť ďalej ,no moje nohy sú ako zdrevenené a tak ostanem len stáť na mieste. S povzdychom zamierim to tmavej uličky. Vidím sotva na krok a aj to len vďaka tomu ,že som napol vlk. Nikde nikoho nevidím a tak sa rozhodnem odísť ,keď v roho zbadám skrčenú drobnú postavičku objímajúcu si kolená. Prídem bližšie a zbadám drobného sotva desaťročného, keď som to neprehnal, chlapca. Jeho kedysi blonďavé vlasy sú teraz špinavé a mastné. Vychudnutá postava na ktorej oblečenie doslova visí a kľudne by som dal ruku do ohňa za to ,že by som mu mohol v kľude spočítať rebrá ,keď nie všetky kosti.
"Ehm, si v poriadku ? Nechcel som ťa trafiť." opatrne k nemu podídem a kľaknem si k nemu. Chlapec prekvapene zodvihne hlavu a ja sa tak stretnem s jeho krásnym zeleno sivým pohľadom. Takto z blízka si už nie som istý jeho vekom. Môže mať takých osem ,keď nie sedem rokov.
"Čože ? Ty myslíš tú plechovku ? Tú si do mňa hodil ty ?" prehovorí ku mne melodickým hlasom a mne sa na chvíľu zastaví dych.
"Vlastne kopol. Netušil som ,že tu niekto bude." posadím sa vedľa neho na zem. Poteší ma, keď si neodsadne ale práve naopak ,trochu sa ku mne prisunie.
"Som Max a ty ?" otočím sa na neho.
"Sebastián." pípne potichu.
"Máš krásne meno aj keď trochu dlhé. Môžem ti hovoriť Sebi ?" usmejem sa na neho a on omámene prikývne. Postavím sa a mlčky k nemu natiahnem ruku. Po chvíli váhania sa ma chytí a nechá sa vytiahnuť. Teraz ,keď takto stojíme zisťujem ,že mi nesiaha ani po ramená a to nepatrím k tým najvyšším. Chytím Sebiho za ruku a spolu s ním vyjdem z uličky. Rozídem sa smerom k domu vediac ,že tam teraz ešte nik nebude a Sebiho tiahnem za sebou. Trochu spomalím a počkám kým sa zaradí vedľa mňa.
"Kam to ideme ?" pípne nesmelo.
"Ku mne. Tu by si len zmrzol." pousmejem sa. Trochu váhavo sa usmeje a nechá sa mnou viesť.
/Sebi/

"Max ?" oslovím ho a pozriem sa na neho. Pozerá jedným smerom a vyzerá zamyslený.
"Si v poriadku ?" posadím sa a zamávam mu rukou pred očami. Prekvapene zamrká a stočí svoj zrak na mňa.
"Ehm ?" vyjde z neho len a ja sa musím zasmiať.
"Nad čím si premýšľal ?" opýtam sa ho a opriem si hlavu o jeho rameno.
"Vlastne som spomínal." povie a pohladí ma rukou ,ktorou ma stihol objať okolo ramien po líci.
"A na čo?" spýtam sa ho ,zatiaľ čo druhou rukou sa hrám a skúmam prsty na jeho druhej ruke.
"Na to ako sme sa spoznali." usmeje sa.
"Som rád ,že si vtedy do mňa kopol tú plechovku." zasmejem sa.
"Ccc, že sa pamätáš práve na toto." nasadí urazený výraz ,no po chvíli sa rozosmeje a ja s ním.
"Keby si ju do mňa nekopol ,nikdy sa nestretneme." pripomeniem mu tento fakt.
"Máš pravdu. Čo by som si bez teba počal." pobozká ma a ja mu samozrejme bozk opätujem.
/Asir/

"Asi by sme už mali ísť." pošepnem Tyrovi.
"Máš pravdu, budú sa o nás báť." odpovie mi rovnakou hlasitosťou.
"Deje sa niečo, chlapci ?" spýta sa nás starostlivo mama.
"Mno, vieš mi sme sľúbili ,že dnes prídeme domov, teda do nášho starého domova." zahryznem si do pery od nervozity.
"Tak čo tu ešte robíte ? Pokojne choďte. Len sa nám pekne vráťte. Musíme si toho ešte veľa povedať. Síce ,keby bolo po mojom hneď vás sem presťahujem, no nemôžem vás len tak vytrhnúť zo starého života." zasmeje sa mam a pritisne ma k sebe. Objímem ju okolo útleho pásu a pobozkám ju na líce.
"Vďaka mami. Mám ťa veľmi rád." usmejem sa.
"Aj ja teba Asir. Vás všetkých." stiahne k nám aj ostatných a samozrejme aj otca ,takže sa to znova strhne v rodinné objatie.
• • •
"Vôbec sa mi odtiaľto nechce ísť." povzdychne si Mark.
"To ani mne. Je to tu úžasné a rodičia sú super. Len sa trochu bojím tých princovských povinností." priznám.
"Snáď to nebude také ťažké. Už sa teším až sa znovu všetci uvidíme." usmeje sa Mark.
"To aj ja. Škoda ,že sa už zajtra musí do školy." povzdychnem si.
"To zas bude. Fakt nemám chuť sa všetkým predstavovať. Chudák Korone, už teraz ho ľutujem." zavrtí Mark s hlavou.
"Ako chudák Korone ?" nepochopím.
"Predsa bude musieť odháňať všetkých tvojich nápadníkov a vlastne aj nápadníčky. Čo vieš, možno schytáš nejakého tajného ctiteľa." rozstrapatí mi rukou vlasy a s úsmevom začne zdrhať. Okamžite sa rozbehnem za ním a v skoku sa premením vo vlka.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama