Vianočná poviedka - Na Vianoce by nemal byť nik sám ( 2012 )

8. března 2013 v 16:22 | Lady de Fast |  Vianočné poviedky
Poviedka k Vianociam 2012 :D


Tak a sú tu zase. Kto ? No predsa Vianoce. Najhorší sviatok v roku ,teda aspoň podľa mňa. Ostatní sú z nich doslova hotoví. Ale čo ja ? Vlkodlak bez rodiny, priateľov ani nikoho iného. Niežeby som bol rád sám, to nehovorím ,ale proste si s nikým nedokážem vytvoriť puto. Každý kto ma spozná, ihneď zbadá ,že so mnou nie je niečo v poriadku a potom je to už len otázkou času kedy odo mňa utečie. Je to tak vždy. Dokonca aj moji vlastný rodičia odo mňa utiekli a dali ma do sirotinca, kde som aj teraz. Deti okolo mňa nadšene pištia a poskakujú ,pričom mávajú listov v ruke ,ktorý hodlajú práve odoslať. Ako keby sa ich priania mali niekedy splniť. Viem ,čo si budú priať. Je to tak každý rok a nie je to ťažké uhádnuť. Čo iné by si mohlo priať dieťa zo sirotinca ,než rodinu. A tak je tomu aj teraz. Deti ozdobujú vianočný stromček a vešajú naň papieriky so svojimi želaniami. Pár z nich dokonca príde ku mne a vložia mi do ruky papierik s tým ,aby som naň napísal svoje najväčšie a najtajnejšie prianie. Vezmem ho od nich a vložím si ho do vrecka starého kabátu. Nehodlám na neho nič písať ,keď viem ,že sa to aj tak nesplní.
"Tak čo Rick ? Už si napísal svoje želanie ?" príde ku mne jedna z vychovávateliek.
"Nie, pani Johanesová." vyberiem z vrecka prázdny papierik a podám jej ho.
"Nechaj si ho. Nemusíš ho vešať , ale určite naň napíš svoje prianie." zovrie moju ruku a zatvorí ju ,no papierik si odo mňa nevezme.
"Veď viete ,že na to neverím." povzdychnem si.
"Nemusíš na to veriť. Stačí veriť v seba samého." usmeje sa na mňa.
"Nemám nič ,čo by som si mohol priať." skúsim to inak.
"Každý má niečo po čom túži." mrkne na mňa a s úsmevom odíde pomáhať deťom s ozdobami.
"Aj tak sa to nesplní." zamumlem pre seba a prázdny papierik vložím do vrecka bundy. Posledný krát sa pozriem na rozradostené tváre detí a odídem do svojej izby. Ľahnem si na posteľ a zavriem oči. Po chvíli si spomeniem na papierik a vytiahnem ho z vrecka. Chvíľu ho otáčam v ruke ,až ma to prestane baviť a odhodím ho. Dopadne na zem k dverám práve vo chvíli ,keď sa otvoria a dnu vpochoduje malá Suezy. Suezy, päťročné dievčatko ktoré považujem za sestru. Doniesli ju sem už ako malú ,keďže jej rodičia mali autonehodu a iných príbuzných už nemala.
"Braček." osloví ma a zodvihne papierik zo zeme. Zatvorí za sebou dvere a priskočí ku mne. Posadí sa na kraj postele a vyčítavo sa na mňa zahľadí.
"Prečo si naň nič nenapísal ? Ak nenapíšeš svoje prianie ,nesplní sa ti." vloží mi papierik do očí a pozrie sa na mňa tými jej modrými očkami. Vie ako na mňa.
"Tak fajn ,ale urobím to len kvôli tebe." povzdychnem si a posadím sa. Vezmem do ruky papierik a Suezy mi podá pero. Vezmem si ho od nej a priložím ho k papieru. Chvíľu nad tým premýšľam ,no nenájdem nič ,čo by som si mohol priať. Mrknem na Suezy ,ktorá na mňa hľadí s očakávaním a znova priložím pero k papieru. Už viem ,čo si mám priať.
,Chcem, aby sme ostali so Suezy navždy spolu.´ napíšem na papierik a zložím ho do malej kocky. Suezy ho odo mňa prevezme a obviaže ho pestrofarebnou stuhou.
"Teraz ho už len musíme zavesiť." usmeje sa na mňa. Opätujem jej úsmev a postavím sa. Chytím Suezy za jej malú rúčku a nechám sa ťahať do spoločenskej miestnosti. Hneď ako vojdeme dnu ozve sa piskot detí ,ktoré hneď pribehnú s vychovávateľke ,ktorá drží tácku s práve upečenými medovníkmi. Pochopím ,že čakali na nás. Vychovávateľka nás ponúkne a Suezy si hneď vezme najväčší medovník v tvare srdca. Ja len zavrtím hlavou.
"Na schovaj si ho, inak ti žiaden nezvýši a budeš si musieť počkať do Vianoc." zasmeje sa a potajomky mi strčí do vrecka malý medovníkový zvonček. Potom od nás odbehne a začne rozdávať zvyšné perníky deťom ,ktoré si nestihli vziať. Suezy zje perník a lepkavými prstami mi podá moje prianie obviazané mašľou. Prevezmem ho od nej a pristúpim k stromčeku ,kde zavesím svoje prianie.
"Tak vidíš ,že sa niečo našlo." položí mi pani Johanesová ruku na rameno.
"Našlo." pousmejem sa.
"Pani Johanesová nemohol by som vziať dnes Suezy do mesta. Chcel by som jej niečo kúpiť." opýtam sa jej. Chcem ,aby mala krásne Vianoce a aby našla pod stromčekom niečo ,čo sa jej bude páčiť.
"Tak dobre, ale nezdržte sa dlho. Do zotmenia buďte naspäť." povolí a poučí ma.
" Suezy, poď sem." zakričím na sestričku. Hneď ku mne pribehne. Pozriem sa na ňu a okamžite chytím záchvat smiechu. Suezy je celá zalepená od sladkých dobrôt a celé ústa má od polevy. Urazene nafúkne tváričky a založí si ruky na hrudi. Ešte viac sa rozosmejem a sotva popadám dych.
"Vieš čo, radšej sa poď umyť." prestanem sa smiať, čo ma stojí veľa námahy a chytím Suezy za jej malú rúčku. Vediem ju k spoločnej kúpeľni na poschodí a cestou sa potichu pochechtávam ,samozrejme tak ,aby to nepočula. Dôjdeme až ku kúpeľni ,kde ju zdvihnem do náruče ,keďže na umývadlo nedosiahne a pustím jej vodu ,aby sa umyla. Opláchne si svoje drobné rúčky a ja jej pomôžem poriadne si poumývať tvár. Keď už je čistá položím ju na zem a zastavím vodu.
"Čo by si povedala na to ,že by sme sa šli pozrieť do mesta ?" navrhnem jej zatiaľ ,čo jej utieram ústa uterákom. Horlivo prikývne a skočí mi okolo krku.
"Super. Idem sa hneď prezliecť. Tak poď." chňapne ma za ruku a rozbehne sa k izbám tiahnuc ma za ruku za sebou. Okamžite vojde do izby a začnem sa hrabať v skrini. Po chvíli z nej vytiahne huňatý sveter, čiapku, šál a rukavice. Potom pribehne k druhej skrini odkiaľ vytiahne červenú vetrovku a mne podá moju modrozelenú. Zasmejem sa a vezmem si od nej vetrovku. Položím ju na posteľ a pribehnem k skrini a vytiahnem si z nej vlnený čierny sveter, čiapku, šál a palčiaky. Oblečiem si sveter a natiahnem si naň vetrovku. Suezy urobí to isté a ja jej pomôžem nasadiť rukavice a omotám jej šál okolo krku. Potom jej nasadím čiapku a vrhnem sa do obliekania seba. Nasadím si čiapku a rukavice a omotám si okolo krku pásikavý šál. Suezy hneď ako zbadá ,že som hotový vrhne sa na obúvanie svojich čiernych čižmičiek. Počkám kým sa obuje a tiež si obujem svoje zimušné topánky. Vezmem Suezy za ruku a zavriem za nami dvere. Zídeme dolu schodmi a rozbehneme sa k dverám. Otvorím ich a zakričím na vychovávateľky ,že odchádzame. Vyjdeme so Suezy zo sirotinca a ja za nami zatvorím veľké dvere z dubového dreva. Vo vrecku vylovím peňaženku a prekontrolujem si koľko mi ostalo peňazí z brigády. Celé leto som pomáhal jednej pani na statku ,keďže je už stará a tak potrebovala ,aby sa jej niekto staral o dobytok a sliepky.
"Ideš niečo kúpiť ?" opýta sa ma Suezy.
"Chcel som nám kúpiť niečo sladké." usmejem sa na ňu a ona s úsmevom prikývne. Prechádzame po zasnežených uliciach a sem tam zahliadneme deti ako sa sánkujú, guľujú či stavajú snehuliakov. Suezy ich okúzlene sleduje a vidím jej na očiach ako rada by sa k nim pridala.
"Keď sa vrátime môžeme si tiež postaviť snehuliaka." navrhnem jej s úsmevom.
"Naozaj ?" zažiaria jej očká detskou radosťou.
"Naozaj." prisvedčím a pohladím ju po hlave. Zrazu nás zastaví nejaká pani s košíkom. Nahliadne doň a uvidím sladké cukrové rohlíčky, medovníčky a dokonca zahliadnem aj marcipánky.
"Dobrý deň, deti. Nedali by ste si niečo sladké ?" opýta sa nás pani s úsmevom.
,Musí jej byť zima.´ pomyslím si pri pohľade na jej prostý deravý odev.
"Môžem ?" spýta sa ma sestrička a zaťahá ma za rukáv.
"Môžeš." pritakám a ona sa žiarivo usmeje. Pani položí košík nižšie a povzbudí ju ,aby si niečo vybrala. Suezy ihneď siahne po cukrových rohlíčkoch a jeden si vyberie. Pani sa usmeje a pohladí ju po líci. Potom sa otočí na mňa a natiahne ku mne ruku s košíkom.
"Na vezmi si." ponúkne ma. Len zavrtím hlavou a zdvorilo odmietnem.
"Len si vezmi. Obaja to máte zadarmo." usmeje sa.
"Ale to nemôžeme." odmietnem hneď.
"Len berte, mám toho ešte dosť." zasmeje sa a mávne rukou. Nechcem ju uraziť a tak siahnem do košíka a vyberiem si z neho sladkú marcipánku. Pani sa usmeje a rozlúči sa s nami. Tiež sa s ňou rozlúčime a odoberieme sa ďalej. Cestou strčím marcipánku do úst a Suezy urobí to isté s rohlíčkom.
"Kam teraz ?" opýta sa ma Suezy a ďalej cupká kúsok predo mnou.
"Mohli by sme sa pozrieť na výzdobu v meste a tiež do výkladov." navrhnem. Viem ,ako rada sleduje svetielka a ozdoby zavesená vo výkladoch a farebné stuhy na stromoch pozdĺž cesty. Ihneď ako Suezy zahliadne prvý obchod rozbehne sa k nemu a okúzlene sleduje vianočne vyzdobený výklad hračkárstva ,kde poletujú anjeliky a jazdí červený vláčik.
"Chceš sa pozrieť dovnútra ?" opýtam sa jej a ona s úsmevom prikývne. Vojdeme dovnútra a zvonček na dverách krátko zacinká. Zatvorím za nami dvere a Suezy pribehne do stredu miestnosti a s úsmevom sa roztočí s napriahnutými rúčkami. Staršia predavačka ju s úsmevom sleduje a ďalej vykladá na pult prvé vianočné hračky.
"Čím vám poslúžim ?" opýta sa nás a vyčarí na tvári úsmev.
"Chceli by sme nejakú peknú hračku." poviem.
"Tak to ste tu správne." zasmeje sa.
"Tak si niečo vyber." skloním sa k Suezy ,ktorej sa hneď rozsvietia oči.
"Naozaj smiem ?"spýta sa s nádejou. Jej by som nedokázal povedať nie.
"Iste ,že smieš. Čo by som pre svoju milovanú sestričku nespravil." zasmejem sa. Suezy ma objíme a poďakuje. Rozstrapatím jej vlásky ,ktoré jej vykukli spod čiapky a ona si ju dá dole. Podá mi ju a potom začne preskakovať z jednej strany obchodu na druhú a začne si obzerať všelijaké hračky. Pani sa na ňu s úsmevom díva a v očiach sa jej mihne smútok. Len nad tým zavrtím hlavou. Nemal by som sa starať do cudzích záležitostí. Zrazu Suezy zastane a pribehne ku mne. V rukách drží malé plyšové mačiatko s veľkou červenou mašľou na krku a rolničkou na chvoste.
"Je nádherná. Tak poď, kúpime ju." postrčím ju k pultu a nechám ju nech naň položí mačičku.
"Chcete ju aj zabaliť ?" opýta sa ma predavačka. Mrknem na Suezy a tá len pokrčí ramenami.
"Nie, netreba." usmejem sa na predavačku.
"Braček ? A nebude to vychovávateľkám vadiť ?" spýta sa ma Suezy smutne a sklopí svoju ryšavú hlavičku. Rozstrapatím jej rukou vlásky a ona zodvihne hlavu.
"Uvidíš ,že nebude." usmejem sa na ňu. Zaškerí sa a objíme ma. Objímem ju jednou rukou, zatiaľ čo druhou vylovím z vrecka peňaženku. Podám predavačke odpovedajúcu sumu a ona za to podá Suezy mačiatko. Suezy si ju s úsmevom prevezme a chytí ma za ruku. Rozlúčime sa s predavačkou a vyjdeme z obchodu.
"Budem ju volať Micka. Čo myslíš ?" vzhliadne na mňa Suezy ,zatiaľ čo si nasadzuje čiapku.
"Je to krásne meno." pritakám.
"Kam pôjdeme teraz ?" spýtam sa jej ,keď si zaviaže šnúrku od čiapky a znova ma chytí za ruku.
"Môžeme si zájsť na horúcu čokoládu. Aspoň sa trochu zahrejeme." poviem a rozídem sa aj so Suezy k menšej čajovni neďaleko. Dôjdeme tam v rekordnom čase a vojdeme dnu. Kúpim nám dve horúce čokolády a vezmem ich k stolu ,ktorý vybrala Suezy. Samozrejme je u okna. Položím pred ňu horúcu čokoládu a posadím sa na stoličku oproti nej. Ona položí na ďalšiu stoličku Micku a pomaly odpije z čokolády. Tiež trochu odpijem a blažene privriem oči. Milujem horúcu čokoládu. Je to jedna z mála sladkých vecí ktoré som kedy mal a ktorú si môžem dovoliť.
"Tak čo, chutí ?" opýtam sa Suezy s úsmevom.
"Áno." usmeje sa na mňa tým svojim detským nevinným úsmevom.
"Nedáte si ešte niečo ?" ozve sa nad nami hlas čašníka. Vzhliadnem a na chvíľu sa mi zastaví dych. Je tak krásny. Čierne vlasy zopnuté na bok a tie nádherné fialkové oči. Fakt dúfam ,že neslintám.
"Nie vďaka." odmietnem. On sa len ukloní a odíde preč. Otočím sa za ním a naše pohľady sa na chvíľu stretnú ,keďže sa práve otočil. Rýchlo otočím hlavu späť a snažím sa prestať sa červenať.
"Si v poriadku braček ? Si nejaký červený ?" spýta sa ma Suezy starostlivo.
"Neboj, nič mi nie je. To bude z tej čokolády." trochu pokrivene sa na ňu usmejem.
"Aha." povie len a pozrie sa von cez okno. Dopijem svoju čokoládu a prázdny pohár položím na stôl. Suezy tiež dopije a položí svoj hrnček vedľa toho môjho. Hneď k nám priskočí mladý čašník -vďaka bohu nie ten čo predtým, pretože to by som pravdepodobne nevydržal- a vezme prázdne hrnčeky. Postavím sa a Suezy hneď po mne. Vezme do ruky Micku a za druhú ruku sa ma chytí. Prejdeme cez miestnosť a ja schytám pár obdivných pohľadom od dievčat ,ktoré práve vošli. Asi som nespomenul ,že nepatrím k tým najškaredším. Asi by som sa mal opísať ,čo ? Mám 175 centimetrov ,takže som pomerne vysoký. Mám modrošedé oči ,ktoré sa podľa mňa ku mne vôbec nehodia a tmavo hnedé čokoládové vlasy. Zvláštna kombinácia ,no niektorým babám sa to proste páči. Holt majú smolu ,že ja na baby nie som.
"Asi sa im páčiš." zasmeje sa potichu Suezy.
"Tak čo keby sme im vysvetlili ,že ja som len tvoj." zašeptám smerom ku nej.
"Fajn." zasmeje sa. Nie je to po prvý raz ,čo mi od tých otravných hús pomáha.
"Kam pôjdeme teraz ,oci ?" opýta sa ma dosť nahlas Suezy. Pozriem na tú skupinku dievčat a vidím ako sa zarazili.
,Dobrá práca Suezy.´ pomyslím si a v duchu sa zaškerím.
"Mali by sme už ísť domov. Tvoja mamička sa bude o nás báť." poviem a pohladím ju po vláskoch aj keď sa sotva držím ,aby som sa nerozosmial. Suezy sa usmeje a prikývne. Stisnem jej ,jej drobnú rúčku a spolu prejdeme okolo tých stuhnutých báb. Vyjdeme ruka v ruke vonku a rýchlo zájdeme za roh ,kde prepukneme v smiech.
"To-to... sa..n-nám...fakt...po-pod-podari-lo." vykokcem medzi smiechom. Suezy len prikývne ,keďže cez smiech nemôže hovoriť. Trvá nám hodnú chvíľu než sa vysmejeme ,vlastne náš smiech preruší snehová vločka ,ktorá pristane Suezy na hlave. A tú nasledujú ďalšie a ďalšie a ja s prekvapením zistím ,že začalo snežiť. Rýchlo vezmem Suezy za ruku a vydám sa s ňou k sirotincu ,aby nás náhodou niekde nechytila snehová búrka alebo víchrica. V tejto časti sveta je to dosť časté, ale aspoň máme vždy krásne biele Vianoce. To je asi to jediné ,čo sa mi na tom otravnom sviatku páči.
"Pozri Micka, sneží !" vykríkne radostne Suezy a začne chytať vločky na jazyk. Zopakujem to po nej a zakloním hlavu.
"Poď Suezy, musíme sa vrátiť." vezmem Suezy za ruku a hoc nerád preruším tú krásnu chvíľu.
"Musíme ?" opýta sa ma smutným tónom.
"Musíme." prikývnem a rozídem sa ulicou späť k sirotincu. Suezy si smutne povzdychne ,no odovzdane cupitá vedľa mňa. Prechádzame zasneženými ulicami až nakoniec dôjdeme k sirotincu. Zaklopeme na masívne dvere a čakáme až nám nejaká z vychovávateliek príde otvoriť. Otvorí nám jedno zo starších detí ,keďže ostatní asi majú veľa práce so zdobením. Vojdeme so Suezy dnu a Tommy za nami zatvorí dvere. Vyzujeme si topánky a vybehneme hore po schodoch. Prejdeme chodbou až k dverám od našej izby a otvorím ich. Vojdeme dnu a začneme si vyzliekať zasnežené veci. Po chvíli za nami príde jedna z vychovávateliek a vezme si od nás mokré veci. Poďakujeme jej a vezmeme si od nej deky do ktorých sa okamžite zabalíme. Keď sa aspoň trochu zohrejeme je už večer a tak nás pani Johanesová vyženie do sprchy. Okúpeme sa a všetci zalezieme do postelí. Deti rýchlo zavrú oči s prianím Vianoc ,ktoré sú už pozajtra a tak chcú mať čo najskôr tie zvyšné dni ,no ja hodnú pol hodinu nemôžem zaspať až sa mi to nakoniec podarí, no aj tak sa mi zdajú samé nočné mory.

............♦♣♠• O dva dni - Vianoce •♠♣♦............
Zobudím sa na veselý piskot detí. Vytrepem sa z postele a pozriem z okna. Sneží ,ako inak. Sneh je všade dokonca aj stromy vonku skoro nevidieť. Odtrhnem pohľad od zasneženej krajiny a začnem si upravovať posteľ. Potom si vezmem svoje oblečenie a vezmem si ho do kúpeľne ,kde sa začnem prezliekať. Oblečiem si voľnejšie biele rifle a červené tričko s krátkym rukávom. Topia nám tu ,takže tu máme teplo a tak sa môžeme obliekať normálne. Vyjdem z kúpeľne a zídem dole po schodoch. Zrazu ku mne pribehne s plačom Suezy. Hodí sa mi do náruče a začne vzlykať. Objímem ju a pritisnem ju k sebe. Pohladím ju po vláskoch a pobozkám ju doň.
"No ták Suezy ,povieš mi čo sa stalo ?" trochu ju od seba odtiahnem a utriem jej mokré tváričky.
"Prišla...fňuk...sem...fňuk...nejaká pani a...fňuk...chce si ma...fňuk...vziať." povie medzi vzlykaním a mňa pichne u srdca. Nesmiem o ňu prísť, je jediná koho mám.
"To je dobré, nie ? Budeš mať predsa rodina." povzbudím ju ,aj keď mi to trhá srdce.
"To nie, ty si moja rodina." objíme ma a z očiek sa jej znova spustia slzy. Vezmem ju do náruče a rozídem sa chodbou odkiaľ sa ozývajú hlasy. Suezy sa ku mne pritisne a pevne ma objíme okolo krku ako keby som ju mal pustiť, čo rozhodne nehodlám. Zahnem s ňou za roh a uvidím nejakú pani ako sa vybavuje s pani Johanesovou.
"Ehm, dobré ráno." pozdravím a Suezy sa ku mne viac pritisne.
"Dobré aj tebe Rick." odzdraví pani Johanesová.
"Dobré ráno." pozdraví aj tá pani.
"A čo ty Suezy, nepozdravíš ?" spýtam sa sestričky a pohladím ju po vláskoch. Len záporne zakýva hlávkou až jej ,jej neposedné vlásky spadnú do tváre. Odhrniem jej vlásky z tváre a usmejem sa na ňu.
"No ták maličká mňa sa nemusíš báť." povie pani milým hlasom a pristúpi ku mne. Už od pohľadu vyzerá milo a starostlivo.
,Asi nemôže mať deti.´ pomyslím si.
"Ja nechcem." fňukne Suezy.
"Suezy." povzdychnem si.
"Takže sa voláš Suezy, máš krásne meno." usmeje sa pani a pohladí sestričku po vláskoch. Suezy sa na ňu pozrie uslzeným pohľadom a rúčkami zovrie moje tričko.
"Vymyslel ho braček." pípne potichu a pritisne sa ku mne.
"To ťa musí mať veľmi rád ,keď ti dal také pekné meno." zasmeje sa a pohladí ju po vláskoch.
"No ták sestrička, od kedy si taká hanblivá ?" zasmejem sa a rozstrapatím jej vlasy.
"Nie som." nahnevane ma buchne pästičkou do hrude.
"Ja nechcem ísť preč od bračeka." fňukne Suezy.
"Zle si to pochopila zlatíčko, ja vás beriem oboch." usmeje sa na ňu pani a Suezy sa hneď rozžiari.
"Naozaj ?" opýta sa pre istotu.
"Naozaj." kývne pani s úsmevom.
"Takže mi budeme rodina." objíme ma Suezy a rýchlo si začne zotierať slzy. Len sa zasmejem a tiež ju pevne zovriem v objatí. Potom ju pustím a položím na zem. Hneď sa k nej skloní tá milá pani a začne sa s ňou rozprávať. Veľmi ich rozhovor nevnímam. Stále musím premýšľať nad tým ,že teraz sa všetko zmení. Vlastne sa toho celkom desí. Síce je super ,že ostaneme so Suezy spolu ,no bojím sa ,že až zistia moje tajomstvo znova ma odvrhnú.
"Mami." preruší ma z mojich obáv neznámy hlas. Zodvihnem hlavu a stretnem sa s fialkovým pohľadom. Okamžite v ňom spoznám toho sexy čašníka z čajovne ,kde sme boli so Suezy.
"Ahoj." usmeje sa na mňa.
"Ahoj." odzdravím a pousmejem sa. Takže ten chlapec je syn tej pani. To znamená ,že budem bývať s tým naj sexy chalanom.
"Som Dereck a ty ?" predstaví sa mi a odtiahne si ma za rukáv trochu ďalej ,aby sme sa mohli v kľude porozprávať. Samozrejme sa nechám ,kto by nešiel s niekým tak úžasným.
"Rick." potrasiem si s ním rukou ,ktorú mi stihol podať.
"Neviem ,či si ma pamätáš ,ale ja teba áno. Mal si vidieť tváre tých báb ,keď ste so Suezy odišli." zasmeje sa a ja sčervenám. Má tak krásny smiech.
"Pamätám." prikývnem.
"Asi nie si veľmi výrečný. Ale vieš čo ? Mne to vôbec nevadí. Nechceš sa ísť prejsť ?" navrhne mi.
"Tak dobre." pritakám.
"Tak poď. Mal by si sa ísť prezliecť." vezme ma za ruku a začne ma viesť chodbami. Pri schodoch sa zasekne a pozrie sa na mňa s otázkou v očiach. Divím sa ,že vôbec trafil k schodom. Veď tu nikdy nebol. Teda aspoň myslím.
"Hore ?" spýta sa ma. Mlčky prikývnem a začnem šliapať do schodov. Dereck ma samozrejme nasleduje a spolu dôjdeme až do spoločnej izby. Tam ma Dereck pustí a nechá ma nech sa prezlečiem. Teda ,kým si oblečiem sveter, vetrovku a nasadím šál a rukavice. Čiapka mi ešte nestihla uschnúť po včerajšej guľovačke a náhradnú nemám.
"Hotovo." usmejem sa a on mi samozrejme úsmev opätuje.
"V tom prípade môžeme ísť." chytí ma znova za ruku a spolu dôjdeme až k vchodovým dverám ,kde ma pustí na dobu než sa obujem a znova ma chytí za ruku. Otvorím masívne dvere a spolu ruka v ruke vyjdeme von.
"Kam teraz ?" opýtam sa ho a otočím hlavu tak ,aby som na neho videl. Tiež sa na mňa pozrie a usmeje sa ,tým svojím očarujúcim úsmevom.
"To je pre-kva-pe-nie." nahne sa ku mne a zašepce. Cítim ako mi horia líca a tak len mlčky prikývnem a skloním hlavu. Stisne moju ruku a rozíde sa dopredu. Nechám sa ním viesť a zaradím sa vedľa neho. Mlčky kráčame zasneženou cestou až zrazu Dereck zastaví. Prekvapene zodvihnem hlavu a uvidím malý drevený altánok ,ktorí je teraz pokrytý snehom. Vyzerá ako z rozprávky. Dereck sleduje môj očarovaný pohľad a s úsmevom ma dovedie k nemu. Spolu doň vojdeme a Dereck sa posadí na jednu z lavičiek. Mňa stiahne za ruku k sebe a tak sa posadím tesne k nemu.
"Tak čo, páči ?" pozrie sa na mňa.
"Hmm." prikývnem s úsmevom.
"Tak to som rád." zasmeje sa a pohladí ma druhou rukou po tvári. Sčervenám a sklopím pohľad.
"Vieš ,že si strašne roztomilý." povie a rukou mi zodvihne bradu. Dívam sa mu do tých krásnych očí a pri tom cítim príjemné mravenčenie v bruchu. Potom sa ku mne zohne a mne začne búšiť srdce. Divím sa ,že to nepočuje. Nežne sa obtrie perami o tie moje a ja slastne privriem oči. Je to tak nádherné, tak zmyselné. Hneď ako vidí ,že mi to nijak nevadí pritisne svoje pery na tie moje v dlhom bozku. Pokúsim sa mu neskúsene na bozk odpovedať a myslím ,že sa mi to celkom podarí. Odtrhne sa odo mňa až keď nám obom začne dochádzať vzduch. Dereck sa mi pozrie do očí a ja mám pocit ,že sa v nich utopím.
"Už vtedy ,keď som ťa prvý krát uvidel ,nemohol som z teba spustiť zrak. A keď si prehovoril tým svojím zvučným hlasom myslel som ,že sa neudržím na nohách. Neviem ,či je to láska ale viem ,že už bez teba nevydržím ani minútu." prehovorí a ja sa na neho dívam stále viac a viac nechápavo. Čo sa mu môže páčiť na mne ?
"Ja..ja..." neviem čo na to povedať.
"Nemusíš nič vravieť len prosím ostaň so mnou." pohladí ma palcom po tvári a ja sa položím do jeho ruky. Je to tak príjemné. Ten pocit ,že na mne niekomu záleží.
"Ostanem." zašeptám a jemu sa na tvári rozleje úsmev.
"To som rád." oprie sa čelom o to moje.
"Myslím ,že už by sme sa mali vrátiť." povzdychnem si.
"Máš pravdu. Musíš sa predsa zbaliť." povie a postaví sa. Potom ku mne natiahne ruku ,ktorej sa s radosťou chytím a nechám sa vytiahnuť na nohy. Postavím sa vedľa neho a prepletiem si s ním prsty. Potom sa rozídeme späť k sirotincu.

............♦♣♠• O týždeň neskôr •♠♣♦............

Už je to týždeň čo sme v novom domove, no aj tak ma môj strach neopúšťa. Už takto nedokážem žiť. Už sa nechcem zobúdzať s obavou. S Dereckom sme začali chodiť a začína to byť vážne a tak nechcem ,aby to zašlo príliš ďaleko ,kým sa dozvie pravdu. Je len na ňom ,či ju príjme alebo nie. Či príjme to aký v skutočnosti som. Nádych a výdych. Teraz alebo nikdy. Musím mu to povedať ,než bude neskoro. Rozhodol som sa. Zaklopem na dvere a počkám až mi Dereck otvorí. Dvere sa otvoria a v nich stojí Dereck. Ale aký ! Určite musel práve vyjsť zo sprchy ,keďže vlasy má celé mokré a kvapky vody mu stekajú po nahej hrudi. Na sucho prehltnem a o krok ucúvnem.
"Neboj." zasmeje sa a vtiahne ma za ruku do izby. Zavrie za nami dvere a začne si uterákom sušiť vlasy. Očarovane ho sledujem a posadím sa na posteľ.
"Čo si vlastne chcel ?" opýta sa ma.
"Mal by som niečo chcieť ?" spýtam sa ho na oplátku.
"Nie, len som si zvykol ,že ja chodím za tebou." zasmeje sa.
"Ja..vieš...ja by som...ja by som ti chcel...niečo...niečo povedať." sklopím hlavu a začnem sa hrať s cípom trička ,aby som zahnal nervozitu.
"Tak vrav." posadí sa vedľa mňa.
"Ja nie som ten za koho ma považuješ." prehovorím a čakám čo na to on.
"Nechápem." povie. Povzdychnem si a v duchu si dodávam odvahu.
"Ja totiž nie som človek." poviem pravdu.
"Ale to nie je možné." zakrúti hlavou.
"Ale je. Ja vieš, chcel som ti to povedať už skôr ,no bál som sa ,že o teba prídem. Viem ,že mi možno neveríš ,no vravím pravdu. Vážne." konečne sa odvážim, zodvihnúť hlavu. Okamžite sa stretnem s jeho nechápavým pohľadom a tak skloním hlavu na späť.
"Povedzme ,že ti verím. Čo teda si ,ak nie si človek ?" povie po dlhej chvíli ticha, ktorá pre mňa bola nekonečná.
"Neviem ako to povedať." pípnem po tichu.
"Tak mi to predveď." postrčí ma.
"Bojím sa." poviem o niečo hlasnejšie.
"A čoho ?" spýta sa ma.
"Že ma opustíš." cítim v svojom hlase slzy ,no snažím sa to zahnať. Nie, nesmiem plakať.
"Pamätáš ,čo som ti vtedy v altánku povedal ? Ostanem s tebou už navždy a nezáleží mi na tom ,či si človek alebo nie. Aj keď stále neviem ,či tomu mám vlastne veriť." jeho slová ma pohladia a dodajú mi odvahu. Postavím sa z postele a posadím sa na zem. Zhlboka sa nadýchnem a premením sa. Chvíľu sa nič nedeje ,no potom začujem zalapanie po dychu a tak otvorím oči. Dereck ,ako keby tomu neveril, sa postaví a príde ku mne. Tesne predo mnou si kľakne a váhavo ku mne natiahne ruku. Nakoniec ma pohladí medzi ušami a ja odovzdane skloním hlavu.
"Si nádherný." povie po chvíli a objíme ma okolo vlčieho krku.
"Takže ti to nevadí ?" prehovorím k nemu ľudským hlasom.
"Nie nevadí. Milujem ťa." pobozká ma na ňufák a ja som naraz tak šťastný. Okamžite sa premením a vrhnem sa mu okolo krku.
"Ja ťa tiež milujem." poviem s úsmevom a pobozkám ho.

THE END
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Baka Kamaru xD Baka Kamaru xD | Web | 10. března 2013 v 18:14 | Reagovat

Jééé, ten konec byl tak úžasnej!! :D :3 Moc pěkný!! :)

2 Leksi Leksi | 3. července 2013 v 0:12 | Reagovat

Práve som sa zamilovala. <3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama