Bratská láska alebo niečo viac ?

23. května 2012 v 20:06 | Lady de Fast |  Jednorázovky
Takže moja prvá poviedka na tomto blogu :D Dúfam ,že si ju aspoň niekto prečíta ^^ /Lady de Fast


Prečo ? Prečo ťa musím milovať ? Prečo práve teba ? Tieto otázky sa každý deň pýtam sám seba ,no nikdy na nich neviem nájsť odpoveď. Povzdychnem si. Už zase som sa zamyslel a úplne sa vytratil z reality ,takže som nepočul ako na mňa volá brat Ichigo. To sa mi ešte nikdy nestalo ,aby som ignoroval jeho. Vždy si ho všímam najviac ako sa len dá. Milujem ho ,no viem ,že nikdy nebude môj. Otvoria sa dvere a on vojde. Posadí sa ku mne na posteľ a vyberie mi z uší slúchadlá. Ani som nepostrehol ,že ich mám v ušiach.

"Čo potrebuješ ?" spýtam sa ho tým najodmeranejším tónom akého som schopní. On si len povzdychne a smutne sa na mňa pozrie. Mrzí ma ,že je kvôli mne smutní ,no je to lepšie než keby vedel čo k nemu cítim. Určite by ma zavrhol alebo by ma znenávidel keby to vedel.

"Len som ti prišiel oznámiť ,že máš na stole večeru." prisunul sa ku mne bližšie a natiahol ku mne ruku ,aby ma pohladil. Ucukol som a odtiahol som sa od neho. Značne ho to zamrzelo ,no ja som sa tváril ,že som si to nevšimol.

"Potrebuješ snáď ešte niečo ?" opýtam sa ho bez toho ,aby som sa naň čo i len pozrel.

"Nie." povie smutne.

"Fajn." zastrčím si slúchadlá späť do uší. Skleslo sa zdvihne z mojej postele a potom už len počujem ako sa zabuchnú dvere od jeho izby. Povzdychnem si. Prečo to musí vždy skončiť takto ? Zrazu sa otvoria dvere a znova v nich stojí on. Pozriem na neho. Je prezlečený a v ruke má mobil. Takže ide preč. Ako inak ,kto by chcel ostať v jednom dome so mnou.

"Ideš von ?" spýtam sa ho aj keď už dávno poznám odpoveď.

"Áno, prídem asi tak o 2 hodiny." povie a už len počujem ako sa zatvárajú vchodové dvere.
Radšej si ľahnem a o chvíľu už spím.
---

Zobudí ma hluk z kuchyne. Vstanem z postele a pomaly zídem dole. Ichigo sedí v kuchyni pri stole a hlavu ma položenú na stole. Určite je opitý. Ale veď on nie je nikdy opitý. Vždy keď ide von s priateľmi vypije najviac jedno pivo a nič viac.
"Ichigo, si v poriadku ?" zatrasiem s ním. Zdvihne ku mne udivený pohľad.

"Ryuu prečo ?" skoro zakričí a po tvári sa mu začnú kotúľať slzy. Vezmem ho za ruku a donútim ho postaviť sa. Musím ho podopierať ,aby nespadol. Musel toho veľa vypiť keď sa sotva udrží na nohách.
S ťažkosťami ho dotiahnem po schodoch až do jeho izby. Posadím ho na posteľ a sadnem si vedľa neho. Stiahne si ma do náručia a znova sa rozplače. Nebránim sa. Vlastne mi je to príjemné. Opriem sa o neho a nechám ho ,aby ma ďalej držal. Aj tak si to zajtra nebude pamätať.

"Prečo, prečo... ?" opakuje stále dookola a ďalej plače. Otočím sa smerom k nemu a pozriem mu do očí. Rukami mu zotriem slzy a objímem ho okolo krku.

"Povedz mi Ryuu ,prečo ma tak nenávidíš ?" povie smutne a objíme ma okolo pasu.

"Nie, tak to nie je." poviem smutne a z očí sa mi bezdôvodne spustia slzy.

"Tak prečo ?" spýta sa ma smutne a silnejšie ma zovrie.

"Prepáč..." zašeptá a než stihnem niečo urobiť Ichigo ma pobozká. Najprv nereagujem ,no vzápätí mu bozk nesmelo opätujem.

-ráno na ďalší deň-

Zobudím sa s neskutočnou bolesťou hlavy. Pokúsim sa vstať ,no nepodarí sa to. Pozriem vedľa seba ,aby som zistil čo ma tiaži na hrudi. Zreničky sa mi rozšíria prekvapením. Vedľa mňa leží Ryuu a hlavu má položenú na mojej hrudi. Dám mu pusu na temeno hlavy a opatrne tak ,aby som ho nezobudil sa posadím. Čo sa vlastne včera stalo ? Pokúšam sa na to spomenúť ,no nejde to. Nič si nepamätám ,dokonca ani to ako som sa dostal domov. Osoba vedľa mňa sa zamrví ,aby po chvíli mohla odhaliť svoje nádherné medové oči. Najprv sa dezorientovane poobzeral po izbe a nakoniec jeho pohľad spočinul na mne. Iba sa mi to zdalo alebo naozaj pri pohľade na mňa sčervenal ?

"Budem hádať bolí ťa hlava ,že ?" opýtal sa ma so starosťou v hlase. Starosťou ? Očakával som skôr výsmech alebo odmeranosť ale toto nie. Čo sa to s ním deje ? Nie ,že by sa mi táto zmena nepáčila ale podľa toho ako sa chová sa včera niečo muselo stať.

"Iba trochu. Čo sa vlastne včera stalo ?" spýtal som sa ho a všimol som si ako sa mu uľavilo. Čo sa to dočerta stalo ? Muselo sa niečo stať ,keď je rád ,že si to nepamätám.

"Nič." povedal odmerane.

"Prečo mi klameš ?" zabodol som do neho pohľad. On sa na mňa pozrel mierne zaskočene ,no ani nie za sekundu sa jeho tvár zmenila na kamennú masku.

"Neklamem." povedal a rýchlo uhol očami pred mojim vyčítavým pohľadom.

"Ale áno klameš. Čo sa také včera stalo ,že mi to nechceš povedať ?" zhodil som ho na posteľ a obkročmo som si na neho sadol ,aby nemohol utiecť. Naklonil som sa nad neho a pozrel som mu do očí. Mierne sčervenal a prižmúril oči.

"Chceš to vedieť ? Tak fajn. Pobozkal si ma." zakričal a snažil sa dostať z podo mňa. Ja som ho pobozkal ? To predsa nie je možné. Som taký idiot. Prečo som to len urobil teraz ma bude určite nenávidieť. Ale ja ho milujem. Raz sa to predsa musel dozvedieť.

"Prečo si to urobil ?" spýtal sa ma po chvíli a prestal sa hýbať. Prečo ? Mám mu snáď povedať pravdu ? Teraz už mu nedokážem klamať.

"Pretože ťa milujem." zašeptal som skoro nepočuteľne a zliezol som z neho.

"Naozaj ?" posadil sa predo mňa a zdvihol mi hlavu tak ,že sme si teraz navzájom dívali do očí.

"Áno, prepáč." zahanbene som sklonil pohľad.

"Prečo sa mi stále ospravedlňuješ ?" zasmial sa. On sa fakt zasmial ? Znova som sa na neho pozrel.
On sa priblížil bližšie ku mne a pobozkal ma. On ma fakt pobozkal ? Dlhšie som už nad tým nepremýšľal a bozk som mu samozrejme opätoval. Objal som ho okolo pasu a posadil som si ho na svoje nohy tak ,že teraz na mne obkročmo sedel. Ryuu mi obtočil ruky okolo krku a jednu ruku mi zaplietol do vlasov. Rozpojili sme sa až keď nám obom došiel vzduch.

"Prečo si to urobil ?" pohladil som ho po tvári. On nádherne sčervenal a schoval tvár do môjho ramena.

"Tak čo odpovieš mi ?" zasmial som sa a pevnejšie som ho zovrel. Zakýval hlavou na nesúhlas.

"Tak mi aspoň povedz, máš ma rád ?" pohladil som ho po vlasoch. Prikývol na súhlas. Chytil som ho za ramená a miernim tlakom som ho od seba odtiahol. Naddvihol som mu hlavu a tak som ho donútil ,aby sa mi pozeral do očí.

"Chcem to počuť z tvojich úst." dal som mu pusu na čelo.

"A čo také ?" tváril sa ,že nevie o čo ide.

"Chcem vedieť čo ku mne cítiš." vysvetlil som mu a vzal som jeho hlavu do dlaní.

"Ja...Ja ťa m-milujem." vypravil zo seba sťažka.

"Veď ja teba tiež." pobozkal som ho.
THE END
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Ewilan Ewilan | Web | 25. června 2013 v 11:18 | Reagovat

Škoda že to takhle nevychazí i v normálním životě xD krásný :-)

2 Ewilan Ewilan | Web | 25. června 2013 v 11:25 | Reagovat

Jinak já čtu hodně rychle, kdyby se ti zdálo, že ty komenty jsou pochvilce...už se mi stalo, že jsem byla obviněna že nečtu a pouze komentuju...tak jenom objasňuju :-)

3 Erika Erika | 15. března 2014 v 20:10 | Reagovat

Pěkná povídka. Jen mě hodně irituje (a špatně se mi to kvůli tomu i čte) špatná interpunkce. Příklad: Prečo ? Tieto otázky sa každý deň pýtam sám seba ,no... Otazník, čárka má být hned za slovem, nemá tam být mezera, ta má naopak následovat za čárkou.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama